Hrubá záplata na hrubé vrece, to občas platí aj na extrémistov

Demokracia nie je prirodzený stav ľudskej spoločnosti. Je to umelý systém, pri ktorého nastoľovaní treba prekonať mnohé „prirodzené“ zábrany a pri ktorého udržiavaní treba nepretržite bojovať proti faktorom vychyľujúcim a deštruujúcim systémovú rovnováhu.

Sú to napríklad rôzne privilégiá, protekcionizmus, korupcia, nepotizmus, svojvoľné rozširovanie právomocí vrchnostenských orgánov atď. V podstate každé porušovanie demokratických princípov, zakotvených v ústave právneho štátu.

Asi najbližšie prirodzenému združovaniu ľudí v spoločenstvách odjakživa bol a doteraz je vodcovský princíp. Ľudia sa združujú okolo prirodzených autorít, ktorým dôverujú pre ich vodcovskú charizmu. Vodca myslí za vás, rozhoduje za vás a vám stačí poslúchať. Toto stále funguje, napriek tomu, že v dejinách to často viedlo ku kultu osobnosti, k zneužívaniu vodcovského postavenia, k úpadku a rozvratu spoločenstiev.

Stavanie hrádzí voči degenerácii vodcovského princípu viedlo k vymýšľaniu a presadzovaniu demokratických mantier a pravidiel hry. Poväčšine umelých, lebo nezodpovedali bežnej skúsenosti ľudí. Ako môže mať rovnakú váhu hlas urodzeného človeka a poddaného, múdreho a sprostého, muža a ženy? Vymyslíme si kategóriu občana, pod ktorú bude rovnako patriť každý z nich! Takto sa rodil umelý systém demokracie.

Tento umelý systém sme si nezvolili preto, lebo sme ho považovali za dokonalý, ale preto, lebo sme nič lepšie nevymysleli. Je to niečo medzi „prirodzeným“ rajom na Zemi, ako si ho vysníval Rousseau, a „prirodzeným“ bojom všetkých proti všetkým, z ktorého vychádzal skeptik Hobbes. Stále ho zlepšujeme, obohacujeme o prevodové páky a kontrolné mechanizmy a stále má ďaleko k dokonalosti.

Angažovaný občan

Základnou slabinou demokracie je jej závislosť od občanov, od ich občianskych aktivít a vôle demokraciu si strážiť. Akokoľvek dobrý systém je nanič, ak toto nefunguje. Príkladné volebné pravidlá, voľby pod medzinárodnou kontrolou, ale za účasti len polovice voličov. Navyše zmanipulovaných a presvedčených, že ich zodpovednosť sa skončila odovzdaním hlasu.

V takej tieždemokracii sa potom ľahko bašternákuje a kočneruje a prokurátori môžu bezočivo tvrdiť, že „skutok sa nestal“. Dňa 17. novembra 1989 sa občania Československa rozhorčili, vyšli do ulíc a zvalili policajný režim pod heslom „Bijú naše deti!“ Dnes policajti naše deti strieľajú, nám však stačí „pardon!“ a prísľub, že nabudúce budú mieriť presnejšie.

Demokracia teda potrebuje demokratov, ale ani to ešte nestačí. Predstavme si, že ich už máme v dostatočnom množstve. Krajina sa však neskladá len z demokratov a z ľudí, ktorým je to jedno. Vždy sa tu nájde nezanedbateľný počet nedemokratov, ktorým demokracia nevyhovuje, ktorí ju bytostne nenávidia a budú proti nej brojiť. Fašistov, ako sú kotlebovci, príživníkov, ktorí na nej parazitujú a jej obranné mechanizmy znefunkčňujú vo svoj prospech.

Čo s nimi? Väčšina demokratov si nad nimi pohrdlivo odpľuje a odmietne si nimi „špiniť ruky“. Keď sa s nimi stretnú na ulici, v električke či vo vlaku, radšej im uhnú z cesty: vypratávajú pre nich priestor. „Je to pod moju úroveň,“ hovorí si inteligent. „Mám sa s nimi hádam biť?“ Citlivo zvažuje, či sa s nimi vôbec rozprávať a ako ich pritom oslovovať, aby sa neurazili.

Podľa mňa tu ide o jednu veľkú kategóriu primitívov, ktorí v demokracii vystupujú v rôznych prestrojeniach. Zoznámil som sa s nimi ešte pred pádom komunistického režimu pri eštebáckych výsluchoch. Tej starej garde eštebákov sme hovorili „partizáni“, lebo sa chválili svojou účasťou v SNP. Boli vulgárni, revali na nás, vyžívali sa v tomto spôsobe „rozhovoru“. Pokiaľ som im slušne odpovedal, stupňovali svoju agresivitu.

Mojej obrane porozumeli iba vtedy, keď som prevzal ich štýl a začal som na nich rovnako vulgárne revať i ja. Až vtedy ma začali považovať za „partnera“. Bolo to v čase, keď si už nemohli dovoliť surovosti z päťdesiatych rokov. Ale na „slušných“ demokratoch, odpovedajúcich „áno, prosím“, si zgustli.

Primitívi tohto typu – už ako národovci – obsadzovali v Bratislave na Námestí SNP prvé rady pred tribúnou a revali na nás z VPN na našich demonštráciách tak, že nebolo nič počuť. Hádzali do nás špinu, vytlačili z tribúny aj prezidenta Václava Havla. My, demokrati, sme si s tým nevedeli poradiť a radšej sme rezignovali. Národovci si zabrali všetok priestor pre seba. Považovali to za víťazstvo a bolo to ich víťazstvo.

Inšpirujúci je príklad pána docenta sociológie, vzbudzujúceho rešpekt už svojou fyziognómiou, ktorý sa viezol v električke a počúval hlasitú konverzáciu dvoch holohlavých tínedžerov nad svojou hlavou. Samý „kokot, piča, kurva, hovno“ atď. Pán docent to nevydržal, vstal a zareval na tých sopliakov: „Držte už huby, skurvení vyjebanci a vypadnite odtiaľto. Kto tu má počúvať tie vaše oplzlé sračky.“ Električka stuhla a chlapci vyskočili na perón. Keby im slušne dohováral, asi by sa mu vysmiali.

Áno, treba s nimi hovoriť a netvrdím, že toto je jediný spôsob, aby porozumeli. Ale pre tento typ primitívov je asi najúčinnejší. Niekedy im treba dať najavo, že ovládame aj ich primitívne spôsoby a nebudeme sa báť či ostýchať ich použiť. „Na sprosté vrece sprostá záplata,“ hovorí múdre ľudové porekadlo.

Kárať prstom nestačí

Rozoberajú a znehodnocujú nám demokraciu pred očami, my sa tomu prizeráme a kárame ich prstíčkom: „To je od vás škaredé!“ Ako keby sme nemali svoje zlé skúsenosti, kam to môže dospieť. Rozbili sme prvú republiku, hnali sme Čechov „peši do Prahy“ a skončili sme pri holokauste. Rozbili sme Havlovo Československo a nastolili sme mečiarizmus s jeho amnestiami. Pre pletky sme zvalili Radičovej vládu, dali sme plnú moc Ficovi a teraz plačeme nad stratami.

Demokrati si balili kufre a utekali odtiaľto už veľakrát, ale akoby sa vôbec nepoučili. Na Západe sa potom kasali, analyzovali príčiny svojej porážky, vydávali skvelé odbojové časopisy, ako parížska Přítomnost, ženevská Skutečnost, či mníchovská rozhlasová stanica Rádio Slobodná Európa. Všetko s krížikom po funuse a s povzdychom: „Takto sme mali konať, takto sme mali brániť demokraciu, keď nás o ňu pripravovali!

Ženevskú „Skutečnost“ (1949 – 1953) založili mladí československí akademici, utečenci po komunistickom puči 1948, ktorým nebol osud našej demokracie ľahostajný. Medzi nimi publicisticky vynikal Slovák Karol Belák (1919 – 1999), neskorší známy redaktor Slobodnej Európy.

Po československých skúsenostiach z porážky demokracie prišiel s pojmom „demokracie intervenujúcej“: „Nejestvuje žiadna metóda dosiahnuť alebo uhájiť demokraciu so založenými rukami, v závese nejakého prírodného zákona či vývinovej nutnosti, a čo je vážnejšie, nejestvuje žiadna predom zjednaná dohoda, podľa ktorej sa demokracia udrží, i keď nebude mať ruky založené. Je proste systémom medzi systémami, iba s tým trápnym rozdielom, že je zo všetkých najzraniteľnejšia, najmenej zakotvená v mentalite väčšinového človeka a v okruhu jeho bezprostredného záujmu. Uskutočňuje sa najmenej mechanicky alebo automaticky, najmenej voľnou hrou síl alebo sama odseba.

Predstavuje rovnováhu najlabilnejšiu, pretože proti neosobnej a teoretickej inteligencii stojí na druhej strane váh akčný pud masy, proti krehkým zábranám svedomia vášeň bezprostredného úžitku, proti objektívnemu faktu všetky mýtotvorné mohutnosti ľudské. Demokracia neintervenujúca, neorganizujúca, neusmerňujúca, pacifická a izolacionistická, jedným slovom demokracia liberálna je v pravom slova zmysle contradictio in adiecto… Demokracia dneška, zmietaná kŕčom neintervencie, nie je demokraciou, ale anarchiou.“ (Demokracia bojujúca, Skutečnost, roč. 2, č. 2, 1950).

Je načase oprášiť Belákov pojem intervenujúcej demokracie, zaviesť ho do dnešného politického slovníka a nebáť sa ho uplatňovať. Intervenujúca demokracia však nejestvuje kdesi sama osebe; skladá sa z intervenujúcich demokratov a funguje jedine ich prostredníctvom.

Áno, pokiaľ sa dá, intervenujeme za demokraciu jej vlastnými, demokratickými prostriedkami, ale nie vždy máme možnosť voliť si zbrane. Ak si ich už antidemokrat zvolil a ak nám záleží na jeho porážke, musíme niekedy prijať aj jeho výzvu. Napríklad ako pri bitke o bar Matriarchi v Nitre. Alebo pri divadelnom predstavení kdesi v bystrickej župe, ktoré župan Kotleba zakázal a rozohnal.

Chýbal tam aspoň jeden intervenujúci demokrat, ktorý by sa Kotlebu spýtal: „Akým právom nám tu ty niečo zakazuješ?“ a poslal by ho kade ľahšie. Prípadne aj za pomoci násilia zo strany urazených hercov a divákov.