Peter Breiner: Za päť týždňov na Slovensku som videl naozaj všeličo

Hudobník, skladateľ a dirigent hovorí o týchto témach:

• aké Slovensko videl v roku 1991, keď sa rozhodol odísť do Kanady a aké vidí dnes,
• aké bolo študovať paralelne dve vysoké školy – VŠMU a v jednom z najstarších bratislavských domov,
• čo ako mladý hudobný režisér hovoril popovým spevákom,
• o Petrovi Pišťankovi a Jarovi Filipovi,
• ako až po rokoch porozumel svojmu otcovi.

V apríli ste naštudovali a dirigovali Prokofievov balet Rómeo a Júlia v SND, pred týždňom ste mali svoj prvý večer v Slovenskej filharmónii. Nepamätám si, že by sa niekomu podarili dva také veľké projekty počas jednej sezóny. Ste spokojný?

Spokojný, samozrejme, som, ale nezdá sa mi, že by to bolo až také ojedinelé mať jednu premiéru v divadle a jednu vo filharmónii. Určite túto dvojačku predo mnou predviedlo aj mnoho ďalších dirigentov.

Okrem toho ste tu mali niekoľko sólových klavírnych vystúpení, hrali ste s Triangom a pripravili vám autorský večer z komornej tvorby. Žijete v Amerike, koľko času ste tento rok zatiaľ strávili na Slovensku?

Päť týždňov v kuse. Najviac ako som tu kedy bol.

Na Facebook ste dali aj fotografiu zo základnej umeleckej školy v Humennom. To bolo nejaké stretnutie po rokoch?

Bolo to 60. výročie založenia školy, masívne podujatie so štvorhodinovým koncertom bývalých aj terajších pedagógov a žiakov bez prestávky. Všetko bolo aj balet a akordeónová armáda. Bolo to veľmi vážne a výborné.

Vydržali ste až do konca?

Musel som, lebo po mne pomenovali školu. Okamžite po ceremónii za mnou prišli učitelia so slovami, ako to bude teraz s platmi, že by potrebovali koncertnú sálu a že celá budova tiež nie je najlepšia. Že keď je to moja škola, či sa teraz budem starať. No, bolo to náročné.

Posledná veta platí aj o celých piatich týždňoch na Slovensku?

Okamžite po návrate do Ameriky mám naplánovanú dovolenku. Nepodarilo sa.

Prokofiev napísal Romea a Júliu ako prvé dielo po návrate z cudziny, kde žil štrnásť rokov. Vy sa sťahovať naspäť zatiaľ nechystáte?

Nie. Už druhý deň na Slovensku som mal trošku depresiu. Našťastie pomáhal Prokofiev. To boli vždy tri hodiny radosti, po vlaňajších Slovenských tancoch som nemusel presviedčať orchester, že to s ním myslím dobre.

Prečítajte si

Nové predstavenie SND je výborné, no pre problémy s javiskom takmer nestihlo premiéru

Aké Slovensko ste videli, keď ste ho teraz prešli od západu po východ?

Z Popradu do Košíc som šiel osobákom, nechodili ícečká, lebo bol nejaký problém. To je ten chýrny osobák, ktorý stojí aj v Smižanoch. Vo vlaku sa presúvali dve cigánske osady, nedošlo však k žiadnemu incidentu napriek neprítomnosti kotlebovských hliadok. Nie že by nebol smrad, ale otvoril som si okno. Videl som naozaj všeličo, lebo ten vlak okrem toho, že všade stojí, ide veľmi pomaly a človek vidí na vlastné oči, ako v 21. storočí bývajú ľudia v strednej Európe. V domoch, ktoré majú v strechách obrovské diery. Keď nič iné, tak vidíte, že sa snažia oprať si veci, takže nejaké reflexy určite majú. Jediné, čo mi napadlo, že ten, kto je za to zodpovedný, chodí s dvadsaťtisíceurovými hodinkami na ruke. To sú jeho zákazníci. Rovnako v Humennom, kde som videl učiteľov, ako idú na pivo, ktoré stojí 90 centov, a musia zhŕňať posledné drobné…

Čo ich motivuje stále učiť?

Ja tomu nerozumiem, ale oni majú stále radi hudbu.

Väčšina spolužiakov zostala žiť v Humennom?

Väčšina áno, ale sú aj výnimky – Hrubovčákovci, Čekovskí. Z košického konzervatória je po svete viac ľudí.

Čakajú vás na Slovensku v blízkej dobe ešte nejaké projekty?

Na jeseň hrám Gershwina s košickou filharmóniou. A s Milanom Lasicom máme hotové pesničky. Problém je, že to vôbec nikto nechce vydať, ani uviesť koncertne. Fakt. Sú to klenoty, také dobré texty až rozum zastáva. Mám to pochystané pre také džezové kombo, tri dychy, rytmika, husle, akordeón a spev.

Veľa projektov súvisí s vašou šesťdesiatkou. Čím je človek starší, tým okolo neho odchádza viac blízkych. Čia smrť vás naposledy najviac zasiahla?

Pišťankova. Jeho poslednému mailu som najskôr nerozumel, o čom mi to vlastne píše… Mali sme všelijaké spoločné plány, vymyslené opery a muzikály. Tomu tak pálilo v tej hlave. Mal jeden z tých geniálnych analyticko-syntetických mozgov, ktoré neustále kŕmil toľkými informáciami, že muselo dôjsť k premene kvantity na kvalitu.

Zostal nejaký jeho rukopis, ktorý by sa dal spracovať?

To vôbec neviem. Stýkal som sa len s ním, a predtým, ako odišiel, všetko veľmi dôsledne klinicky očistil, zavrel všetky účty, zrušil komunikačné kanály. Mám šťastie na tieto udalosti. S Jarom Filipom som telefonoval v ten večer, ako zomrel. Mal byť hosťom u Markoviča, volal mi a pýtal sa, čo má robiť, že sa mu tam nejako nechce ísť. Ja mu vravím: Jaro, je pondelok, v piatok sa to točí. Už nenájdu iného hosťa, to by si musel zomrieť. Na druhý deň som sedel v hoteli Kyjev s režisérom Máriom Homolkom. Volala mu žena a vraví: Vraj zomrel Jaro Filip. Ja na to, to je blbosť, len nechce ísť k Markovičovi a vymýšľa. S Julom Satinským detto. Boli sme susedia, on býval na Dunajskej, ja za rohom na Duklianskej. Chcel som ho zobrať k Frantovi Tugendliebovi, ale už bolo príliš neskoro.

Tugendlieb sa venoval psychotronike, ale väčšina ľudí ho skôr poznala ako hlasového pedagóga popových spevákov. Ako ste sa zoznámili?

Keď som sa stal hudobným režisérom v rozhlase, ešte počas školy, dali mi väčšinou robiť popmusic. Zistil som, že neviem nič o tom, ako robiť so spevákmi, tak som šiel za Frantom, nech mi dá nejaké hodiny. Postupne som zistil, že si máme aj veľa iného čo povedať, ale na začiatku som chcel vedieť, čo mám tým spevákom hovoriť, lebo bolo zjavné, že oni sami to nevedia. Potom som mohol súrodencov Hečkovcov and company už posielať do prdele zodpovedne, nielen inštinktívne. Magda Medveďová sa napríklad bola na vedení rozhlasu sťažovať, že prišla až z Košíc s koledami a mňa prišli napomenúť, že takto s umelcami nemôžem, lebo oni sú citliví a rozplačú sa. Ale niekto musel našim popovým spevákom povedať, že slovenčina má také veci ako spodobovanie.

Čím človek žije dlhšie, všeličo si pamätá a všeličo sa stihne dozvedieť. Napríklad nedávno sa prevalilo, kto je autorom textu pesničky Vivat Slovakia, s ktorou Mečiarovo HZDS v roku 1994 vyhralo voľby.

Pod vplyvom posledných textov Milana Lasicu, ktoré pre mňa napísal, som zložil aj ja krátku básničku. „Také texty, ako píše Milan / nenapíše Peteraj či Filan.“

Prečítajte si

Od prvej skúšky po premiéru. Pozrite si, ako sa rodili Slovenské tance v SND (foto)

Dá sa povedať, že ste paralelne študovali na dvoch univerzitách. Na VŠMU a v neďalekom albrechtovskom dome na Kapitulskej ulici, kde ste strávili ešte viac času. Čím bol taký špeciálny?

Som veľmi zaťažený na ten dom. Je dobre, že sa nezrútil, alebo že ho neskonfiškovali farári. Fascinovali ma obrazy a grafiky – Hansi mal fantastickú zbierku, veľké množstvo bolo signované a s osobnými venovaniami – Kandinski, Kokoschka. Každý deň som okolo toho chodil.

V komunistickej Bratislave to musela byť úplná oáza umenia a histórie.

Niečo neuveriteľné. A ja som mal kľúč. Býval som tam totiž cez prázdniny, keď Albrechtovci išli niekde na dovolenku a ja som robil sprievodcu na železnici v lôžkových vagónoch, takže som bol každú druhú noc v Bratislave. Vtedy som prespával u nich.

Ako ste sa tam dostali prvýkrát?

Albrechtovská tradícia fungovala roky. Starší vždy priviedli mladších. Mňa tam prvýkrát zobral tuším Martin Karvaš. Pozrieť sa aj si zahrať. Bolo to mocné. Chodieval som tam s vtedy vznikajúcou Musicou aeternou a s mojím spolubývajúcim z internátu, s violistom Mariánom Bandom. S ním sme každé ráno zašli na Obchodnú do pekárstva, nakúpili čerstvé pletenky a maslo, prišli k Hansimu a naservírovali si to. Popoludní bol čajíček a viržinky alebo fajky. Neviem si predstaviť žiadneho iného pedagóga, ktorý by sa dal na písanie vedeckej práce Vývin a história prešporského dialektu na základe zmiešania jazykových oblastí. Celý čas sa to tvári úplne vedecky – hneď v prvej vete je slovo akríbia. Vyšlo to v knihe Rozviazané jazyky. My sme ešte zažili Grétu néni, Hansiho matku. Bola chodiaca encyklopédia. V nedeľu poobede sme za ňou chodievali s tým istým Mariánom na bridž. Povedala, že nemôžeme existovať, ak sa nenaučíme hrať bridž. Že ako chceme ísť do sveta a medzi ľudí. To bolo tiež niečo Out of this world. Za hlbokého komunizmu sme sa učili britskú aristokratickú hru, sedieť pri stole, spôsobne sa vyjadrovať a bili nás po rukách, keď sme vyniesli zlú kartu. Odtiaľ mám niekoľko obľúbených porekadiel. Keď napríklad staré dámy mali zlé karty, vždy zaznelo: Man kann leben, man kann sterben. Keď v Amerike predávajú fľaše coca-coly s nálepkou antique, hovorím im, že som býval v Bratislave v dome, ktorý je starší než celá Amerika. V New Yorku tú tradíciu nemajú, ale snažia sa ju nejako oživovať. Aj keď je to dnes iné s tými hipstermi.

Dnes bývate v Brooklyne, ten sa stal baštou hipsterov.

Na jeseň sa asi budem zase sťahovať. Domáci mi oznámil, že ide predávať apartmán, tak ako mi oznámil pred tromi rokmi môj manhattanský domáci. Idem znovu na Manhattan, tentokrát na Upper West Side.

Predtým ste bývali pri soche Antonína Dvořáka, takže teraz mierite bližšie k Leonardovi Bernsteinovi?

Nebude to asi úplne zlé. Ešte som to nezačal riešiť, lebo nebolo kedy. Ale inak bol byt v Brooklyne fajn. Veľmi dobre urobený, presne, ako som potreboval. Aj keď prišli deti, každý mal svoju izbu a vyspal sa.

 V akej fáze máte deti?

Dcéra končí dvojročný pobyt v Indii, sťahuje sa do Londýna, kde si ide robiť PhD, a povedala, že aj job interview mala úspešné. Syn už v Londýne je, ale asi sa sťahuje do Berlína.

 Pocítite nejako brexit?

My sme všetci poddaní britskej kráľovnej. Máme kanadské pasy. Rysuje sa mi veľký oblúk od Abbey Road, kde sa mastroval album, ktorý som v 70. rokoch nahrával v Bratislave s dirigentom Liborom Peškom, cez Kanadu a Ameriku naspäť do Abbey Road. Už som si zvykol, že veľké veci sa občas dejú, treba to len vysedieť. Bolo to ako s tými Pašiami, do premiéry muselo uplynúť skoro dvadsať rokov, odkedy som ich začal písať.

Takže ide skôr o trpezlivosť než o rýchlosť?

V mojom prípade asi hej. Pašie som komponoval za hlbokého komunizmu s tým, že sa nikdy aj tak hrať nebudú. Najskôr bolo treba vysedieť, kým sa komunizmus skončil, potom zase vysedieť, kým sa bude meniť výbor Bratislavských hudobných slávností. Zrazu zostal len jediný problém, neboli peniaze. Úplným zázrakom prišiel človek z veľkej firmy a vo veľkom papierovom vrecku doniesol cash, ktorý som odniesol na výbor BHS. Tá skladba je totiž pre 130-členný orchester, celý zbor, detský zbor a päť sólistov. Premiéra bola v roku 2000.

Ešte predtým prišla éra, keď komunisti začali chodiť do kostolov.

Zo zväzu skladateľov som odišiel zhnusený, keď jeden z najpartizánskejších autorov začal rozprávať, ako nemohol a teraz už môže písať cirkevnú hudbu. A keď Michalica zamyslene sedel a rozprával v televízii o etike, povedal som si, stačilo. Keď začala perestrojka, medzi skladateľmi bola anketa, či máme nejaké návrhy, tak som niečo napísal, na čo mi povedali, že anarchistov a dobrodruhov nepotrebujú. Potom som sa dobre zabával, keď zväz skladateľov po novembri ’89 ako posledný umelecký zväz vydal vyhlásenie, kde bola slušná časť z môjho anarchisticko-dobrodružného textu. Iľja Zeljenka mi neskôr napísal odpoveď na môj list, že už nechcem byť členom zväzu. To bolo ešte predtým, než som odišiel do Kanady. Že mu je to ľúto a že by bol rád, keby som si to ešte premyslel. Lenže už som bol tak generálne nasratý, že to nemalo zmysel. Už od revolúcie som pracoval len na tom, aby som mohol odísť preč.

Prečo ste sa vlastne najskôr rozhodli pre Kanadu?

Dal som si žiadosť o trvalý pobyt do siedmich krajín, Kanada odpovedala ako prvá. Ešte aj môjmu psovi poslali osobný list. Povedal som si, že keď sa toto dá, asi to nebude zlá krajina. Keď sme to vybavovali, zisťovali sme, aké sú požiadavky na očkovanie a podobné veci. Napísali sme na nejaké kanadské ministerstvo a prišiel oficiálny dopis adresovaný nášmu psovi. Bolo tam napísané Bony Breiner a bratislavská adresa. Ten úradník si normálne dal robotu a napísal oslovenie Dear Bony, pridal zoznam odporúčaní, ako sa dá vyhnúť šesťmesačnej karanténe, o ktorej dodal „you certainly would not appreciate that“.

To bolo v ktorom roku?

1991.

Potom ste sa dlho pravidelne vracali na televízne Večery Milana Markoviča, ktorému ste robili partnera. Koľko kilometrov ste nalietali?

Lietal som systematicky s KLM, to už bolo v takom štádiu, že som poznal každého človeka, čo pracoval pre KLM na letisku. Okrem dvanástich ciest ročne na Slovensko som totiž lietal aj pre inú robotu. K odletu do Kanady ma posmelila exkluzívna zmluva s Naxosom na tri roky, ktorú mi dal jeho šéf Klaus Heymann.

On prišiel do východnej Európy ešte pred novembrom 1989?

Hej, keď zistil, aké sú tu ceny a kvalita. Je bývalý športový žurnalista a golfový tréner. Robil v Hongkongu pre nejaký časopis, dostal sa do kontaktu s tamojšou filharmóniou a zoznámil sa so svojou manželkou. Ako prvú vec vymyslel Butterfly Lovers Violin Concerto, čo bol a stále je megahit, z ktorého sa predali milióny. Na základe toho začal robiť v hudobnom priemysle. Mal veľmi dobrý inštinkt, aj nahrať hymny pre olympijské hry bol jeho nápad.

To musia byť asi veľmi slušné tantiémy.

Bolo to oveľa lepšie, kým nebol internet. Dovtedy som bol schopný veľmi slušne vyžiť iba z tantiém. Keby sa namiesto streamingu predávali cédečká, tak si Royal Philharmonic Orchester zaplatím sám. Môžem mať len dobrý pocit, že sa aspoň moja hudba hrá. Napríklad v newyorskom WQXR, čo je asi najväčšie klasické rádio na svete. Oni ma mali radi vždy, ale teraz je tam každý deň niečo, čo nie je zlé, lebo aj futbaloví spoluhráči mi povedali, že už ma tam niekedy počuli.

Ešte stále hrávate futbal? Nie je šesťdesiatka vekom, keď treba presedlať na tenis alebo na golf?

Stále futbal. V niekoľkých partiách. Aj tu na Slovensku, keď som s orchestrom, chodievame dvakrát týždenne hrávať. Do telocvične aj von. Nechcem to urieknuť, lebo jedného dňa sa to musí skončiť, ale zatiaľ to ide. Už ma seklo v chrbte minulý týždeň, takže nedeľný zápas s hudobníkmi som odriekol…

Vzniklo to ako forma relaxu popri hudbe?

Mám to ešte od školy, lebo si pamätám, že som na maturitu z ruštiny prišiel spotený a smradľavý rovno z telocvične. Všetci boli v oblekoch, ale ja som sa nestihol prezliecť. Aj som to komisii povedal, ale za štyri roky si už stihli zvyknúť, že to so mnou nebude úplne normálne. Tam boli úplne iné problémy. Ja som maturoval z klavíra „ilegálne“, pretože som si v treťom ročníku zmenil hlavný predmet z klavíra na skladbu, takže som klavirista-amatér. Moja profesorka klavíra to neniesla dobre a štvrtý ročník bol konflikt za konfliktom. Bez jej vedomia som si kompletne zmenil program na maturitnú skúšku.

Čo ste teda nakoniec hrali?

Mozartov koncert na dvoch klavíroch, nejakú svoju vec a ešte niečo. Keď som dohral, vznikla veľká hádka, ale našťastie som mal výborného triedneho, ktorý vyhlásil: Ale my predsa neposudzujeme, čo hrá, ale ako hrá. Takže skúšku som mal za jedna, ale záverečnú známku trojku, lebo profesorka povedala, že som celý rok nič nerobil. Pre mňa to bola zábava, lebo už som vedel, že som prijatý na VŠMU.

Často sa vyskytuje, že na konzervatórium zoberú niekoho mladšieho?

Neviem, ako je to dnes, ale vtedy sa to nevyskytovalo vôbec. Začalo sa to tak, že moja učiteľka klavíra, ktorá vtedy ešte sama chodila na konzervatórium, ma zobrala ukázať svojej profesorke, lebo mala dojem, že by sa malo niečo so mnou robiť. A teraz v Humennom som sa s ňou po viac než 40 rokoch zase stretol, bolo to dosť dojemné. Ešte stále si myslí, že hrám dobre.

Ako sa žije na umeleckých školách niekomu, kto má pocit, že vie viac ako ostatní?

Na konzervatóriu som bol neuveriteľne drzý a arogantný. Mal som šialené šťastie, že som narazil na ozaj špičkových pedagógov, ktorí mali trpezlivosť aj pochopenie, a nie na nejakých idiotov, čo v tom čase nebol problém. Môj triedny ma napríklad vyškrtol z triednej knihy, lebo inak by ma museli vylúčiť pre vymeškané hodiny. Len ma požiadal, aby som to nezneužíval a aby som sa v čase, keď nebudem na vyučovaní, venoval hudbe. Počas komunizmu, na strednej škole. To bolo niečo neuveriteľné.

Na vysokej to pokračovalo?

Tam to už nebolo také frapantné. Dedenko Moyzes bol požehnanie. Jedna z prvých viet, ktoré mi povedal, bola Synku, ja ťa skladať nenaučím. Ale ukážem ti, ako to robím ja. Toho sme sa držali celých päť rokov. Hoci všetci veštili, že dôjde ku katastrofe, vyšlo to okrem jedného razu, keď som zaspal na hodine. Zobudil som sa na to, že dedenko stojí pri mne a strašne kričí: Päťdesiat rokov učím, no toto mi ešte nikto neurobil! Jeho zať Miloš Jurkovič mi večer volal, že ešte stále má tlak 230. Vždy som mal štvorhodinovku kompozície. Keď tam sedel aj jeho asistent Jožko Sixta, nikdy som nemohol zaspať, on by ma drgol, ale vtedy tam nebol. Starý pán ma nemilosrdne vyrazil z hodiny, ale inak ma mal rád a raz za čas ma aj opil. Miloval tú svoju slivovicu a potreboval partnerov, lebo manželka by mu nedovolila len tak samému. Tak jej povedal: No, Minka, šuhajko dobre napísal, treba osláviť.

Musel za vás žehliť veľa malérov?

Keď som dodržiaval, na čom sme sa dohodli, považoval za povinnosť držať mi chrbát. Štátnicu z marxizmu som mal o rok neskôr, lebo som ju ako jediný z celého ročníka neurobil. Miloš Jurkovič mi povedal: Peter, aspoň tam choďte. Tak som šiel, v piatok večer o šiestej. Prišla stará pani Kvasničková s nákupmi, v jednej kabele zemiaky, v druhej kapusta. Bolo to rýchle, ani nepočúvala, čo som hovoril, a ja som hovoril o psychotronickom kongrese v Tbilisi. Lebo otázka znela Kultúrna spolupráca medzi Sovietskym zväzom a Československom. To si pamätám dodnes. Bolo to vybavené, takže po siedmich rokoch sa mi VŠMU podarilo ukončiť. Ale nebolo to úplne jednoduché. Keď som si vymyslel diplomovku o Bratislavskej lýre, chystali sa na mňa. Oponent začal opatrne, že je to skôr fejtón než záverečná práca, ale potom si vzal slovo dedenko a tak vymaľoval, že už nepadla žiadna ďalšia poznámka či otázka. Diplom sme dostali naraz s manželkou, aj keď sme začali študovať s odstupom. Jeden rok som nadsluhoval pre marxizmus, druhý pre vojnu.

Keď sme pri rodine, hudobné gény sa u vás dedili?

Klavír bol doma, mama dirigovala učiteľský zbor a v Humennom zavádzala Orffov Schulwerk. Takže odtiaľ asi ten hudobný aj nespokojný gén. Ale aj zo strany otcovej mamy boli hudobníci. Mama bola zo Žiliny, otec z Humenného. Stretli sa na svadbe, keď si otcov brat bral maminu sesternicu. O otcovi však veľa neviem, nekomunikoval. Štrnásť rokov v ruskom gulagu zničí úplne všetko. V 42. mal ísť do transportu, no Humenné je malé mesto a niekto mu dal echo, že to nebude dobrý transport. Sedemnásťročný chlapec v Humennom vedel, o čo ide, a chudák prezident Tiso nevedel. Asi mal horšie informácie než môj otec. Takže otec ušiel najprv do Poľska a potom do Ruska, kde ho zavreli ako špióna. Pustili ho až v 56., keď prišiel chruščovovský odmäk.

Dozvedeli ste sa, čím všetkým si musel prejsť?

Len trochu, pretože tri týždne pred smrťou urobil so Shoah Foundation päťhodinové video, kde to z neho prvýkrát vyliezlo. Ale ja som to videl, až keď bol mŕtvy.

Zmenilo to váš pohľad na neho?

Dosť.

Zrazu dávala zmysel jeho uzavretosť?

Zmysel to nedáva nikdy. Ale zrazu som pochopil, čo sa stalo a prečo som vyrastal, ako som vyrastal. Moji rodičia prežili holokaust. Ja som sa narodil dvanásť rokov po vojne, to je ako narodiť sa dvanásť rokov po páde komunizmu a chcieť ho pochopiť.

Vyhnala vás zo Slovenska aj vlna nacionalizmu, ktorá sa privalila začiatkom 90. rokov?

V mojom rozlúčkovom texte som napísal, že nechcem žiť v krajine, kde budú pochodovať ľudia spievajúci Rež a rúbaj do krve. A že Československo sa rozpadne, že tí, čo boli predtým gardisti a komunisti, teraz budú demokrati.

Je rok 2017 a nacionalizmus je zase témou. Na Slovensku aj v iných krajinách. Je to ako v tom vtipe, ktorý ste dali do názvu knihy Iný glóbus nemáte?

Zrejme je to len tá večná nepoučiteľnosť, že toto nemôže byť Božie dielo, pretože taký sprostý Boh neexistuje. Všetko zlé sa opakuje a čím ďalej, len horšie a horšie. Potom zostáva otázka, či ľudstvo prežije ešte ďalšie nové opakovanie. Nedávno mi niekto hovoril, že by malo byť ministerstvo na ochranu mimozemských civilizácií pred vplyvom ľudstva. Že by úplne stačilo, keby sa im vysielala informácia Ani sem nechoďte. Existuje aj teória, že my sme len nejaká počítačová hra inej civilizácie, ktorá teraz zistila, že ten softvér treba doladiť. Alebo nejakú úplne inú hru, lebo táto sa nevydarila. Toľko verzií a furt nejaký problém. Oni si tu furt myslia, že majú slobodnú vôľu, robme s tým niečo.