Denník N

Verdikt Ústavného súdu: Mečiar amnestiami zneužil moc a porušil sľub premiéra

Vladimír Mečiar v roku 1998. Foto – TASR
Vladimír Mečiar v roku 1998. Foto – TASR

Trvalo to 19 rokov, ale Vladimír Mečiar to má jasne na papieri: vydaním amnestií viackrát porušil zákaz svojvôle a konal v rozpore s princípmi právneho štátu.

To, čo je už roky známe o Vladimírovi Mečiarovi, teraz jednoznačne potvrdil aj Ústavný súd. V jeho verdikte k zrušeniu amnestií sa jasne píše, že trojnásobný slovenský premiér zneužíval svoju moc a spreneveril sa sľubu premiéra, aby ochránil seba alebo svojich priamych podriadených.

Ústavný súd vo štvrtok zverejnil nález, ktorým potvrdil zrušenie Mečiarových amnestií. Na 156 stranách rozoberá, prečo parlamentu ich zrušenie odobril.

Nie je to len jasné čítanie o nemorálností amnestií. Sudcovia pripomínajú aj to, že novela ústavy, ktorá zrušenie Mečiarových amnestií umožnila, bola vlastne účelová a retroaktívna. Súd vysvetľuje, prečo napriek tomu uznesenie parlamentu o zrušení amnestií potvrdil. Nález súdu sa Vladimírovi Mečiarovi zrejme nebude dobre čítať.

Nie všetci sudcovia s nálezom z 31. mája súhlasia. Odlišné stanovisko k nemu pripojil podpredseda Ústavného súdu Milan Ľalík a sudca Peter Brňák. Odlišné stanovisko k zdôvodneniu napísala predsedníčka Ivetta Macejková, sudkyňa Ľudmila Gajdošíková a sudca Lajos Mészáros.

Historický kontext je dôležitý

Nebýva to často, keď sa Ústavný súd vo svojich nálezoch podrobne venuje skutkovým okolnostiam, za ktorých k sporným rozhodnutiam došlo, no v prípade Mečiarových amnestií to urobil. Neskôr sa ešte ukáže, prečo je dôležité vedieť, ako sa od roku 1993 postupne vyvíjal spor medzi premiérom Vladimírom Mečiarom a novozvoleným prezidentom Michalom Kováčom. Ako bolo zlomové, keď Kováč odmietol vymenovať za ministra privatizácie Ivana Lexu. A že mu Mečiar nevedel odpustil jeho prejav o stave republiky v roku 1994, ktorý vyvolal jeho pád a nové voľby.

Po voľbách v roku 1994 sa Mečiar vrátil k moci a spory s Kováčom ešte vystupňoval. Ich konflikty viedli do viacerých ústavných sporov.

Najzásadnejším ústavným problémom sa stali amnestie, ktoré Mečiarova vláda prijala, už keď po Kováčovi prevzala časť prezidentských právomocí. Amnestie zaručili beztrestnosť ministrovi vnútra Gustávovi Krajčimu, ktorý zmaril referendum v máji 1997, ako aj aktérom únosu prezidentovho syna. Podozrenie z tohto skutku padá na SIS a vtedajšieho šéfa tajnej služby Ivana Lexu.

Lexovi advokáti chceli rozhodnutie pribrzdiť

Zo zverejneného nálezu sa dozvedáme, že ešte skôr ako Ústavný súd rozhodol, snažili sa ho stopnúť advokáti.

Marek Para, ktorý zastupuje bývalého šéfa SIS Ivana Lexu, sa domáhal prerušenia konania až do rozhodnutia Súdneho dvora EÚ. S akými predbežnými otázkami a prečo by mal súdny dvor konať, však vo svojom podaní neuviedol.

Ľubomír Hlbočan, ktorý tiež v minulosti zastupoval Lexu, zase poslal námietku voči sudcom Ladislavovi Oroszovi a Lajosovi Mészárosovi, ktorého meno ani správne nenapísal. Para sa následne ešte domáhal verejného konania.

Ústavní sudcovia sa zhodli, že dotknutí aktéri nie sú účastníkmi konania, takže viac ako zobrať na vedomie ich podania nemôžu.

Michal Kováč v parlamente v roku 1996. Foto – TASR

Účelová novela ústavy aj s retroaktivitou

Ústavný súd otvorene v náleze priznáva, že novela ústavy, ktorá zrušenie amnestií umožnila, bola účelová a obsahuje aj retroaktívne prvky.

Novela vznikla ako reakcia na enormný spoločenský tlak, ktorý ešte zosilnel po smrti exprezidenta Michala Kováča vlani na jeseň.

Zavážila všeobecná zhoda na nemorálnosti Mečiarových amnestií. Akceptovanie retroaktivity môže byť diskutabilné, ale tu upriamuje Ústavný súd pozornosť na spoločensko-politický kontext, v akom boli amnestie vydané.

Ústavní sudcovia sa odvolávajú aj na prejavený záujem podstatnej časti verejnosti na zrušení amnestií, a aj preto označili reakciu parlamentu za „legitímnu a vo svojej podstate opodstatnenú“.

Mečiar musel vedieť, že pri referende ide proti princípom právneho štátu

V prípade zmareného referenda z mája 1997 a úlohy vtedajšieho ministra vnútra Gustáva Krajčiho Ústavný súd opakovane konštatuje, že vydaním amnestie na tento skutok došlo k porušeniu viacerých princípov právneho štátu. Napríklad bolo v rozpore so zákazom svojvôle či princípom spravodlivosti.

Mečiar si podľa Ústavného súdu „musel byť vedomý aj toho, že amnestuje konanie, ktoré predstavovalo neprípustný zásah do princípu suverenity ľudu, ktorý je neoddeliteľný od podstaty demokratického štátu, a zároveň musel vedieť aj o tom, že išlo o zásah, ktorý bol v rozpore s ústavným imperatívom ochrany ľudských práv a základných slobôd“.

Rovnako si podľa sudcov musel uvedomovať aj to, že amnestuje „postup ministra vnútra, ktorý nielen zjavne presahoval rámec jeho pôsobnosti, ale ktorý zároveň v konečnom dôsledku znemožnil vykonanie referenda o priamej voľbe prezidenta, ktoré iniciovalo prostredníctvom petície 521 580 občanov“. V demokratickom a právnom štáte takýto výkon verejnej moci nemožno podľa Ústavného súdu tolerovať.

Zneužil právomoc zastupujúceho prezidenta

Ústavný súd si všíma aj ďalšie okolnosti a pripomína, že Mečiar vydal amnestie ako zastupujúci prezident, čiže to samo osebe už by malo predpokladať „zdržanlivý prístup k využitiu tejto právomoci“.

Ako konštatuje Ústavný súd, „je očividné, že predseda vlády sa požiadavkou zdržanlivosti pri výkone právomoci udeľovať amnestiu, respektíve milosť, v čase, keď zastupoval prezidenta, neriadil, naopak, zásadným spôsobom ju zneužil bezprostredne po ujatí sa jej výkonu“.

Amnestie vydal Mečiar deň po odchode Kováča z funkcie. Aj na základe týchto dôvodov odporujú amnestie podľa ústavných sudcov ústavnému princípu deľby moci a sú „zároveň prejavom nedostatku demokratickej legitimity ich autora“.

Ak minister vnútra postupoval nad rámec svojho pôsobenia, tak o to viac bolo legitímne očakávať, že premiér nezneužije právomoc vyhlasovať amnestiu tak, že zabráni vyvodeniu trestnoprávnej zodpovednosti voči svojmu ministrovi.

Aj amnestovaním únosu zneužil Mečiar právomoc predsedu vlády

Ústavný súd pripomenul Mečiarovi, že amnestie týkajúce sa prezidentovho syna vydal v čase, keď bola z tohto skutku podozrivá tajná služba. Musel si byť teda vedomý, že tieto podozrenia vyvráti len nezávislé vyšetrovanie. „Zároveň nemožno spochybňovať, že predseda vlády Mečiar si musel byť vedomý toho, že vyvrátenie tohto podozrenia je nepochybne vo verejnom záujme a v záujme odstránenia spoločenskopolitického napätia,“ píše Ústavný súd a dodáva, že podľa vtedy platných zákonov bol, či mohol byť, premiér dostatočne informovaný, či naozaj v tom bola zainteresovaná SIS.

Ak bol Mečiar presvedčený, že tajná služba v zavlečení prsty nemala, „nemal by žiadny legitímny záujem amnestovať skutky súvisiace so zavlečením“, dodal súd.

Ak tieto skutky podľa sudcov amnestoval, tak konal v rozpore s ústavným sľubom, ktorý zložil ako premiér. Aj to je dôvod, prečo aj táto časť jeho amnestií sa javí ako neakceptovateľná a v rozpore so zákazom svojvôle či zneužitia právomocí predsedu vlády.

Musí vyhrať princíp spravodlivosti

Keď je prípad amnestií taký jasný, prečo potom už raz Ústavný súd pred osemnástimi rokmi rozhodol, že ich ako zastupujúci prezident nemohol zrušiť Mikuláš Dzurinda?

Sudcovia vtedy totiž rozhodli, že Mečiar nemal ako zastupujúci prezident vlastne vôbec obmedzené právomoci. Takýto prístup ústavných sudcov je dnes možné označiť za čisto formálny.

Tentokrát išli viac do hĺbky. Dnes sa zamýšľajú, či naozaj má byť právo hlavných aktérov na nestíhateľnosť, ktorú amnestiami získali, pod absolútnou ochranou, alebo je možné, aby oň prišli. Porovnáva, čo je viac. Či uprednostnenie právnej istoty osôb, ktoré boli podozrivé zo spáchania závažných trestných činov, alebo to, že Mečiar vydaním amnestií porušil zákaz svojvôle, ale aj ďalšie princípy právneho štátu.

Odpoveďou je, že nad tým všetkým stojí kľúčový princíp právneho štátu – a to je princíp spravodlivosti.

Nová kniha: Harabin. Zrodil ho Mečiar, vytiahol Fico, konkuruje Kotlebovi

Kúpiť knihu

Mečiarove amnestie

Teraz najčítanejšie