Denník N

Maďarič si po zvolení Rezníka zvolil dôstojnú reakciu

Hľadanie demokratickejšieho spôsobu voľby riaditeľa RTVS otvára množstvo otázok, ktoré bude treba v tejto debate riešiť a vyriešiť.

Autorka je členkou správnej rady OZ Progresívne Slovensko

Tak nám zvolili riaditeľa RTVS, a kým si parlamentné strany rátajú straty a víťazstvá v tejto veľmi smutnej fraške a Jaroslav Rezník sa chystá na svojich päť rokov slávy, nastal možno čas začať odznova (alebo prvýkrát?) zmysluplnú debatu o tom, ako vlastne majú verejnoprávne médiá fungovať, byť riadené a kontrolované.

Minister kultúry Marek Maďarič odštartoval na druhý deň po voľbe diskusiu o spôsobe voľby riaditeľa a bola to okrem demisie vari jediná možná dôstojná reakcia na to, čo sa v slovenskom parlamente pri voľbe udialo. Hľadanie demokratickejšieho spôsobu voľby riaditeľa však otvára množstvo ďalších otázok, ktoré bude treba v tejto debate riešiť a vyriešiť.

Na začiatok si treba znovu a donekonečna pripomínať, že podstatou verejnoprávnych médií je ich nezávislosť od politiky a komerčného prostredia. Znamená to, že hoci si v demokratických voľbách ľudia vyberú istý politický názor, pohľad na krajinu a jej budúcnosť, verejnoprávne médiá nemajú byť nástrojom tých, čo sú pri moci, ale majú reprezentovať vždy a za každých okolností všetkých, čo často znamená, že vyvažujú väčšinový diskurz menšinovým. To je možné dosiahnuť len vďaka dôslednému uplatňovaniu princípu „arm’s length“, čo znamená, že hoci vláda isté služby financuje, zároveň vytvára mechanizmy odbornej správy vzdialenej od politických inštitútov, ktoré minimalizujú možnosť politického zasahovania.

Je evidentné, že voľba riaditeľa v parlamente je úplne mimo týchto štandardov, najmä keď bola uzákonená v podstate nedávno (2010) a s cieľom zvoliť konkrétneho kandidáta. Áno, je pravda, že predošlá prax voľby takzvanými „odbornými“ orgánmi mala rovnaké alebo horšie výsledky, ale zároveň tento prípad ukazuje aj jednoduchú pravdu, že zlými prostriedkami sa nedajú dosahovať dobré ciele. Ak sa totiž niekto rozhodne, že demokratické štandardy bude obchádzať alebo ohýbať, spraví to v akejkoľvek situácii. To však neznamená, že na tieto štandardy máme rezignovať, pretože potom nám ostanú tak akurát popletené predstavy Andreja Danka o štátnej televízii a Anton Hrnko, ktorého po nociach máta dvojbodka.

Snahy o zasahovanie politikov do verejnoprávnych médií sú také staré ako médiá samotné a dejú sa neustále aj v tých najvyspelejších krajinách. Ak však voláme po politickej kultúre, musí sa táto odrážať predovšetkým v rámcoch, ktoré vo verejnom priestore nastavujeme.

A keď sa začneme rozprávať o týchto rámcoch, veľmi rýchlo sa dostaneme nielen k tomu, kto a ako má voliť riaditeľa, ale aj napríklad ku zmyslu koncesionárskych poplatkov, ktoré sú všeobecne uznávané ako najefektívnejší nástroj financovania verejnoprávnych médií nielen vďaka svojej stabilite a menšej závislosti od politickej vôle, ale aj vďaka priamemu vzťahu s verejnosťou, ktorá si ich platí. Budeme musieť diskutovať o funkcii Rady RTVS a jej vzťahu a úlohe v manažmente a riadení RTVS, či otvoriť otázku, či by zmluva so štátom nemala byť uzatváraná na viacročné obdobie, aby naplnila svoj skutočný potenciál a misiu.

Tieto a mnohé podobné diskusie majú ozajstný zmysel. Začnime ich viesť teraz, prosím, aby sme o päť rokov nemuseli znovu smutne hľadieť na ďalší diel obľúbeného slovenského seriálového cyklu Začíname opäť od začiatku.

RTVS za Rezníka

Teraz najčítanejšie