Denník N

Ešte pár argumentov k potrebe spoločnej európskej obrany

Porovnávacie analýzy jednoznačne ukazujú neuveriteľné plytvanie peniazmi pri obranných investíciách v jednotlivých európskych krajinách.

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Hoci som už svoj predchádzajúci príspevok venoval potrebe spoločnej európskej obrany a bezpečnosti, témy sa ešte nevzdávam. Dotkol som sa stále v pozadí driemajúcich nástrah geopolitiky, ktorá len vyčkáva na príležitosť rozpútať malé či veľké vojny. To len preto, aby sme si nemysleli, že potreba spoločnej európskej obrany a bezpečnosti je len technickým či ekonomickým problémom.

Nedávne články k slovenskému nákupu 81 bojových vozidiel ma predsa len podnietili, aby som priložil k diskusii aj niekoľko „pragmatických“ argumentov. Pred pár týždňami dala na diskusiu Európska komisia materiál Budúcnosť európskej obrany a pred týždňom sa konala v Prahe konferencia na tému obrany a bezpečnosti za účasti šéfa Komisie Junckera, českého premiéra Sobotku, Federicy Mogheriniovej a ďalších zainteresovaných.

Aj 27 premiérov na Európskej rade teraz v júni prijalo pomerne podrobný materiál k boju proti terorizmu, ku vnútornej, ale aj vonkajšej bezpečnosti a k obrane. Okrem nových organizačných návrhov je tentokrát pozoruhodná naliehavosť a rýchlosť uskutočňovania prijatých rozhodnutí. Či už ide o vytvorenie Priemyselného fóra s cieľom rýchleho odstraňovania obsahov podnecujúcich teroristické akty, nábor a radikalizáciu na sociálnych sieťach, ale predovšetkým riešenie „koncového kódovania“ (end-to-end encryption), ktoré zabraňuje aj vyšetrovacím orgánom dostať sa k obsahu komunikácie teroristov.

Ďalej ide o spravodajskú výmenu informácií o zahraničných teroristických bojovníkoch a radikalizovaných osobách v jednotlivých krajinách.

Prosím, všimnite si: ak sa to teraz naliehavo požaduje, tak je zrejmé, že sa to doteraz nerobilo alebo to nefungovalo.

Repertoár reforiem a nových iniciatív však pokračuje: na programe je zriadenie Európskeho centra pre boj s hybridnými hrozbami (to je ten súbor polovojenských, kybernetických a propagandisticko-informačných nástrojov, ktoré intenzívne rozvinulo Rusko v protiukrajinskom ťažení – a nie je náhoda, že toto centrum bude v Helsinkách). A tiež  zriadenie Európskeho obranného fondu a veľkého Programu rozvoja európskeho obranného priemyslu s požiadavkou na jeho okamžitú implementáciu. A napokon sa plánuje aj mechanizmus spoločného celoeurópskeho obstarávania.

Z ekonomického hľadiska je asi tento mechanizmus najpodstatnejší. Porovnávacie analýzy totiž jednoznačne ukazujú neuveriteľné plytvanie peniazmi pri obranných investíciách v jednotlivých krajinách. Vytvorenie racionálneho poriadku sa javí ešte naliehavejšie práve dnes, keď je tu aj tlak na zvyšovanie výdavkov v rámci záväzkov v NATO.

Na porovnanie: kým USA vyrábajú jeden typ obrneného vozidla, v Únii sa vyrába 17 typov; v USA štyri typy bojových lodí, v EÚ 29; v USA šesť typov bojových lietadiel, ale v Únii rovných 20. Takto by sa dalo pokračovať v celom repertoári vojenských zariadení, kde je situácia ešte neefektívnejšia.

Navyše vojenský priemysel je mimoriadne nerovnomerne rozmiestnený v členských štátoch Únie (jeho väčšina je v Británii, Francúzsku a Taliansku). To by však pri narastajúcich vojenských výdavkoch znamenalo, že investície budú tiecť len do niektorých krajín, a teda aj zisky sa lokalizujú len v malom počte krajín. (To je to, čomu sa Slovensko usiluje vyhnúť tým, že tlačí, aby sa výroba nakúpených bojových vozidiel aspoň čiastočne presunula na Slovensko…) Preto je potrebná spoločná stratégia rozmiestnenia vojenského priemyslu, výskumu, inovácií a kapacít, tak aby sa v rámci novej deľby práce každá krajina mohla špecializovať a nevypadla z toku investícií.

Dynamický pohyb pri vytváraní európskej obrany má navyše tú výhodu, že si nevyžaduje zmeny v Lisabonskej zmluve. Začína sa rozvíjať takzvaná Permanentná štruktúrovaná kooperácia (PESCO), ktorá umožňuje krajinám dobrovoľne rozvíjať obranné štruktúry a aktivity, a Európska rada sa razantne rozhodla využiť túto platformu na plánovanie spoločných akcii s tým, že každá krajina má do troch mesiacov predložiť svoje návrhy.

PESCO je aj vynikajúci nástroj na koordináciu národného obranného plánovania s aktivitami v rámci NATO aj OSN. V tomto kontexte sa v strednodobom horizonte hovorí o „európskom obrannom semestri“ (semester tu nie je vysokoškolská perióda, ale rozpočet) a o európskom ministrovi obrany, či v inom variante o podriadení obrany európskej ministerke zahraničných vecí.

Zdá sa vám to náročné a veľa? V roku 1950 francúzsky ministerský predseda René Pleven navrhol jednoduchú obrannú integráciu vrátane európskej armády, ministra obrany, 40 divízií s európskymi uniformami, spoločným rozpočtom, jednotným obstarávaním a spoločným veliteľstvom. V roku 1954 Nemecko, Belgicko, Holandsko a Luxembursko ratifikovalo tento projekt a paradoxne ho zablokovali Francúzi.

Vtedy sa vytvorila v podstate jednopilierová štruktúra NATO s dominanciou USA. Európa prestala byť hráčom v planetárnom rozmere. Som veľmi zvedavý, ako ďaleko sa celý projekt dostane – či prevládne táto potreba vrátiť sa do celosvetovej hry a byť účinnou silou v multipolárnom svete, alebo sa rozbije na piesočku malých národných záujmov.

Ideológia „NATO first“ už stráca svoju účinnosť (a zaujímavé je, že podpora projektu európskej obrannej iniciatívy prichádza práve z NATO samotného…). Avšak veľkorysosti nikdy nie je dosť. Proeurópske nadšenie a úsilie napríklad francúzskeho prezidenta Macrona by mohlo vyústiť aj do veľkorysej ponuky miesta Francúzska v Bezpečnostnej rade OSN pre Európsku úniu. Je to nepredstaviteľné? Nie. Iba si to vyžaduje politickú veľkosť.

Teraz najčítanejšie