Denník N

Dvojsečná zbraň lákavej superpozície

Celá kniha Kat Kaufmannovej Superpozice (Odeon Praha) je v hmle – v hmle, ktorá má ochrániť hlavnú hrdinku, čitateľov a možno aj autorku pred skutočnou hĺbkou jej rán.

Izy Levinová je 26-ročná emigrantka z Ruska, ktorá žije v Nemecku. Je zamilovaná do ženatého Timura. Ich vzťah je neustále sa strácajúcim centrom knihy, zdrojom bolesti, smútku, ale v skutočnosti až do jej konca ostáva v hmle.

Vlastne – celá kniha Kat Kaufmannovej Superpozice (Odeon Praha) je v hmle – v hmle, ktorá má ochrániť Izy, čitateľov a možno aj autorku pred skutočnou hĺbkou jej rán. Pred tým, čo prežívajú deti, ktorých rodičia sa pre ne obetovali, opustili svoju vlasť, milovaných ľudí i profesie a v novej krajine sa už nikdy necítili doma. Čo to urobilo s ich vzťahmi, budúcnosťou, identitou.

Občas čosi prenikne pomedzi hmlu dlhých rozhovorov či Izyných fantázií a snov. Kde-tu sa objaví naozaj hlboký smútok, zmätok, zanedbávanie seba, bolestivý milostný trojuholník, rozbehnutá hudobná kariéra… ale nič z toho nie je dotiahnuté do konca. Akoby sa to všetko mohlo skryť za termín z kvantovej fyziky, ktorý je aj názvom knihy. Superpozícia.

Jej podstatou je zhruba to, že v jednej chvíli sa môže niečo nachádzať v rôznych stavoch. Podobenstvá z kvantovej fyziky sú v súčasnej literatúre obľúbené a vedia byť naozaj čarovné.

V tomto prípade autorka za fyzikálnu superpozíciu skryla všetko, čo nedotiahla. Superpozícia dovoľuje zrelativizovať, poprieť, vytesniť, napísať jedno cez druhé – dialógy, v ktorých sa čitateľ ľahko môže stratiť, úvahy Izy, ktoré sú miestami veľmi silné, inokedy sa strácajú tak ako samotná hlavná hrdinka v pseudofilozofovaní, jej sny a fantázie. Autorka sa tiež nachádza v akejsi superpozícii, a tá jej umožňuje takmer všetko. Tým však kniha stráca na kompaktnosti a ucelenosti.

Zranenie, ktoré si hlavná hrdinka privodí, je vypustením ventila napätia a smútku, v ktorom žije. Možno ho brať ako paralelu k zraneniu duševnému – jej i ostatných postáv v knihe, ktoré sú z väčšej časti z jej komunity ruských Židov v Nemecku. Dá sa o nich povedať to, čo hovorí Izy o účastníkoch párty v jej úvode: „Většina přítomných je bezdětná, singl a nejistě hledá štěstí, jehož pravděpodobnost se každým rokem smrskává.“ Ale skutočnú hĺbku Izynej rany nevidno, uteká z nemocnice i čitateľovi, opája jeho i seba alkoholom, superpozíciou, pretrvávajúcim šokom.

V knihe je intenzívne cítiť Berlín – jeho miesta, atmosféra, nočný život, konkrétne ulice. Najväčšou prednosťou knihy je práve atmosféra, slovíčka, metafory, drsný jazyk rozprávačky Izy – veľmi dobre preložený. Má spád, číta sa dobre, je veľmi autentický. Vidno, že autorka pozná svet azylantov z vlastnej skúsenosti – sama pochádza z Petrohradu, žije v Nemecku. To dáva knihe spád, príťažlivosť a aktuálnosť. Kniha má sympatický rytmus, je ako džezová skladba zahalená opojným dymom. Izy je totiž hudobníčka pochádzajúca z hudobníckej rodiny. Jej otec sa však svojej hudobnej kariéry musel vzdať a obetovať ju pre svoju rodinu. Z hmly Izynho rozprávania sa občas vynorí i jej mama, babka, priateľka Staša – každý jeden vykorenený, každý svojím spôsobom.

A to je určite najsilnejší moment knihy – nie dej, ale to, akým zaujímavým spôsobom, bez moralizovania, bez nátlaku či akejkoľvek politickej či svetonázorovej ašpirácie ukazuje svet ľudí, ktorí opustili svoj domov. Dôležitá lekcia pre nás všetkých.

Teraz najčítanejšie