Denník N

A tak vznikla, hopsasa, naša prvá klobása. Príbeh albumu Bolo nás jedenásť

Prvá nahrávka Jara Filipa s Lasicom a so Satinským z roku 1981 bude mať koncertnú premiéru v kompletnej podobe na Pohode.

Ak sa vám titulok tohto článku zdá úplne mimo, má to len jediné vysvetlenie. Nepoznáte dosť dobre originál. Sú to totiž záverečné slová piesne Jano bol chlap… z albumu Bolo nás jedenásť a dobre vystihujú to, aké dôležité je mať Filipa. Skladateľa a hlavného strojcu jednej z najoriginálnejších nahrávok, aké kedy na Slovensku vznikli. Toto je jej príbeh.

Muzikant aj nahrávač

Začínal nenápadne a pomaly. Najskôr ako hudobník, čerstvý konzervatorista, ktorý hral na klávesy u Deža Ursinyho, potom začal vystupovať v divadle U Rolanda. Najskôr tam robil iba pesničky, no jeho sólové vsuvky, počas ktorých pri klavíri improvizoval a bavil publikum, sa začali predlžovať a čoraz viac ľudí začalo chodievať práve na neho.

V roku 1978 Jaro Filip napísal prvú hudbu na texty Milana Lasicu. Udialo sa to v bratislavskom divadle Nová scéna, v hre Márna lásky snaha. Tam sa zoznámili. Vzápätí sa objavil v televíznej relácii Ktosi je za dverami, ktorú robili Lasica a Satinský. Najskôr ako hosť a potom ako stály člen komickej dvojice. Našli nielen skladateľa a hudobníka, ale aj nahrávača – partiaka na svoje dialógy.

Onedlho vyšla ich prvá spoločná pesnička, ale úplne inde, než by ste tipovali – na albume Cestovný poriadok Marcely Laiferovej. Volala sa V jedálnom vozni a bola prvou z tých, ktoré sa neskôr objavili na ich vlastnej platni v roku 1981.

„Ani jedna z našich početných piesní (dokonca ani Bolo nás jedenásť, kde sa smiešno azda najviac mieša s tragičnom a človek by povedal Bože, to z nich muselo vytrysknúť) nebola napísaná načas a už vôbec nie z vlastnej vôle. Nepatrím k skladateľom, ktorí sa s hárkom notového papiera túlajú po lese a túžobne čakajú, či im príroda v podobe cvrlikania, šuchotu náhle ako blesk zošle inšpiráciu. Notový papier nedostať, prírody je čoraz menej a ak by ma nejaká ,múza’ kopla, ako sa poznám, okamžite by som jej to vrátil. Takých, čo píšu načas a z vlastnej vôle, počúvame denne z rádia a nevieme pomaly, kam pred nimi utiecť,“ napísal svojím neodolateľným štýlom do bulletinu Štúdia S Jaro Filip.

Na albume Bolo nás jedenásť si dal najviac záležať práve on. Bol to najmä jeho album, celý ho zorganizoval. Poskladal výbornú česko-slovenskú kapelu zo špičkových inštrumentalistov a dokázal vydolovať z Lasicu texty, ktoré patria k jeho najlepším vôbec. Ide vlastne o Filipov sólový debut, kde sa naplno predviedol ako autor schopný zhudobniť čokoľvek a ešte sa až tak neopakoval ako v budúcnosti. Je tu divadelný šansón, krásne klenuté balady aj variácie na opilecké ľudovky, bigbít aj džez­rock (chlapi!).

Sám skladateľ spomínal, že sa pokúsil spojiť nemožné a ako mu niektorí ľudia hovorili, že je to ako dávať si banány s klobásou. Veľa rozmanitej hudby, veľa humoru a zároveň veľa zamyslení. Pekné melódie aj silné texty, ktoré na nahrávke dotvárajú čarovné jazykové hry. Jedna poloha je „Áááááááá… a nabudúce bé / Jano vezie police /Jano is policeman / do Považskej Bystrice / Považská Bystrica on máj majnd“, druhá a o dosť iná „Do batôžka si nalož /pretvárku, lož a faloš / a potom ich hoď z mosta do vody / bez pretvárky a falše / hneď by tu bolo krajšie / hneď by tu bolo viacej pohody“.

Kam vystrelí humor

Detaily spolupráce sú zaznamenané v knihe Mariána Jaslovského Jaro Filip – muž hromadného výskytu. „Stretol som sa so svojimi idolmi z mladosti a aj oni rešpektovali moju robotu. Došlo k vzájomnej rezonancii, pretože sa nám páči podobný štýl žartovania. Navyše Milanove texty, ktoré mali v sebe vždy humorný náboj, majú aj vysokú literárnu úroveň a zároveň sú v dobrom slova zmysle hudobné.”

Sila tohto albumu je najmä v tom, kam ten spomínaný humorný náboj textov dokázal Filip vystreliť svojou hudbou. V niektorých pesničkách humor ešte umocnil, kým v iných ho dostal do úplne nečakanej roviny.

„V texte Bolo nás jedenásť sa mi zdalo smiešne, ako sa zľavuje od desiatich k jednému, a myslel som si, že by to mohol byť veselý kuplet. A Jaro priniesol takú vec, že sme sa skoro rozplakali,“ spomínal Milan Lasica. „Dostalo to nečakané dimenzie. Irónia nadobudla tragický podtón, muzika tomu dala nový rozmer. Jaro dokázal vidieť v mojich textoch čosi viac ako ja sám. Tie piesne poletujú (…) Ak sa smiech a slzy dokážu stretnúť v jednom tóne, tak je to určite ten Jarov.“

No čo, ideme?

To, čo mal na mysli Milan Lasica, sa na tomto albume týka najmä balád. Pesničky Vyletel vták a Za dedinou za komunistického režimu mnohí vnímali ako symboliku túžby po slobode, Do batôžka, ktorá elektrizovala davy na námestiach počas revolúcie v Novembri ’89, je zase víziou sveta s lepším ľudstvom.

To sú témy a polohy hroziace skĺznutím k patetickosti, nie však u Lasicu s Filipom. Buď skladateľ urobí v hudbe dramatické opakovanie, ktoré znásobí záverečnú ironickú pointu (Bolo nás jedenásť) alebo doznievajúcu melancholickú atmosféru pesničky utne hláškou „No čo, ideme?“ (Do batôžka).

Týmito slovami sa končí celá platňa. Lepší koniec článku sa v roku 2017 napísať nedá. Len jemne prepudrovať: No čo, ideme na Pohodu?

Festival Pohoda

Teraz najčítanejšie