Vážny problém demokratov

Autor je americký analytik
Článok uverejňujeme so súhlasom The Washington Post

Demokratická strana reagovala na sériu nedávnych volebných prehier opäť raz tým, že prišla na to, že potrebuje lepší ekonomický program. Ako minulú nedeľu povedal vodca senátnej menšiny Chuck Schumer, „demokrati potrebujú silnú, odvážnu, jasnú a rozumnú ekonomickú agendu“.

Väčšina za demokratmi

Jediná vec, na ktorej sa straníci nezhodnú, je to, aký jasný a ľavicový má ten program byť. Ale je čoraz jasnejšie, že problém demokratov má len máločo spoločné s ekonomikou, oveľa viac je spojený so zhlukom tém, ktoré by radšej nechali tak a ktoré sa týkajú kultúry, morálky a národnej identity.

Ekonomická agenda demokratov je veľmi populárna. Čo sa týka názorov na dane, redukciu chudoby, zdravotnú starostlivosť, vládnu podporu a dokonca aj klimatickú zmenu a energetickú politiku, viac ľudí dáva prednosť názorom Demokratickej strany než tým republikánskym.

V nedávnom výskume traja zo štyroch ľudí podporili zvýšenie minimálnej mzdy na 9 dolárov. Až 72 percent ľudí je za to, aby štát poskytoval predškolské vzdelanie všetkým štvorročným deťom z chudobných rodín. Osem ľudí z desiatich povedalo, že je za rozšírenie potravinových prídelov. Stojí za to pripomenúť, že každý z týchto návrhov podporuje aj väčšina republikánskych voličov.

Sú aj dôležitejšie veci

V rozsiahlej štúdii voličov z minuloročných prezidentských volieb jeden z jej autorov Lee Drutman opísal prvé kľúčové zistenie takto: „Primárny konflikt, v ktorom sú zaangažované obe strany, sa týka otázok národnej identity, rasy a morálky.“ Zameriavajúc sa na ľudí, ktorí v roku 2012 volili Baracka Obamu a potom o štyri roky neskôr Donalda Trumpa, Drutman zistil, že v ekonomických záležitostiach sú pozoruhodne blízko názorom Demokratickej strany. Ale boli veľmi vpravo v prístupe k imigrantom, černochom a moslimom a oveľa viac pociťovali, že „ľudia ako ja“ sú na ústupe.

Výskumný inštitút Public Religion Research Institute a časopis Atlantic takisto vypracovali dôležitú štúdiu, ktorá analyzovala najsilnejšie prediktory toho, či bude biely volič z robotníckej triedy hlasovať za Trumpa. Hlavným prediktorom bolo, či sa niekto identifikuje ako republikán, čo je pripomienka, že stranícka lojalita je veľmi silná. Lenže potom boli dvomi najlepšími prediktormi „strach z kultúrneho vytláčania“ a podpora deportácií ilegálnych prisťahovalcov. Tí, ktorí cítili, že ich ekonomické vyhliadky sú zlé, v skutočnosti o niečo viac volili Hillary Clintonovú.

Zo stredu na kraj

Stojí za to spomenúť, ako sa za posledné štvrťstoročie Demokratická strana zmenila. Strana Billa Clintona bola v mnohých spoločenských otázkach umiernená. Čo sa týka imigrácie, jej pozícia bola stredová, a čo sa týka tém, ako sú práva gejov, bola opatrne progresívna. Demokrati sa však nakoniec v niektorých témach, ako boli práva gejov, z obdivuhodne principiálnych dôvodov odvážne posunuli doľava. V iných, ako je imigrácia, to urobili skôr preto, aby zväčšili svoju voličskú základňu, čo bol proces, ktorý v najnovšom čísle časopisu Atlantic pekne vysvetľuje Peter Beinart. Ale v širšom, kultúrnom zmysle sa Demokratická strana posunula doľava, pretože sa stala stranou, ktorej dominujú mestskí, vysokoškolsky vzdelaní profesionáli a jej sociálne a kultúrne názory tak prirodzene odrážajú túto realitu.

Stranícka obrana menšín a oslava diverzity sú úprimné a chvályhodné, lenže taktiež vytvorili veľký dištanc medzi stranou a obrovskou časťou Američanov, ktorí nežijú vo veľkomestách a na pobrežiach. Toto je kultúrna priepasť, ktorú nemožno preklenúť tým, že budú straníci obhajovať rozumnejšiu politiku v oblastiach, ako sú daňové úľavy, rekvalifikácia a predškolské vzdelávanie.

Dá sa to zmeniť

Demokrati potrebujú hovoriť o americkej národnej identite spôsobom, ktorý dáva dôraz na spoločné veci, ktoré spájajú, a nie na odlišnosti, ktoré rozdeľujú. Na politike v tejto oblasti skutočne záleží. Čo sa týka imigrácie, strana by mala zaujať menej absolutistickú pozíciu, ktorá uznáva aj kultúrne a ekonomické náklady imigrácie takého obrovského rozsahu, aký má v Amerike.

V niektorých témach týkajúcich sa sexuálnej orientácie môže a ďalej by mala presadzovať svoje princípy bez kompromisu. Ale takisto by mohla ukázať väčšie porozumenie pre tie časti krajiny, ktoré s tým nesúhlasia. Kalifornia nedávno prijala opatrenie, ktoré zakazuje štátom financované cesty do ôsmich iných amerických štátov, kde platia zákony, čo z kalifornského hľadiska diskriminujú LGBTQ ľudí. Lenže Kalifornia nemá problém platiť za cesty zamestnancov do takých výkladných skríň tolerancie ako Čína, Katar a Rusko.

Čím viac sa venujem tejto téme, tým viac som presvedčený, že ľudia dávajú politikom svoje hlasy väčšinou podľa emocionálneho puta, ktoré ich viaže ku kandidátovi, podľa pocitov, ktoré v nich vyvoláva. Politici môžu, samozrejme, vždy zostať verní svojim ideálom a napriek tomu osloviť aj inú veľkú časť Ameriky – v tomto prípade vidiecku, menej vzdelanú, staršiu, belšiu – a ukázať jej, že rozumie a rešpektuje jej život, jej hodnoty a jej cenu. Je to omnoho ťažšie ako naďalej tlačiť na zvyšovanie minimálnej mzdy. Lenže dnes je oblasť kultúry a morálky hlavným bojiskom politiky.