Denník N

Vedec podporuje cenu za mimoškolské aktivity učiteľov. Sú nezaplatení a musia to robiť ako hobby

Martin Plesch. Foto N – Vladimír Šimíček
Martin Plesch. Foto N – Vladimír Šimíček

Fyzik Martin Plesch hovorí, že novou Cenou Dionýza Ilkoviča chcú pozdvihnúť spoločenský kredit učiteľov, ktorí sa vo voľnom čase venujú rozvoju talentovanej mládeže. „Zabudli sme na nich,“ vraví.

Podľa vedca MARTINA PLESCHA treba školský systém vyvážiť tak, aby nielen pomáhal slabším, ale ťahal dopredu aj tých silnejších.  „V záujme toho, aby sme nemali zaostávajúcich, sme odpísali tých najlepších. Poviem príklad so športom: je to, ako keby ste vzali Barcelonu, futbalistov rozdelili do okresných tímov a povedali ste, že ak tam budete mať Messiho, úžasne sa posuniete dopredu. To je síce pravda, ale Messi aj Barcelona potom skončili,“ vraví. 

Tento rok budete s ďalšími členmi poroty po prvý raz udeľovať Cenu Dionýza Ilkoviča. O čo ide?

Cena je určená ľuďom, ktorí sa venujú talentovanej mládeži v matematike, chémii, fyzike a informatike. Naším cieľom je motivovať a odmeniť učiteľov, ktorí sa o takýchto študentov starajú. Veľa sa hovorí o tom, že naše školstvo nie je vo veľmi dobrom stave, a myslím si, že obzvlášť to dolieha na študentov, ktorí sú najšikovnejší a majú záujem robiť veci navyše.

Nikto z nás nečaká, že telocvikár vychová špičkového futbalistu alebo plavca. Asi každý rodič si myslí, že ak chce jeho dieťa perfektne ovládať cudzie jazyky, musia ho dať do jazykovej školy a musia za to zaplatiť. No čo sa týka fyziky, matematiky alebo chémie, spoločnosť akoby očakáva, že o všetko sa postará učiteľ a štát. V týchto predmetoch nie sme zvyknutí urobiť niečo navyše, tak ako v prípade športov alebo jazykov. Lenže štát nemá veľký záujem ani kapacity na to rozvíjať talenty v uvedených oblastiach. To, čo nás na Slovensku drží nad vodou, sú ľudia, ktorí to robia vo voľnom čase, s radosťou a nadšením, ale chýba im nejaké ocenenie. Zabudli sme na nich, preto táto cena.

Ocenenie je určené pre učiteľov a nepedagogických pracovníkov za ich mimoškolské aktivity pre žiakov a študentov. Čo sú to vlastne mimoškolské aktivity?

Začnem pri tom, čo to sú školské aktivity. Tie sú presne vymedzené učebnými osnovami. Povedzme si otvorene, Slovensko má problém s tým, že sú prepchaté. Keď učiteľ s odretými ušami odučí všetko to, čo má, tak už vôbec nemá čas ani chuť robiť niečo navyše. Druhá vec je, že učiteľ učí celú triedu naraz, kde je aj 30 žiakov. Ak nejaký žiak, či študent, vystupuje nad zvyšok triedy, pedagóg na neho nemá čas a nemôže sa mu venovať individuálne, lebo nemôže zanedbávať ostatných.

Na jednej strane podporujeme asistentov učiteľa, ktorí pomáhajú tým, čo nestíhajú, a to je dobré. Ale na druhej strane nepočuť, aby sme mali asistentov učiteľa pre špičkových študentov. Keď sa chce učiteľ nad rámec osnov venovať žiakom, ktorí sú talentovaní a majú o predmet záujem, musí to robiť mimo školského vyučovania, čiže v rámci mimoškolskej aktivity. To neznamená, že sa to nedeje priamo v škole, ale deje sa to po vyučovaní, cez víkendy a cez prázdniny.

MARTIN PLESCH (1978)

je teoretický fyzik, zaoberá sa kvantovou fyzikou. Pracuje na Fyzikálnom ústave Slovenskej akadémie vied a Masarykovej univerzite v Brne. Vedec je prezidentom Medzinárodného turnaja mladých fyzikov (International Young Physicists‘ Tournament), na ktorom sa každoročne zúčastňujú študenti z približne 30 krajín sveta. Plesch sa ako odborný garant postavil za ocenenie mimoškolských aktivít na Slovensku, Cenu Dionýza Ilkoviča. Určená je pre učiteľov a nepedagogických pracovníkov za mimoškolské aktivity pre žiakov základných a stredných škôl v predmetoch matematika, fyzika, chémia a informatika.

Sú učitelia za mimoškolské aktivity finančne ohodnotení?

Trúfnem si povedať, že v 90 percentách prípadov vôbec nie, a ak áno, bavíme sa o smiešnych cifrách. Škola síce formálne dostane odmeny, keď jej žiaci reprezentujú Slovensko v zahraničí, ale bavíme sa o rádovo desiatkach eur na žiaka. Keď škola dostane 50 eur, tak je to suma, ktorú ani nemôžu učiteľovi dať, lebo to je na hanbu. Som v rade jednej stredoškolskej školy, a keď som sa o tomto bavil s riaditeľkou, tak mi povedala, že to nedá na odmeny, lebo by učiteľov akurát tak naštvala.

Poviem jeden príklad z praxe, ktorý ma úplne dorazil. Mali sme pani učiteľku z okresného mesta, ktorá chodila niekoľko rokov na súťaže žiakov základných škôl. Pri káve sa mi posťažovala, že keď ide so žiakmi na dva dni na celoštátne kolo, tak jej to riaditeľ strhne z výplaty, lebo tie dva dni neodučila. Niekto ju v škole musí suplovať, tie zasuplované hodiny musí niekto zaplatiť, tak jej to riaditeľ strhol z výplaty.

Čo sa týka výplaty, v Bratislave sú na tom učitelia lepšie ako inde na Slovensku?

Podľa mňa je to v Bratislave s platmi učiteľov najhoršie.

Prečo?

Pretože platy učiteľov sú všade na Slovensku viac-menej rovnaké. Sú dané tabuľkou, skúsenosťami a vekom. Veľmi málo odrážajú kvalitu. Ale žiť z rovnakej výplaty v Bratislave a na dedine je rozdiel.

Škola nevie učiteľom priplatiť?

Nemá z čoho. Škola dostane normatív na žiaka, ktorý je rovnaký pre celé Slovensko. Ale náklady na život v Bratislave sú neporovnateľne iné než inde na Slovensku. Škola musí zháňať prostriedky inak, cez sponzorov či 2 percentá z dane. Asi pred piatimi rokmi som mal projekt, že som chodil po slovenských školách s fyzikálnymi prednáškami. Vtedy ešte Agentúra na podporu výskumu a vývoja (APVV) platila veci, ktoré sa týkali popularizácie, dnes to už bohužiaľ nerobí, čo je veľká tragédia. Bol to vynikajúci projekt. S kolegami sme chodili do Levoče a iných menších miest. Pre ľudí bolo vzácne, že za nimi prišiel niekto zo Slovenskej akadémie vied a rozprával im o vede. Pamätám si na Liptovský Hrádok, bola tam plná telocvičňa, 200 študentov. Rozprával som sa s miestnymi učiteľmi a poviem vám, život tam nie je ľahký. Ale predsa len som mal pocit, že je občas jednoduchší ako v Bratislave, kde sú náklady na život vyššie a vyšší je aj spoločenský tlak. V niektorých okresných mestách chodí učiteľ do školy bežne starým favoritom. Ale skúste prísť na favorite do školy v Bratislave. Deti sa vám vysmejú, lebo vystúpia z mercedesu a bavoráka.

Martin Plesch. Foto N – Vladimír Šimíček

Prilákajú lepšie platy kvalitnejších ľudí? Niektorí vravia, že ak do systému len nalejeme peniaze, nič zásadné sa nevyrieši.

Mám skúsenosť so situáciou vo vede. V istom momente sa do vedy naliali peniaze a podľa mňa to nepomohlo. Dokonca to spravilo aj neplechu. Samotné naliatie peňazí, že zdvihneme tarify všetkým bez rozdielu, nie je systémové riešenie. Koho zaujímajú peniaze, nikdy nepôjde učiť v regióne strednej a východnej Európy. Ešte desiatky rokov to nebude špičkovo platený džob.

Platy by mali byť rozumné natoľko, aby sa učiteľ mohol poobede venovať študentom a vymýšľať aktivity na ich rozvoj. Lenže dnes učiteľ skôr rozmýšľa, ako by si poobede privyrobil. Čiže riešenie by bolo zreálniť platy tak, aby sa z nich dalo rozumne vyžiť. Prihováram sa za regionálnu platovú úroveň, lebo je iné žiť zo 700 eur v Bratislave a menšej dedinke, kde sú náklady na život úplne iné. Mal by byť zavedený taký systém, aby sme vedeli oceniť ľudí podľa ich schopností.

Vytvára štát formálne nejaký priestor na to, aby mohli mimoškolské aktivity – a s nimi spojené súťaže – existovať?

Štát nejaký systém zavedený má. Existuje zoznam takzvaných predmetových olympiád a postupových súťaží, ktoré sú nejakým spôsobom kategorizované. Na niektoré štát prispieva, na niečo nedáva vôbec nič. Ľudia poznajú fyzikálnu alebo chemickú olympiádu; štát na to niečo vydelí, povie, že to organizuje, ale peniaze nestačia ani len na to, aby sa pokryli základné veci, ako je ubytovanie a strava. Na druhej strane, nie je to úplná katastrofa. Čo štát hradí – a nejde o malé peniaze –, je vycestovanie delegácií do zahraničia. Mám pocit, že kým to celé nejako funguje, takže nepadáme úplne na hubu, nechá sa to tak, ako to je. Ale keď prestanú chodiť medaily, potom sa možno na ministerstve zobudia, že by bolo treba niečo robiť. Cena Dionýza Ilkoviča má byť reakciou na tento stav. Ide nám o zviditeľnenie ľudí, ktorí sa dlhodobo a špičkovo starajú o talentovaných študentov.

Ceníme si ako spoločnosť profesiu učiteľa?

Spoločenské vnímanie učiteľa je nízke. Sčasti aj preto, lebo platy sú nízke. Stále sa stretávam s ľuďmi, ktorí sa ma pýtajú: „Dá sa z toho vyžiť?“ Hovorím, že nie som učiteľ, som vedec, a z toho, čo mám, sa dá vyžiť, ak človek maká. Základný plat vedca sa podobá na ten učiteľský, ale sú možnosti, ako ho vylepšiť cez rôzne projekty, granty a medzinárodné spolupráce. Dá sa ušetriť na diétach.

Druhá vec je, že máme málo kvalitných mladých učiteľov, lebo nevyštudovali pedagogiku. Stretol som sa s názormi rodičov, ktorí mi povedali: „Ja by som im rád pridal, ale aj tomuto učiteľovi?“ Povedzme si to na rovinu: nie všetci učitelia sú špičkoví. Preto nesúhlasím s tým, aby sa platy zvyšovali plošne.

Ako by sme vedeli odlíšiť dobrého učiteľa od toho zlého?

Musí sa podporovať konkurenčné prostredie medzi školami. Keď bude o nejakej škole známe, že je nanič, rodičia tam prestanú svoje deti dávať. Škola to buď ekonomicky neprežije, alebo bude musieť zriaďovateľ pristúpiť k tomu, že veci zmení.

Ako je na tom naše školstvo v porovnaní s okolitými krajinami?

V stredoškolských súťažiach je Slovensko špičkové. Na turnaji mladých fyzikov sa vieme dlhodobo umiestňovať v prvej päťke medzi cca 30 krajinami sveta, čo je špičkové. Ale keď robíme súťaže na základných školách, kde deti prichádzajú z jednotlivých základných škôl, a nie sú ešte zgrupované do jedného tímu naprieč školami, tak to za posledných osem rokov išlo katastrofálne dole. Aj PISA testy ukazujú, že to ide dole vodou.

Čo sa stalo?

Zahrkalo sa párkrát systémom, výrazne sa ubralo z prírodovedných predmetov, lebo učíme kadečo. Nehovorím, že sa to nemá učiť, ale fyzika a chémia sú na druhej koľaji. Poodchádzali starší ľudia a tí mladí, ktorí ich nahradili, ešte nemajú skúsenosti, nie sú takí dobrí alebo nemajú záujem robiť čosi naviac. Na tejto úrovni dosahujeme výsledky oveľa horšie ako okolité krajiny. Zaostávame.

Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič

Čo by sa malo zlepšiť, aby sa učiteľ mohol viac venovať mimoškolským aktivitám študentov?

Kým sme v situácii, že sú platy učiteľov relatívne nízke, tak sú peniaze najpriamočiarejší motivačný faktor. Koľkokrát sa učiteľ študentom po škole nevenuje aj kvôli tomu, že má nejakú inú zárobkovú činnosť. Lebo si vypočíta, že mu chýba povedzme 200 eur, aby mu sedel rodinný rozpočet. Keby sme mu ich vedeli dať, robil by to rád.

Druhý spôsob je spoločenské ocenenie. Študent má motiváciu pracovať mimo školy: vycestuje, niečo zažije, dostane medailu, diplom, zoberú ho na univerzitu. Ale učiteľ má 15 rokov čakať, aby dostal Pamätný list sv. Gorazda? Súčasný stav je taký, že to učiteľ musí robiť ako koníčka. Manželke to otvorene priznám, že Turnaj mladých fyzikov beriem ako koníček. Inak sa to brať ani nedá.

Mám kolegov, ktorí mi prednášali, už to nerobia. Povedal som kolegovi, nebudem ho menovať: „Poď, už si tri roky nebol.“ On sa opýtal: „Zadarmo?“ Vravím: „Nemám peniaze.“ Tak mi povedal: „Vieš čo, sorry, ale mám malé dieťa, nemám na to čas.“

Majú učitelia druhú prácu, aby sa uživili?

V Bratislave viem o mnohých učiteľoch. Niekedy je to spojené s učením a môže ísť o doučovanie, redigovanie a podobné aktivity. Inokedy je to úplne mimo odboru.

Malo by byť školstvo zamerané na to, aby ťahalo nahor tých slabších, alebo by sme sa mali venovať skôr tým talentovanejším?

Za ostatné roky sa veľmi presadzovala integrácia, že deti dáme dokopy a tie slabšie budú ťahané tými silnejšími. Ale ja hovorím: keď koník potiahne káričku, o to pomalšie potom pôjde. Keď špičkové deti zapriahneme do toho, aby ťahali svojich slabších spolužiakov, tak potom nebudeme mať elitu. To je tragédia momentálneho nastavenia. V záujme toho, aby sme nemali zaostávajúcich, sme odpísali tých najlepších. Poviem príklad so športom: je to, ako keby ste vzali Barcelonu, futbalistov rozdelili do okresných tímov a povedali ste, že ak tam budete mať Messiho, úžasne sa posuniete dopredu. To je síce pravda, ale Messi aj Barcelona potom skončili.

Ak je piatak či šiestak premiant, potrebuje seberovných a šikovnejších žiakov a náročnejšie písomky, aby vedel, čo je to trojka z testu, hoci doteraz bol zvyknutý len na jednotky. Nemôžeme to mať nastavené tak, aby bol stále hviezda. Postupne by upadal.

Systém treba vyvážiť tak, aby nielen pomáhal slabším – je dobré, že to robí –, ale ťahal dopredu aj tých silnejších, lebo iba z nich bude elita. Novinári sa často pýtajú, kedy bude mať Slovensko Nobelovu cenu. S týmto školstvom? To naozaj neviem kedy.

Je v osnovách priestor aj na interaktivitu a zábavné experimenty alebo stále prevažuje skôr orientácia na memorovanie?

Množstvo vedomostí, ktoré chceme deti naučiť, je také veľké, že to tlačí do memorovania. Učiteľ si nemôže dovoliť látku neprebrať. Keď to študent na maturite nevie a nepreberalo sa to, učiteľ má problém. Pedagóg to musí stihnúť a nemá čas sa zastavovať, takže sa poriadne maká. Niekedy vidí, že trieda látke nerozumie, ale nemá čas sa k tomu vrátiť, lebo by nestihol niečo iné. Toto je jeden problém. Druhý problém je, že pre niektorých učiteľov je jednoduchšie len písať na tabuľu, a nie vymýšľať, ako deti zaujať, a vymýšľať experimenty. Každý fyzikár vám povie, že experiment je riziko, lebo keď nevyjde, učiteľ je v istom zmysle na smiech. Učiteľ musí byť formát, aby našiel u študentov pochopenie a vedel sa aj sám na sebe zasmiať. Na to si každý netrúfne.

V Bratislave otvorili koncom minulého roka zážitkové centrum vedy Aurelium. Privítali by ste, ak by tam učiteľ odučil nejaké hodiny, lebo by sa vyučovalo viac interaktívne?

Bolo by super, keby fyzikár povedal, že tam na pol dňa vezme triedu, aby sa učili v interaktívnom prostredí a zábavne. Ale keď si predstavím všetky problémy, ktoré by s tým boli spojené, lebo žiak nemá v ten deň iba fyziku, on tam má aj dejepis, matematiku a iné predmety. Musel by sa dohodnúť s učiteľmi a povymieňať si predmety. No hrôza, hneď by sa mi nechcelo.

V Aureliu. Foto N – Tomáš Benedikovič

V zahraničí existuje podobných centier veľa a sú plné školákov. Prečo to tam funguje lepšie?

Mám pocit, že sčasti za to môže konkurenčný tlak. Pre riaditeľa v zahraničí je podstatné, aby bol žiak spokojný. Ak má vedenie pocit, že pol dňa vo vedeckom zábavnom centre prispeje k tomu, že žiak bude na konci školského roka spokojný, tak to zorganizujú. Česť výnimkám, ale u nás riaditeľ skôr rieši, že mu zase nefunguje kúrenie, rieši, kde zoberie na to, aby mohol zaplatiť učiteľov, poplátať úväzky, lebo mu ochorela chemikárka, a nemá to kto učiť. Ak za ním v tejto situácii príde učiteľ, že chce ísť na exkurziu do Aurelia, tak riaditeľ povie: „Za daných podmienok, nehnevaj sa na mňa, ale nie.“

Mám dobrého kamaráta, ktorý bol učiteľom v Anglicku. Teraz odišiel do dôchodku. Nežije si ako kráľ, ale dostával rozumný plat. V práci sa mohol plne sústrediť len na učenie. Keď šiel robiť experiment, na škole bol technik, ktorý mu všetko prichystal. Keď sa hodina skončila, technik všetko rozmontoval. Bolo to na súkromnej škole, ale v Británii je systém taký, že väčšina ľudí tam de facto chodí na súkromné školy. U nás si učiteľ robí všetko sám.

Učiteľke Miriam Feretovej z gymnázia v Prešova sa opakovane darí vychovávať študentov, ktorí vedia uspieť aj na svetových olympiádach. Po dvoch jej študentoch dokonca pomenujú asteroidy. Je ideálnym adeptom na ocenenie?

Áno. Problémom je, že o takýchto ľuďoch sa vie len veľmi málo. Veľmi dôležitou súčasťou Ceny Dionýza Ilkoviča je, aby sa spoločnosť dozvedela, že takíto učitelia existujú. Chceme pozdvihnúť spoločenský kredit takýchto ľudí, lebo niekedy majú pocit, že sú v tom sami. Mali sme jednu školu, ktorá robila olympiády a robili to veľmi dobre. Súťaž vyhrávali, starala sa o to jedna pani fyzikárka. Keď odišla do dôchodku, okamžite išla škola dole a už to nerobia. Stratili motor. Cena by tomu chcela zabrániť, aby mladí učitelia v úsilí svojich predchodcov pokračovali.

S piatimi stredoškolákmi odchádzate na Medzinárodný turnaj mladých fyzikov do Singapuru. V čom súťaž spočíva?

Ide o súťaž stredoškolských 5-členných družstiev. Rok dopredu je zadaných 17 rôznych problémov, ktoré však nemajú jasné riešenia. Nie sú to problémy typu, že pustíte valec po naklonenej rovine a opýtate sa, kedy bude na zemi. Riešenia treba vytvoriť. Prezentuje sa pred medzinárodnou porotou, ktorá študentov hodnotí ako na krasokorčuľovaní, že sa dvíhajú známky.

Som prezident Medzinárodnej organizácie, čiže do Singapuru cestujem s naším družstvom, ale formálne som v pozícii nezávislého človeka, ktorý má úlohu riadiť celosvetovú súťaž.

Čo to pre stredoškoláka znamená, keď sa zúčastní takejto fyzikálnej olympiády?

Univerzity na to prihliadajú, ale moja skúsenosť je, že väčšina takých ľudí ide študovať do zahraničia. Súťaž nedá účastníkom len fyziku, ale aj schopnosť pripraviť prezentáciu, postaviť sa pred porotu a prednášať v angličtine. S takými zručnosťami sa potom bez problémov dostávajú do zahraničia. Sú to 18- a 19-roční študenti a teraz zase prišli časy, že skoro všetci chodia von.

Kam von?

Minimálne do Česka, ale aj do anglicky hovoriacich krajín.

Vedia si štúdium v zahraničí zaplatiť?

Sú takí dobrí, že dostanú štipendiá. Máme veľa úspešných reprezentantov, hoci nie všetci sa venujú vede. Jedna z nich napríklad pracuje v londýnskom City. Keď sa niekedy stretneme, povie mi: „Áno, ten turnaj ma posunul dopredu, lebo som sa naučila robiť nové veci.“

Rozhovory

Teraz najčítanejšie