Denník N

Ako si spomínajú na Petra Pišťanka

Peter Pišťanek v roku 1999. Foto – Peter Procházka
Peter Pišťanek v roku 1999. Foto – Peter Procházka

Pavel Vilikovský, Daniel Hevier, Jan Rejžek, Andy Hryc, Robert Roth, Juraj Nvota, Lucia Piussi, Bene, Rado Ondřejíček a ďalší píšu, ako si budú pamätať Petra Pišťanka.

Tento rok, zdá sa, ide slovenskej literatúre po krku, a má pritom dobrý vkus – vyberá si tie najlepšie exempláre. Ale priznám sa, že Petra Pišťanka by som z takej náhlivosti nebol podozrieval, hoci už kedysi dávno som o jeho poviedkovom alter egu napísal: „Goetheovské utrpenie mladého Ulmera asi sériu samovrážd v krajine nevyvolá, no odovzdanosť, s akou sa podujíma naplniť svoj dlhoročný sen, sa od samovraždy kvalitatívne veľmi nelíši.“ Pišťankov ostrozraký a jedovatý génius bude v slovenskej literatúre chýbať, vo svojich najlepších dielach bol nezastupiteľný.

Pavel Vilikovský

Pištankove poviedky spred novembra 89 zmenili môj pohľad na slovenskú literatúru: predtým som ju nenávidel, po ich prečítaní ešte viac. Lebo v porovnaní s ich brutálnym štýlom všetko bledlo. Pišťankova „slovenská obrodená lyrizovaná sociálno-kritická realistická próza“, ako ju vraj spolu s Dušanom Taragelom označovali, mala však napokon predsa len našťastie aj opačný efekt, prilákala ma napokon k dielam množstva skvelých starších autorov. Ale aj tak som sa stále vracal k Petrovi, lebo jeho texty ukazovali svet, v ktorom sme žili, presne taký nahovno, aký naozaj bol. Spočiatku som si aj Slobodove romány obľúbil najmä preto, lebo som v nich cítil pišťankovský štýl, hoci viem, že slobodovské vajce bolo skôr ako Pišťankova sliepka.

Osobne sme sa zoznámili o mnoho rokov neskôr v porote Kaliho poviedkovej súťaže, on bol predseda, ja člen, z tých čias si pamätám iba jedinú jeho vetu:

„Nie, neurazil som sa, to ja nemám v povahe.“

Obdivoval som, že to nemal v povahe, lebo ja hej.

Potom mi na dlhé roky zišiel z mysle, no v roku 2007 mi ho pripomenul Zoltán Rédey, ktorý bol taký nadšený útlou novielkou Mladý Dônč z roku 1993, že o nej po rokoch prípravy napísal vyše stotridsaťstranovú štúdiu, dvakrát rozsiahlejšiu než sám prototext.

A pred mesiacom mi kamarát priniesol román Rukojemník. Vraj, čítaj, konečne zasa niečo vynikajúce! Predsa len som trochu skeptický vo vzťahu ku kamarátovmu literárnemu vkusu, ale čítal som: skvelý román, všetko na svojom mieste, čitateľská lahôdka, veľký návrat veľkého autora.

Škoda, že tu neostal dlhšie.

Balla

Bolo to asi pred tridsiatimi rokmi. Z poslednej krčmy nás vyhnali a Miloš Žiak ma zaťahal za rukáv, aby sme išli navštíviť jeho kamaráta do Devínskej. Že je to vraj zaujímavý chlapík a okrem toho dobre píše.
Posledným nočákom sme sa vydali na cestu za Petrom Pišťankom. Na prvý pohľad mi pripomínal veľké okrúhle P – bol rovnako priateľský, pozorný, počúvajúci, proletársky. Čítal nám svoje prózy. To bol socialistický realizmus, nie Jilemnický a spol.! Petrove poviedky z tých čias hovorili o robošoch, vydedencoch, outsideroch, alkoholikoch, vekslákoch, naozajstnom lumpenproletariáte, na ktorý vtedajší režim určite nebol pyšný.

Potom sa z Pišťanka stala hviezda a ja som s radosťou sledoval, ako sa do slovenskej prózy dostáva nová dikcia, nový hlas, nové formulovanie vety. Svojho času som stal stal objektom jeho nadšenia zasa ja. Kompletoval archív piesní Pavla Hammela a Mariána Vargu a vytiahol aj jednu moju zabudnutú „vargovku“. Vtedy som spoznal jeho buldodžiu povahu a profesionalitu: keď sa do niečoho zahryzol, dotiahol to do konca. Za novšiu prózu Neva som ho síce mierne zdrbal, ale na našom tichom a neokázalom priateľstve to neubralo.

Peter vedel byť striktný – keď som ho napríklad požiadal, aby mi poslal svoju maturitnú fotku, pretože som chcel urobiť maturitné tablo slovenských spisovateľov, odpísal mi, že sa necíti byť súčasťou tohto spolku, že sa od nás/nich dištancuje, jednoducho, že s nimi/nami nechce mať nič spoločné. Ale keď som ho pred pár týždňami požiadal, aby sme podporili nášho kolegu­prozaika, ktorý by mohol dostať vysoké ocenenie, loboval ochotne, vehementne a s nadšením.

Peter Pišťanek je súčasťou tejto kultúry, patrí tejto krajine, hocako mu množstvo vecí liezlo na nervy. Podarilo sa mu to, čo sa na Slovensku autorom pritrafí nie každý deň – získal si obľubu čitateľov a aj rešpekt kritiky. Jeho literárne prototypy všetkých tých ráczov a špáršvajnov vstúpili do susedstva s postavami nášho realizmu a najlepších čísel slovenskej prózy.

Daniel Hevier

Česi majú určite Slovákom čo závidieť. Ja som však závidel slovenskej literatúre predovšetkým skvelú trilógiu Rivers of Babylon, ktorá nemá u nás obdobu. Nie žeby sme nemali tiež pár dobrých spisovateľov, ale žiadnemu sa nepodarilo tak prenikavo a so skvelým absurdným humorom postihnúť prvé roky budovania ponovembrového kapitalizmu ako Petrovi Pišťankovi. To isté platí o Muzike, ktorá brilantne zachytila normalizačné dusno. Som jeho dobrovoľnou smrťou hlboko otrasený, a aby som sa trochu spamätal, idem si pustiť Stairway to Heaven, pretože práve tam, k Johnovi Lennonovi, Lou Reedovi a ďalším, už Peter dostúpal….

Jan Rejžek, kritik a publicista

S Petrom sme sa pred pár dňami dohodli, že keď sa vrátim z liečebného pobytu v národom rehabilitačnom centre v Kováčovej, príde ku mne, aby sme oslávili jednu moju nepríjemnú životnú etapu, ktorá sa skončila len vďaka jeho zmyslu pre spravodlivosť a jeho principiálnosť. Na premiére filmu „Rukojemník“ mi Peter povedal, že Slovenský rozhlas mu ponúkol čítanie na pokračovanie z románovej predlohy filmu. Keď som mu k tomu blahoželal, povedal mi, že k načítaniu pravdepodobne nedôjde, pretože žiadal dramaturgiu, aby som úryvky z románu v rozhlase čítal ja. Povedali mu, že to „asi“ nebude možné. V Slovenskom rozhlase som totiž vďaka mojej aktivite spred rokov, ako prezident asociácie nezávislých rozhlasových a televíznych staníc a majiteľ Rádia Twist, mal dlhoročný zákaz účinkovania. Dostal som ho kedysi za zrušenie protiprávneho vysielania Rádia CD International z budovy pyramídy na slovenskej národnej frekvencii po nemecky do Rakúska, ktoré som zariadil. Udelil mi ho bývalý riaditeľ rozhlasu Štefko, neskôr sa k nemu pridal riaditeľ Tužinský a čuduj sa svete napokon aj bývalý programový riaditeľ Twistu, vtedy riaditeľ rozhlasu a môj švagor Ľuboš Machaj. Pišťanek, ktorý pochopil, že je to kapitálne svinstvo povedal, že ak to nebudem čítať ja, tak nemá záujem. Obrátil som sa na nové vedenie rozhlasu a veľmi rýchlo zariadili, že všetci programoví pracovníci dostali informáciu o zrušení tohto vyše 20-ročného absurdného embarga. S nadšením som načítal 5 polhodinových pokračovaní z Pišťankovho Rukojemníka a rozhlas ich aj odvysielal. Celú vec bolo treba už len zapiť. To sa žiaľ už nestane.

Ďakujem ti, Peter, že si bol. Že si bol taký úžasný spisovateľ, že si bol taký priamy a zásadový kamarát. Škoda, že si nás opustil. Rest in Peace!

Andy Hryc, herec a podnikateľ

Peter mi raz povedal, že je šťastný, keď jeho vete na papieri dá život majster slova. Myslím si, že majster slova, používajúci print, je to isté. Pred x rokmi sme spolu mali spoločnú talkshow v už neexistujúcej televízii. Volala sa Márna sláva. Tá vnútorná nám stále pokračuje, napriek nedeli, keď sa co-moderátor už nedostavil. Peter sa nerád líčil pred nakrúcaním. Ani pred životom. Je mi smutno.

Robert Roth, herec

Na zlé správy sa ťažko reaguje okamžite – i keď beh a logika sveta si to vyžaduje. Včera podvečer začala zo všetkých strán, cez telefón, internet aj osobne ku mne prúdiť správa, že Peter Pišťanek už tu nie je. Šokovalo ma to. Kým totiž človek neprekročí istý vek, ostatní uňho predpokladajú nesmrteľnosť.

Petra som stretol mimo jeho kníh len zopárkrát. Rozprávali sme sa, potykali sme si, bolo mi s ním a s jeho sarkastickým humorom dobre. Predpokladám však, že sa cítil v tomto svete nepatrične a osamelo. To je údelom mnohých nadaných ľudí, ktorí síce na okolie môžu pôsobiť drsne, no pod tenkou škrupinkou presvitá ich zraniteľné vnútro. Hovorím si – keby sme všetci, ktorí o ňom dnes píšeme a rozmýšľame, boli v nedeľu s ním, zrejme by sa to nestalo. Ale to je len romantická rozprávka. Stalo by sa to inokedy. Svet má, žiaľ, krutú a presnú logiku. Peter Pišťanek nám tu však zanechal svoje knihy – a to v jeho prípade nie je málo. Doteraz sa nikto nepozrel na naše divoké slovenské deväťdesiate roky tak dôkladne ako on. My, spisovatelia, s obľubou hovoríme o nutnom odstupe a premýšľaní, on to však spravil hneď, vtipne, kruto a dynamicky. V rozháraných rokoch po Nežnej revolúcii začal ako jeden z prvých tvoriť modernú slovenskú literatúru. To teda naozaj nie je málo!

Peter Krištúfek, spisovateľ

Všetko je blbosť, pokiaľ sa to dobre nenapíše, citoval Peter Pišťanek často a rád môj výrok, ktorým som raz na redakčnej porade inZinu zmietla zo stola námietky kolegov, že nejaká téma – typu Vianoce či dovolenky – je otrepaná a nezaujímavá. Až uhol pohľadu autora a forma, akou je to napísané, robí z témy niečo hodné či naopak nehodné čítania. Peter bol zosobnením pravdivosti tohto tvrdenia – dokázal akúkoľvek tému napísať tak, že ostatným padla sánka. Recept na tortu, žiarovky, milénium, čokoľvek sa v jeho podaní menilo na malý skvost, ktorý sa mnohí márne snažili napodobniť. Istý čas sme dokonca hrávali takú hru, že ja som mu poslala len nadpis a on ku nemu dopísal článok.

S Petrom Pišťankom som prežila jedno z najúžasnejších období svojho profesionálneho života, keď sme päť rokov radostne tvorili internetový magazín inZine. Chvíľu bol šéf on mne, potom ja jemu, občas som kvôli jeho politicky nekorektným článkom musela na rôznych miestach vysvetľovať, ako to myslel, občas mi svojou mizantropickou povahou poriadne pil krv. Všetky jeho muchy sa však dali hravo zniesť, stačilo si od neho prečítať ďalší text. Bolo v ňom všetko – inteligencia, humor, názor, dokonalá forma a nádherný jazyk. A aj citlivosť a krehkosť, ktorú dobre ukrýval za imidž neokrôchaného drsného vidiečana. Čo si mám ale prečítať teraz, aby sa to všetko dalo zniesť?

Elena Akácsová, redaktorka .týždeň

Minsk, 23. marca, veľmi neskoro večer.

Na FB je správa od Babuty, zrejme zasa nejaká prechádzka tzv. modernou architektúrou. K tomu, značne pod obraz, banálna debata o histórii strednej Európy z bieloruského pohľadu. V modrobielej správe je odkaz. Zomrel Peter Pišťanek.

Veľkého smutného muža som cyklicky obťažoval amatérskym výskumom na tém Rudolf Sloboda a Devínska Nová Ves. Naposledy vlani v júli počas Mesiaca autorského čítania:

Z Bielorusov tuší, čo sa prihodilo, len bohemista Siarhej Smatryčenko. Pijeme s krásnou dcérou českej autorky a múdrym synom českého dramatika, ktorí dychtivo poznávajú teritórium poslednej diktatúry Európy. Na stenu Bieloruskej štátnej univerzity obyčajnou kriedou píšem punkovú pravdu nášho večera: PIŠŤANEK ISN’T DEATH. Talentované deti slávnych literátov sú si isté, že práve bojujeme s režimom. A až to tu padne, Babuta zorganizuje architektonický chodník, ktorý povedie okolo steny, kde už, samozrejme, žiadny kriedou napísaný nápis nebude, a rovnako zmiznú prorežimné oslavné transparenty.

Petr Minařík, vydavateľ

Spomínam si na náš spoločný výlet do Prahy, ktorú miloval a kde sa cítil vo svojom živle. V Bratislave žil utiahnuto a vyhýbal sa kaviarňam i spoločnosti, ale v Prahe bol ako vymenený. Medzi návštevami obľúbených podnikov ma zaviedol do predajne s hudbou, kde opäť objavil CD Má vlast v interpretácii umelcov, ktoré doma ešte nemal. Vo svojej polici mal už vtedy desiatky rôznych prevedení tejto skladby a dokázal ich do podrobností a s nadšením porovnávať. Obdivoval som jeho zaujatie, s akým sa dokázal vložiť do všetkého, čo ho zaujíma. Aj priamosť a nekompromisnosť, s akou obhajoval svoje postoje. Nikdy sa nebál povedať na plnú hubu svoj názor, aj keď vedel, že tým jeho popularita utrpí.

V poslednom čase som s ním bol v kontakte oveľa menej a jeho čoraz radikálnejšie názory som si nevedel vysvetliť. Možno aj ony súviseli s depresiou i s nemožnosťou meniť veci. V súkromí som ho však poznal iného, ako vystupoval na verejnosti. Materialista a cynik šiel do úzadia, bol omnoho otvorenejší a úprimnejší, často až príliš citlivý a svoje vzťahy prežíval veľmi intenzívne.

Peter prešiel zložitým obdobím s ťažkými depresívnymi stavmi a zdalo sa, že sa z nich dostal – dokončil knihu a chystal sa na ďalšiu. Kedysi mi ako mladému faganovi dokázal nezištne pomôcť kontaktmi, radami aj povzbudením. Ešte nedávno sa živo zaujímal o problémy nášho spoločného známeho a čakal na spätnú väzbu k svojím novým textom. O to väčší šok to pre mňa bol. Je to veľká strata, ktorú budem dlho predýchavať a aj keď sa mi to podarí, bude tu navždy chýbať.

Marek Vadas, spisovateľ

K Petrovi Pišťankovi, kvôli ktorému som kedysi chcel odísť z inZine, lebo tak veľmi sme sa vedeli pohádať, ale zároveň som ho vždy maximálnou mierou obdivoval za to, čo dokázal so slovami, by som len dve vety chcel.
Prekliatím tohto sveta, bohužiaľ, nie sú ani tak tí zriedkaví ľudia, čo sa správajú ako idioti, ale zároveň sú neuveriteľne talentovaní a ten talent dávajú k dispozícii nám ostatným, ale skôr oveľa častejšie sa vyskytujúci jedinci, čo sa správajú rovnako odporne, a pritom nemajú v sebe nič, čím by to vyvážili. Z tohto pohľadu jeho smrť len zasa o niečo zhoršila pomer medzi oboma skupinami.

Rado Ondřejíček, spisovateľ a publicista

V posledných rokoch ma tak štvali jeho statusy, že jeho FB profil som musel odlajknúť, lebo by ma drblo. Ale vráťme sa, neviem, o 15 rokov dozadu. Vtedy tam, on, Pišťanek mi ukázal, že slovenská kniha môže byť funky a super. Rivers of Babylon sme s Doddim a Maťom poznali naspamäť, Rácza sme citovali a Peter Pištanek sa stal mojím najobľúbenejším slovenským spisovateľom vôbec.

Tento rok na narodky som dostal od priateľky Rukojemníka, prečítal som ju za jeden deň, i ked som pri nej už necítil to, čo vtedy pri Rivers of Babylon alebo Mladom Dônčovi, ale prečítal som ju za jeden deň, rozumiete.
A teraz som vytiahol z knižnice všetko čo od neho mám a listujem si v tom. Video Urban, Fredy Špáršvajn, ökötom kökötöm, kurva-vedúci a všetci títo šraci mi behajú po hlave a je mi smutno.

A idem na pivo s Maťom, a budeme o ňom kecať a smiať sa na tom, že nech arménsky koňak pijú bývalí eštebáci, on, Rácz pije výhradne Hiváš Regál. A možno si aj jeden dáme.
Peter Pišťanek, odpočívaj v pokoji.

Marián „Bene“ Benkovič, hudobník

 

Až teraz, v šoku nad smrťou Petra Pišťanka si uvedomujem, že skutočne existuje čosi ako „naša generácia“. Sme to my, ktorí už roky používame v reči spojenie „veď to je ako z Pišťanka“ pri pohľade na všetko zúfalo absurdné a beznádejne smiešne na slovenský spôsob. Sme to my, ktorým Pišťanek svojím bravúrnym štýlom rozpálil uši, rozviazal ústa a nabrúsil ceruzky.

Ten šialený kolotoč 90. rokov tak, ako ho vidíme očami kotolníka Rácza, zmenil navždy náš svet. Bola to bomba medzi oči, droga halucinogénnych rozmerov vyvolávajúca oslobodzujúci smiech, nečakaná ako hrubá čiara čistého koksu na smutnej lavici slovenskej literárnej akadémie.

Kritici vždy volajú po diele, ktoré vystihne súčasnosť, a keď sa tak stane, sú prví, ktorí ho nerozpoznajú. Tak to bolo aj v prípade Petra Pišťanka, ešte si pamätám tie nekonečné odborné diskusie v Slovenských Pohľadoch a inde, okolo jeho písania. Dnes už je to smiešne, ale vtedy to bolo skôr na zlosť. Akademici sa preli, či to je vôbec skutočná literatúra a vytýkali Pišťankovi „nízky štýl“.

V skutočnosti je to presne naopak. Pišťankov štýl je majstrovský, je to čosi ako Anna Karenina naruby. Vystihnúť tak stoicky presne ľudské spoločenstvo v jeho hmýrivom pohybe, a pritom neprestať baviť čitateľa svojím desatorakým rozprávačským talentom, ako sa to podarilo Pišťankovi, dokáže len ozajstný majster. Pišťanek ním bol, hoci už posledné roky nič podstatné nenapísal. Svoje miesto vo vozni 1. triedy má zakúpené dávno. A môžeme si byť istí, že teraz sa už vezie kamsi medzi naozajstných klasikov svetového formátu.

Lucia Piussi, spisovateľka, speváčka

Hoci sme s Petrom Pišťankom spolupracovali na dvoch filmoch, nemôžem povedať, že som patril medzi jeho najbližších kamarátov. Jeho skutočným priateľom bol Marian Urban. Cez neho sme sa zoznámili, cez neho sme si posielali nápady, pripomienky, súhlas aj nesúhlas. Peter vedel vždy prekvapiť hlbokými vedomosťami. Bolo jedno, či to bola história, kinematografia, meteorológia, hudba, zbrane, autá, indiáni, o všetkom mal nadpriemerné poznatky. Jeho spolužiačka učí moju dcéru hrať na klavír a tá vravela, že už na základke Peter vynikal vo všetkých predmetoch a bol ďaleko pred ostatnými. Je známe, že ho v detstve a možno aj v živote najviac naučil aj ovplyvnil starý otec. Pri prípravách Rukojemníka o ňom hovoril často. Pochopil som, že tento náš film bude aj pomníkom pre Petrovho starého otca. Pred poslednými Vianocami sme sa stretli v kníhkupectve Artforum. Peter čítal ukážky z knihy Rukojemník a ja som uvádzal úryvky z rovnomenného filmu. Bol šarmantný, plný plánov a šťastný. Chystal sa napísať román, mne ponúkol námet na nový film a do svojej poslednej knižky mi napísal venovanie – Jurajovi s vďakou za pekný večer pre dvoch ne-exhibicionistov. Ďakujem Ti Peter, že som mal to šťastie ťa poznať a mohol pomáhať pri realizácii Tvojich vízií.

Juraj Nvota, režisér

 

 

Teraz najčítanejšie