Hrali spolu v kapele Devínska nová vec

Bol to tuším Dušan Taragel, ktorý mi pred tridsiatimi rokmi v Bistre Krym, čo bolo detašované pracovisko Filozofickej Fakulty, povedal čosi takéto – veď sa príď pozrieť k nám do Devínskej, máme takú kapelu a je tam zábava. Času bolo dosť, semester končil (ale aj keby nekončil, bolo by ho dosť), tak som sadol na autobus a onedlho som sa ocitol v pivnici, kde skúšala skupina, ktorá samu seba nazývala Štekoty a výkriky. Hudba ma potešila a vôbec to neznelo ako amatérske muzicírovanie nehudobníkov, ktorí nemajú čo robiť, pretože náhodou nemajú radi futbal. Bol to akýsi punk jazz. Na bicích hral zavalitý fúzatý chlapík, ktorého mi predstavili ako Petra Pišťanka. Oduševnene spievajúci bradatý muž bol zasa Peter Horváth, výtvarník. Gitaristom bol Paľo Uličný a saxofonistom Milan Srnka. Dušan Taragel hral na base. Občas si však vymieňali nástroje, to bolo vtedy v móde.

Vtedy sme mali čas žiť spoločensky veľmi intenzívne. Pred režimom sme sa uzatvárali do spoločenstiev, ktoré nám pomáhali znášať režim. Ostrovček v Devínskej bol útulný a úrodný. Rýchlo som zapadol do partie a začali sme s pravidelnými nácvikmi, ktoré, samozrejme, skončili vždy spoločensky. U niekoho v záhrade pri víne, u Pišťanka, ktorý mal obrovský archív nahrávok na kotúčoch – tiež pri víne. Vtedy ešte nebol odborník na značkové liehoviny a pravdupovediac, vypili sme všetko. A pritom sme sa mohli rozprávať o muzike do rána. Asi na tretej skúške som navrhol, či by sa kapela nemohla volať Devínska nová vec, lebo mi to pripadá také údernejšie a konštruktívnejšie. A tak aj bolo. S kapelou sme dokonca aj niekoľkokrát hrali na súkromných záhradných slávnostiach. Z jednej takej, ktorá sa konala v lete 1986, pochádzajú aj fotografie.

Peter organizoval veľkolepé žúry, keď jeho rodičia odišli na dovolenku. Aj viacdenné a spojené s nekonečnými jam-sessionami. Na jednom z nich čítal svoju poviedku. Bol som prekvapený, že náš bubeník, znalec americkej hudby a strážca na parovisku, píše poviedky. Ale smiali sme sa. Peter bol vtedy klaun.

S Pišťankom sa nám životy splietali aj profesne. Robil som editora v časopisoch a vždy som na neho myslel, lebo písal ako Boh. Moderovali sme spolu rozhlasovú reláciu Hudobná besiedka na už neexistujúcom rádiu RMC a púšťali hudbu, ku ktorej nás oboh viazali silné city – funk, funk jazz, soul, progresívny rock. Mal obrovský prehľad, neskutočnú pamäť a veľa ma o hudbe naučil. Myslím, že u neho som prvýkrát počul Milesa Davisa a plno iných vecí. Často som k nemu zašiel aj na návštevu. Peter bol vzdelaný, prudko inteligentný, svojrázny človek a stretnutia s ním vždy obohacovali, aj keď už vtedy si rád zaprovokoval. Človek nestretne počas života veľa takýchto ľudí.

Potom sme sa stali kolegami. Spolu sme pracovali na oddelení elektronického publikovania Gratexu a spolu sme zakladali internetový magazín inZine a ako najlepší z nás sa jednohlasne stal šéfredaktorom. Boli to intenzívne štyri štyri roky, hrali sme sa, zabávali a testovali nové médium. Hlavne však zabávali a bolo to cítiť. Peter do inZine napísal niekoľko textov a seriálov, ktoré patrili medzi jeho skvosty aj v porovnaní s románmi.

Vzťahy už vtedy neboli vždy idylické, Peter bol svojhlavý, programovo politicky nekorektný a už vôbec nie tímový hráč. Z inZine odišiel po jednej nie úplne priateľskej porade. Potom som odišiel aj ja a naše cesty sa postupne rozchádzali. Vedel som, že má vážne duševné problémy, liečil sa. To mi ešte sám hovoril. V posledných rokoch písal na facebook čudné veci, ktoré sa nápadne podobali na pronazi a rasistické myšlienky. Až som sa s ním odpriatelil na facebooku. Ale nedalo mi, občas som pozrel, raz sa zamiešal do debaty a potom prišlo odpriatelenie naozajstné – doslovne, deklarovane, cez telefón.

Peter mal na svojej stránke ako ilustračnú fotku oranžovú rybu, ktorá pláva proti prúdu sivých rýb. Určite sa s ňou identifikoval. Bol provokatér, ale teraz mi dochádza, že ten troll, ktorý jeho politickú nekorektnosť občas nafúkol ďaleko za čiaru, bol votrelec v jeho hlave.

Ale nie o tom som chcel. S kamarátom Ferom Gyárfášom sme radi hovorievali, že Pišťanek je najlepší žijúci spisovateľ na Slovensku. Druhá časť vety už, žiaľ, neplatí. A prvá bude pre mňa platná naďalej. A ešte toto: Peter mi rád hovorieval, že som mäkký a precitlivený a vlastne trpák v tomto svete, a aby som s tým niečo robil. On robil zo seba mača a pragmatického chlapáka. A až teraz vidím, koľko bolesti a chaosu v sebe musel trpieť. Lebo keď sa rozhodne pre smrť taký systematický, až obsesívno-pedantný človek ako on (jeho zbierky čohokoľvek boli legendárne), tak na to musel mať sakra vážny dôvod.

Marian Jaslovský