Denník N

Prvý Slovák na Tour zažil Armstrongovho lekára: Už vtedy experimentoval s dopingom

Milan Jurčo je prvým slovenským cyklistom, ktorý štartoval na Tour de France. V profesionálnej cyklistike sa stretol s najväčšími hviezdami, ale aj s dopingom. Pretekania bez prilby sa nebál, ani dnes ju nenosí rád.

Milan Jurčo sa v rokoch 1987 a 1988 ako prvý Slovák zúčastnil Tour de France. Medzi profesionálov sa dostal až potom, čo ho v československej reprezentácii nepotrebovali. Od etapového víťazstva ho delilo iba päť sekúnd.

V rozhovore sa dočítate:

  • ako kvôli prestupu do zahraničia napísal list prvému tajomníkovi KSS
  • prečo ho nechceli pustiť na štart Pretekov mieru
  • aká bola cyklistika bez vysielačiek
  • ako si spomína na neslávne známeho doktora Ferrariho, ktorý s dopingom pomáhal okrem iných aj Lanceovi Armstrongovi
  • ako na dopingovej kontrole popíjal pivo s Bernardom Hinaultom

Do zahraničia ste sa dostali v čase, keď bola stále najľahšou možnou cestou emigrácia. Ako sa vám to podarilo?

Rozmýšľal som aj o možnosti emigrovať a pretekať s profesionálmi, ale neurobil som to. Ponuky som dostával pri osobných rozhovoroch a každoročne viacerým cyklistom prichádzali aj písomne na cyklistický zväz. Ostali tam v zásuvke, ale vedeli sme o nich. Keď sme sa na to pýtali, hovorili nám, že až nebudeme potrební pre reprezentáciu a niekto nás bude chcieť, tak možno. Keď sa stalo, že reprezentačný tréner Kamil Haťapka nás starších pre frflanie už nechcel a chcel poslušných mladých, tak sa mne s Jiřím Škodom otvorila možnosť ísť konečne do profi tímov. Škoda mal proces vybavovania odchodu bezproblémový, kým ja som už v rozbehnutej sezóne zostal doma a jazdil denne 250 kilometrov. Predseda Ústredného výboru Československého zväzu telesnej výchovy Himl sa vyhováral na predsedu cyklistického zväzu Holečka a opačne. Išlo o to, kto dá prvý povolenie. Každý deň som volal viackrát do Prahy, ale obidvaja sa vedeli slušne zatajovať, až mi napadlo napísať prvému tajomníkovi KSS Jozefovi Lenártovi. List som zaniesol do podateľne a na druhý deň sa vec rozbehla. Urýchlene si ma žiadal riaditeľ Pragosportu – inštitúcie zastrešujúcej športovcov v zahraničí, ktorej sme odvádzali 40-percentnú daň a odstupné. O niekoľko dní prišiel právnik z talianskeho tímu Supermercati Brianzoli podpísať zmluvu.

Mali ste v Taliansku vytvorené lepšie podmienky ako v Československu?

Podmienky na pretekanie boli podstatne lepšie, od bicyklov, oblečenia, tímových áut, masérov, tréningovej skupiny, lekára až po stravu a životosprávu. Vrcholným cieľom bolo pretekať na najväčších a najvýznamnejších pretekoch. Ale na podmienky v československej reprezentácii sa nesťažujem, nechýbalo mi v podstate nič. Ja som si vrcholný štandard vedel vylepšovať. Napríklad aj tak, že som si sám kúpil kvalitný pretekársky bicyklový rám Gios Torino, na ktorom ma nechcel vedúci družstva pustiť štartovať na Pretekoch mieru. Keď uznali moje argumenty, že bicykel mi len pomôže k lepšiemu výsledku, tak som na ňom štartoval. Takto som si kúpil aj tretry, okuliare, oblečenie, ráfiky, cyklopočítač a ďalšie doplnky.

V súčasnosti sa o cyklistike hovorí ako o chudobnom príbuznom futbalu a ďalších športov. Bolo to tak aj za vašich čias?

Cyklistika určite nebola chudobným príbuzným. Jazdilo sa množstvo kvalitných pretekov, cyklistika bola vo všetkých kútoch Slovenska podporovaná miestnymi fabrikami. Ciele pretekov bývali na štadiónoch, kde boli vybudované podchody pre pretekárov. Priebežne sa dosahovali aj kvalitné výsledky na amatérskych pretekoch, vrátane majstrovstiev sveta. Slováci však museli podstatne viac vyniknúť, aby sa dostali do československých reprezentačných výberov alebo nominácií.

Teraz sme voči futbalu, hokeju i niektorým ďalším športom o dosť chudobnejší, aj napriek tomu, že máme Petra Sagana. Stagnujeme vo výstavbe cyklotrás, dráh, štadiónov, vo financovaní seniorských tímov. Cyklistickým žargónom povedané, cúvame zo skupiny. Marketing na spomenuté veci nám funguje málo. Budovanie cyklodopravy je pre Slovensko veľkou výzvou.

Premiéru na Tour de France ste zažili ako 30-ročný. V čom ste cítili najväčší rozdiel oproti amatérskym pretekom?

Ja som ten rozdiel príliš necítil. Prvé preteky v profi cyklistike, časovku na desať kilometrov na Giro di Puglia, som dokonca vyhral. Bol som silný aj rýchly, v kopcoch som jazdieval pomalšie, lebo som sa prispôsoboval tempu grupeta. Zjazdy zo serpentínových kopcov som sa zase musel naučiť rýchlejšie, kým dlhšie etapy si pretekári prispôsobovali pomalším tempom na začiatku. Jedlo, občerstvenie a doprava na preteky boli perfektne zabezpečené. Rozdielom boli lepšie vzťahy medzi pretekármi aj v celom tíme.

Milan Jurčo v roku 1988. Foto – wikimedia.org

Milan Jurčo pretekal jedenásť rokov medzi amatérmi, pre bojkot prišiel o účasť na olympiáde v Los Angeles 1984. Krátko pred pádom socializmu sa mu podarilo prestúpiť do zahraničia, v tímoch SupermercatiBrianzoli a Château d’Ax sa dvakrát predstavil na Tour de France. V roku 1987 preteky nedokončil, o rok neskôr skončil celkovo 139. a vynikol tretím miestom v záverečnej časovke. Po skončení kariéry bol trénerom a funkcionárom, ako prezident Slovenského zväzu cyklistiky sa zaslúžil o vznik spoločných majstrovstiev Česka a Slovenska.

Vašu prvú Tour v roku 1987 ste začali piatym miestom v prológu, no napokon nedokončili. Prišla únava?

Moja prvá Tour de France sa začínala v západnom Berlíne. Bolo tam veľmi teplo, deň pred štartom som dostal virózu so zvýšenou teplotou. Tímový lekár mi ju zrazil, ale vlieklo sa to ešte niekoľko dní. To ma citeľne oslabilo. Pravdepodobne som ochorel z hotelovej klimatizácie, na ktorú som nebol zvyknutý. Tour mala vtedy 25 etáp a 4500 kilometrov, ja som vydržal do osemnástej etapy.

Pretekár na Tour nesmie ochorieť, lebo je to jeho konečná. Nedokázal som sa zregenerovať do ďalšej etapy, až som mal nohy úplne prázdne. Kto to zabalí, ten na druhý deň cestuje domov. Namiesto etapy som tak cestoval z Grenoble vlakom TGV do Paríža na letisko a domov.

Vaším najlepším výsledkom bolo tretie miesto z časovky o rok neskôr. Čo chýbalo k tomu, aby ste ju vyhrali?

Na víťazstvo mi chýbalo päť sekúnd. Na piatom kilometri bolo prudké stúpanie, to ma dosť zastavilo. Ďalších 50 kilometrov som už letel, ale nestiahol som celú stratu. Keby bola časovka na úplnej rovine, tak by som bol dal druhému pol minúty. Navyše mi mechanik príliš dotiahol stredovú osku, kľuky sa bez reťaze po rozkrútení otočili len na päť otáčok, nie tak, ako to vie nastaviť špičkový mechanik.

Z tohto výsledku som sa veľmi tešil, skôr ma mrzí, že v tej dobe neboli majstrovstvá sveta v časovke jednotlivcov. Verím, že by som bol úspešný.

Ako ste vnímali atmosféru na Tour? Predpokladám, že popri trati boli masy ľudí…

Na trati bolo veľké množstvo divákov, hlavne v kopcoch. Keď sme boli v skupine natiahnutí, volali pretekárov po mene, aj mňa. Kričali na mňa: Jurko, Jurko… Zo začiatku som sa čudoval, že ma poznajú, potom som sa tešil z toho, že mi nefandili ako bezmennému. V cieli a za ním to bolo podobné, len tam od nás drankali fľašu, čiapku a čakali na podpisovanie kartičiek.

Ako vyzerali preteky bez vysielačiek?

Vysielačky sme nemali, občas sme sa chodili pýtať do nášho sprievodného auta, tam mali z rádia Tour lepší prehľad. Dobrý prehľad sme však mali zo samotného pozorovania taktiky tímov, špice pretekov a motocyklov s informačnou tabuľou. Na svoju akčnosť a dôvtip sme mali viac voľnosti. Oproti terajším pretekárom sme mali viac zdvihnutú hlavu. Tí vidia najčastejšie chrbát iného pretekára a poslúchajú pokyny svojho direktora.

 

Milan Jurčo (druhý zľava). Foto – archív M. J.

Nebáli ste sa pretekať bez prilby?

Bez prilby som sa pretekať nebál, padal som minimálne. Vtedy boli len malé kožené prilby, dnešné sú podstatne bezpečnejšie. Povinnosť ich nosenia znemožnila dobre vidieť tváre pretekárov. Teraz nevidno hlavy hrdzavých Holanďanov či tmavovlasých Španielov. Nám ich ešte príjemne ovieval vietor. Ani teraz prilbu nenosím rád, pretože vyrába šumenie. Preň som už viackrát nepočul prichádzajúce auto, ktoré ma ohrozilo.

Počas vašich dvoch účastí bolo v pelotóne dohromady šesť pozitívnych dopingových testov, v uplynulých rokoch organizovane dopovali aj celé tímy. Bola cyklistika čistejšia? Vašim lekárom bol Ferrari, ktorý sa neslávne preslávil ako lekár Lancea Armstronga.

Myslím si, že za mojej doby sa dopovalo tiež dosť. Sám som bol toho svedkom. Doktor Michelle Ferrari nám bol tímovým lekárom.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Tour de France

Teraz najčítanejšie