Denník N

Humorista Samo Trnka: Danka stačí len citovať

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Humoristom sa stal na internete a na stand-up akciách, kde si mohol hovoriť, čo sa mu zachcelo, nadávať politikom a používať vulgarizmy. V televízii sa musí pozrieť do zmluvy, kým sa oholí.

Humorista SAMO TRNKA zažil za rok veľký skok. Z internetu a klubov sa jeho tvár dostala na obrazovku komerčnej televízie, kde sa na kvízovej šou Dobre vedieť! už rok podieľa postavičkou bradatého vedátora Karola. Na rozhovor o úspechu, televízii, rybičkách v akváriu aj o tom, prečo sa nemôže oholiť, nás zavolal na kopec nad Bratislavu.

Tu sa začína váš pracovný týždeň? V lese?

Áno. Ak tu práve necvičí jeden saxofonista, je tu božské ticho, v ktorom sa mi dobre píše.

Musíte si humor písať?

Rád by som bol vtipný iba tak, na to mi však chýba talent. Istejší som vtedy, keď to mám napísané na papieri, kam sa potom snažím nepozerať.

Inými slovami, som skôr autor ako improvizátor. Aby som len tak hýril vtipom, musím byť v uvoľnenej nálade a to nie je ľahké. Stále s tým bojujem, analyzujem sa, či nie som trápny. Niekto vie pochybnosti vypnúť, ja to neviem.

Zmenil vás rok v televízii?

Mám menej času, ale o to intenzívnejšie ho prežívam. Koho robota baví, ten nevyhorí. Navyše, je to taká práca, že po mesiaci makania môžem mať týždeň voľno, keďže mám odrobené. Spoznal som aj veľa nových ľudí. Potrasieš si ruku so Zlaticou Puškárovou či Ivetou Malachovskou a zisťuješ, že ľudia zo šoubiznisu sú všetci milí. Do jedného, fakt.

Spoznávajú vás ľudia na ulici?

Obzvlášť tam, kde pozerajú slovenské televízie. Na Myjave, kde chytajú české, menej, v Liptovskom Mikuláši, keď som moderoval Stoličné dni, sa so mnou chceli fotiť ženy, muži aj deti. Z publika sa každú chvíľu ozývalo: Karol!

Musíte si dávať pozor na to, ako vyzeráte?

Ale veď do telky ma brali tlstého. Je sympatické, keď má niekto kotlíček. Chodím teraz plávať, ale to s tým nesúvisí. Zľakol som sa, že starnem a nič nevládzem. Maximom môjho pohybu bol výstup na druhé poschodie, pri treťom som bol zrelý na záchranku. Plávanie mi vyhovuje, lebo neznášam potiť sa, a vo vode je to jedno. Len tí za mnou cítia mastné oko.

Skôr som myslel, či môžete výzor meniť. Dovolia vám ostrihať sa dohola?

Takto: kým je objednávka a televízia platí môj služobný účes, nemám v tomto slobodu.

Je to zmluvne ošetrené?

Stojí to na dôvere, že nebudem blázon a nepôjdem dohola, kým moja postava závisí od peknej vlnky na hlave. Všimnite si Stephena Colberta alebo Davida Lettermana. V sezóne sú na hladučko oholení, a keď je voľno, sú spustnutí, šediví a bradatí. Oni keď nemusia, tak sa o seba nestarajú. Ja to mám opačne. Keby som chcel zhodiť chlpy, tak služobne nemôžem.

Do komerčnej televízie ste prišli zo stand-upu. To je žáner z malých klubov, kde rozprávate, o čom chcete, ste si sebe pánom, môžete s chuťou dourážať politikov, používať vulgarizmy a podobne. Ako sa vám znáša to, že presne toto v televízii nesmiete?

Sú to iné svety. V stand-upe je človek sám, na javisku aj pri texte. Je to výkrik do tmy. Riešim tam skôr osobné témy, starnutie, vzťahy, manželstvo.

Zatiaľ čo vedátor Karol na obrazovke popularizuje vedu. Mám výhodu, že sa v tom nevyznám, a preto ma veľa vecí fascinuje. Nielen také wow veci, ako že niečo dymí na fialovo, ale trebárs to, keď máte dva vozíky, na jednom je strunka, pritisnete ich k sebe, a keď ich naraz pustíte, vozíky od seba poodídu na rovnakú vzdialenosť. Takže to viem vysvetliť ako poučený idiot.

Samo Trnka (1980)

Internetový, televízny a stand-upový komik. Pochádza z Bratislavy. Vyštudoval estetiku a angličtinu. Pracoval v online oddelení denníka SME. Je konferanciérom stand-upovej šou Pančlajn. Od mája 2016 sa podieľa na tvorbe vedomostnej šou Dobre vedieť! televízie Markíza.

Nechýba vám stand-up?

Snažím sa ho stále robiť. Šou mávame každý mesiac. Tam sa môžem vyventilovať a naložiť Richterovi, že je lenivá prasnica, ktorá vegetuje na ministerstve.

Na televízii mám zase rád to, že môžem vysvetľovať vedu. Učiteľský rozmer ma baví. Občas príde správa, že nejaký mládenec si s nami opravil známky z fyziky, lebo ho to začalo baviť. Vtedy som najradšej.

Veď v našom podvyživenom školstve učiteľ aj keby mal záujem o pokusy, tak na pomôcky často nie sú peniaze. Aspoň na obrazovke decká vidia, že veda nie sú iba vzorce. Je to niečo, čo sa dá reálne chytiť do ruky, a čo viete chytiť do ruky, tomu sa hneď ľahšie rozumie.

Ponuku ste zvažovali dlho?

Ani nie. Chodím na pódium, lebo som narcis. Mne sa páči byť v televízore. Keď prišiel s ponukou Paľo Graus, pýtal som sa, či to nebude blbé, také uhúúú, rozjuchané ako Majster N. Nebolo. Výkon, ktorého som schopný, sa stretol s tým, čo potrebuje relácia, a to je fajn.

Nemáte strach, že vám Karol prischne? Že sa ho už nezbavíte?

Nehanbím sa za Karola, keby mi to prischlo, poviem OK. Nestaviam však na tom svoju kariéru. Hádam to nebude môj jediný televízny projekt, aj keď, ja si veľmi nenavyberám. Asi vždy budem hrať niekoho, kto akože dôveryhodne vyzerá a voľačo múdre hovorí.

Dobre vedieť! je úspešná vedomostná šou. Čo je za jej úspechom? Nedávno to vyzeralo, že komerčné televízie stavajú na reality šou, teraz sú tu relácie ako Zem spieva a Dobre vedieť!, v ktorých síce tiež ide o zábavu, no diváci sa pritom môžu niečo nové dozvedieť.

Špekulujem a hovorím za seba. Niekedy v nultých rokoch som prestal televíziu pozerať. Som typom diváka, ktorý potrebuje informácie, niečo sa dozvedieť. Program, ktorý stojí čisto na emóciách a na vzťahoch, to sú pre mňa dedinské pletky. To ma nikam nepozdvihne, neposunie. Možno sa to ľuďom prejedlo, nedá sa donekonečna zahlcovať cudzími pletkami.

Čo ma teší a šou Dobre vedieť! je toho dôkazom, je, že televíziám to pomaly dochádza. Musia, lebo prichádzajú o divákov. Násťroční a dvadsiatnici dnes fičia na youtuberoch, ktorí ponúkajú príbehy, emócie, osobnú výpoveď a sú autentickí. Televíziám autentickosť chýba, aj reality šou sú často režírované. Pomaly si to však uvedomujú a niečo s tým robia.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Aký je náš televízny humor?

Presunul sa do klubov a na web. V televízii je len Dano Dangl. Ten, ako jeden z mála ľudí, vie urobiť produkt s istým rozpočtom, ktorý trafí takú a takú cieľovku. Je to stávka na istotu.

Len či nie je taký humor sterilný. Videli ste Cuky Luky Film?

Ten som nevidel. Videl som relácie Kredenc, z ktorých film vychádza, a zhodnotil by som to tak, že asi nie som cieľová skupina. To je taká čarovná formulka v televízii, že nie ste cieľová skupina.

Kedysi na obrazovky prichádzali komici a herci z malých divadiel ako GUnaGU. Potom bola generácia vás, tridsiatnikov, ktorá prišla zo stand-upov. Teraz je to ako?

Chýba nám tu generácia štyridsiatnikov a päťdesiatnikov. Utopila sa v reklame. Tým sa pretrhla kontinuita v brandži, ktorá funguje na známostiach, lebo s kým sa vám pracovalo dobre, toho potom máte sklony volať ďalej – v strese sa lepšie robí s niekým, koho poznáte, lepšie sa vám rozdýcha, keď na seba navreštíte.

A ľahšie štyridsiatnik akceptuje tridsiatnika a päťdesiatnik štyridsiatnika, ako keď je medzi nimi dvadsaťročný rozdiel. Medzeru je ťažko sceliť.

Aký to má dôsledok?

Taký, že my tridsiatnici s humorom v tej televízii ešte nie sme. Neviem prečo. Jaro Filip a Stano Radič si kedysi prerazili cestu, tá sa po nich ako keby uzavrela a nikto ďalší – okrem Dana Dangla – šancu nedostal. Možno sa televízie humoru báli. Možno po ňom nebol hlad. Teraz však hlad je. Vidíme to na stand-upoch, veď mávame aj v regiónoch vypredané sály.

Prečo vlastne stand-up nie je v televízii?

Lebo patrí do klubu.

Z klubu môže vzniknúť záznam, ktorý sa dá vysielať.

Áno, ale ak to má na obrazovke fungovať, vyžaduje to množstvo profesionálnej televíznej roboty. Musí to byť snímané z rôznych uhlov, s prestrihmi do publika a podobne. Vo svete sú také formáty. Keď si pozriete na YouTube záznamy z našich šou, tak tie takto nefungujú.

Máte tam tisícky pozretí.

Máme, ale stand-up nikdy nebude prenosný bez kompromisov. Obrovským rozdielom je publikum. V stand-upe si človek zaplatil za to, aby sa zasmial. Je tak nastavený. Zatiaľ čo keď si zapnete televízor, tak ste v bársakej nálade a stand-up nemusí byť taký silný, aby si vás získal. Asi ešte u nás nie je čas na stand-up v televízii. Jano Gordulič sa tomu s veľkým nasadením venuje, ale mne to v kluboch stačí.

Nederiem sa pred väčšie publikum. Dokonca zisťujem, ako dobre sa cítim v sále, kde je 60 ľudí a dovidím na koniec. Keď je ticho, je to také ticho ľudí, ktorí načúvajú. Kým keď je ticho v sále s päťsto ľuďmi, tak viem, že niečo robím zle.

Zažili ste päťsto ľudí?

Áno, v košickej Kunsthalle. Päťsto ľudí je organizmus s pomalým vedením ako veľryba. Vtip sa totiž leje dozadu. Treba vydržať s nervami, kým sa doleje, nech sa ľudia rozosmejú, nielen uchechtnú. A pridať energiu. V malej sále to radostne žblnká. Veľká sála potrebuje veľkú vlnu.

Od čoho závisí, koľko ľudí príde a ako sú naladení?

Dosť často to závisí od priestoru. V Žiline sme boli v kine, priestor bol studený, ľudia ďaleko od pódia. Inde v klube v Žiline to vraj bolo výborné. Záleží aj na rušivých podnetoch, či bojujete o pozornosť s kávovarom. Nadýchnete sa na pauzu, mašina začne rachotiť a nálada je preč.

Ktorý je náš najsmiešnejší politik?

Andrej Danko. Vždy. Poviete meno a ľudia sa zasmejú už dopredu. Zväčša stačí citovať.

Práve to, že on stačí sám. Necíti sa humorista pri Dankovi nadbytočný?

Vždy sa to dá rozvinúť. Napríklad dotiahnuť myšlienku, čo by bolo, keby bola naozajstná vojna. Ako by pod kapitánom vyzerala bojaschopnosť vojakov, ako by sformuloval rozkaz, aby mu rozumeli? Ťažšie témy sú Kočner či Bašternák.

Osem miliónov eur na vratkách je veľmi ťažko uchopiť. S Bašternákom som sa trápil, išiel som naňho cez motív bieleho koníka. Ale ešte viac ma vytáča Richter, tento človek mal odstúpiť minimálne trikrát. Čistý deň je šialenstvo.

Dá sa z toho vytĺcť humor?

Je to taký smiech cez slzy. Snažím sa to na stand-upoch živiť, nech tá kauza žije. Richter ma štve viac ako Kaliňák, lebo to už nie sú obyčajné zločiny, to sú priam zločiny proti ľudskosti.

Na Facebooku máte často fotografie akvárií. Čo tým chcete povedať?

Sú to moje akváriá. V obývačke máme dve, namiesto televízora. Ak ste sa pýtali na najväčšiu zmenu v mojom živote za posledný rok, tak toto je ono. Rybičky ma fascinujú. Spája sa v tom starostlivosť o zvieratá s množstvom teoretických vedomostí.

Študujem si chémiu vody, o hnojivách, o rastlinách, o svetle. Je v tom trošku veteriny, lebo rybám furt voľačo je. Mnohé z toho sa nikde nedočítate, lebo každé akvárium je jedinečný originál.

Ak to dobre chápem, tak namiesto televízora máte akváriá, pri ktorých si čistíte hlavu po práci pre televíziu, vďaka ktorej máte na to, kupovať si akváriá.

Asi tak nejako. Hodina pri akváriu mi prejde ako nič. Je tam toho veľa čo pozorovať. Či sa ryby majú rady a bude z toho niečo alebo nebude, lebo sa hašteria. Navyše, normálny akvarista chodí pozerať, čo pekné mu pribudlo, kým ja chodím rátať, čo pekného mi zožral bichir senegalský.

Naposledy to bol samec Black Molly. Bol taký dominantný, že nestíhal jesť. Vypomstilo sa mu to. Toľko sa páril so samicou, že zanedbal kŕmenie, a keď prišli pôstne dni, tak ho bichir dolapil.

Ak zhrniem všetky plusy akvaristiky: pôvodne som chcel chodiť na ryby, ale radšej som si ryby doniesol domov. Netreba ich venčiť. Keď ryba ochorie, liek stojí päť eur. Keď zacítia ťažké kroky, vedia, že ide potrava. Prídem a zhrnú sa pred moju tvár, presuniem sa za roh a sú tam. Normálne robia prezenčku.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie