pondelok

Aká fotka by vystihovala dnešnú Ameriku

V Bratislave vystavuje americká dokumentaristka Nina Berman. Od jedenásteho septembra 2001 cestuje po celej Amerike a snaží sa ukázať, čo sa deje s jej krajinou.

Stealth Bomber, Atlantic City, New Jersey, 2007. Foto – Nina Berman / NOOR

Prvé vojnové fotky urobila vo Vietname na konci 80. rokov. V 90. rokoch fotila aj v Bosne, neskôr išla do Afganistanu a zaradila sa medzi fotografov mapujúcich konfliktné zóny. Jedenásty september 2001, keď v jej rodnom New Yorku spadli dve veže Svetového obchodného centra po náraze lietadiel unesených teroristami, bol však pre celý jej ďalší život zlomový.

„Zobudila som sa na druhý deň ráno vo svojom byte na Manhattane a nasledujúce dni som cítila strach, aký som predtým nikdy nemala. Zrazu som v uliciach svojho mesta mala vidieť hrozby, ktoré som tam nikdy pred tým nevidela. Cítila som sa zmanipulovaná. Zdalo sa mi to absurdné a znepokojujúce zároveň. Nevedela som, čo si s tým počať,“ hovorí Nina Berman.

Odvtedy už žiaden vojnový konflikt fotiť nešla. Rozhodla sa, že ostane doma a bude fotografovať to, čo sa stalo v jej vlastnej krajine. Začala cestovať po Amerike a nachádzala bizarné výjavy. Šialenú militarizáciu krajiny, národné letecké dni dopujúce nacionalistické egá, mega-chrámy, ktoré ponímajú masy ľudí hľadajúcich pocit istoty, aj mladých mužov vracajúcich sa s posttraumatickým syndrómom a často doživotnými zraneniami z vojny.

Nina Berman ukazuje Ameriku tak, ako ju videla a zažila za posledných pätnásť rokov. Zatiaľ poslednou kapitolou je prezident Trump. Jej výstavu Moc a mýtus: Amerika 2002 – 2017 môžete vidieť v Galérii mesta Bratislavy do 17. septembra.

Jeden z troch bilbordov národnej bezpečnostnej služby znázorňujúci stupeň ohrozenia postavený v ospalom predmestí Country Club Hills v štáte Illinois. Postaviť ich dal miestny primátor, ktorý v minulosti slúžil v armáde, 2008. Foto – Nina Berman / NOOR

„Deň Ameriky“, počas ktorého môže verejnosť vstúpiť na územie vojenskej základne v Severnej Karolíne a zúčastniť sa „vojenských hier“. Na snímke pomáha vojak chlapcovi s puškou vybavenou laserom na ľudské ciele, tie padajú na zem, predstierajúc zásah ako súčasť vojenských hier, 2009. Foto – Nina Berman / NOOR

Fatálne náhody

Prvou kapitolou je príbeh o Tylerovi Ziegelovi, ktorý bol zranený počas svojej druhej misie v Iraku samovražedným atentátnikom. Devätnásť mesiacov strávil v armádnej nemocnici v Texase, kde podstúpil množstvo operácií. Po celý čas pri ňom stála jeho snúbenica aj rodina, v roku 2006 sa pár dokonca vzal. Nie je to však svadobná fotografia, na akú by ste sa pozreli s radosťou. Snahu opäť normálne žiť prekrýva obraz tváre, ktorá sa ani zďaleka nepodobá na človeka, ktorý je vo vnútri a v skutočnosti je len slabým odrazom toho, aké rany ostali skryté.

Ten príbeh sa nekončí dobre. Akoby vôbec mohol. Pár sa po krátkom čase rozvádza, Tyler Ziegel zomiera o pár rokov neskôr na otravu alkoholom a predávkovanie heroínom.

Na opačnej stene galérie je však takýchto príbehov omnoho viac. Celá séria portrétov veteránov, ktorí sa vrátili z Iraku ako iní ľudia. Muži s fialovými srdcami, s posttraumatickým syndrómom, často chronickým. Nie sú to iba fotky. Nina Berman totiž fotografuje, ale aj píše. Každá fotka má svoje meno a prostredníctvom textov sa na nich nepozerá iba ako na mlčiace obete, necháva ich hovoriť. O to bizarnejšie je však potom dozvedieť sa okolnosti, ako sa k armáde dostali alebo ako mnohí z týchto už navždy poznačených mužov dnes armádu a vojnu vnímajú.

„Do armády som narukoval ešte na strednej škole. Náborový pracovník zavolal k nám domov. V skutočnosti hľadal môjho brata, náhodou som však bol poruke ja. Asi som to urobil aj preto, že sa mi nechcelo robiť domáce úlohy a viete, dostanete štýlovú uniformu. A vtedy sa to začalo. Stále pritom nechápem množstvo vecí ohľadom armády,“ hovorí dvadsaťročný Adam Zaremba, ktorý sa zranil v Afganistane.

Teatrálna šou militarizácie

„Bolo to dobré rozhodnutie – ostať v USA a pracovať už iba tu. Doteraz som ho neoľutovala. Teraz považujem svoju prácu za omnoho zmysluplnejšiu, ako keď som fotografovala konflikty,“ hovorí Nina Berman. Spomína, že sa v tej pozícii necítila dobre a že to nenapĺňalo ani jej obraz o „úspechu“ – odísť do nejakého konfliktu na príšerné miesto, urobiť tam úžasné fotky a vrátiť sa späť k svojmu pohodlnému životu.

„Ľudia, ktorých som fotila, žili v hrozných podmienkach. A mnohí z nich si možno vtedy mysleli, že moja prítomnosť nejako ich životy môže zmeniť. V tom čase, keď mali médiá väčší vplyv než dnes, to azda aj možné bolo, ale napriek tomu som im hovorila, že čokoľvek urobím – nemusí to byť dosť. Iní fotografi to stále sú schopní robiť, možno viac svojim fotkám veria, možno nepodľahnú tak rýchlo tomu, čo na týchto miestach cítia, ale mne to už viac nešlo,“ hovorí Nina Berman.

Navyše, po svojom návrate domov si všimla, že často sú fotografie z Iraku či Afganistanu vytrhnuté

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás