Denník N

Aká fotka by vystihovala dnešnú Ameriku

Stealth Bomber, Atlantic City, New Jersey, 2007. Foto – Nina Berman / NOOR
Stealth Bomber, Atlantic City, New Jersey, 2007. Foto – Nina Berman / NOOR

V Bratislave vystavuje americká dokumentaristka Nina Berman. Od jedenásteho septembra 2001 cestuje po celej Amerike a snaží sa ukázať, čo sa deje s jej krajinou.

Prvé vojnové fotky urobila vo Vietname na konci 80. rokov. V 90. rokoch fotila aj v Bosne, neskôr išla do Afganistanu a zaradila sa medzi fotografov mapujúcich konfliktné zóny. Jedenásty september 2001, keď v jej rodnom New Yorku spadli dve veže Svetového obchodného centra po náraze lietadiel unesených teroristami, bol však pre celý jej ďalší život zlomový.

„Zobudila som sa na druhý deň ráno vo svojom byte na Manhattane a nasledujúce dni som cítila strach, aký som predtým nikdy nemala. Zrazu som v uliciach svojho mesta mala vidieť hrozby, ktoré som tam nikdy pred tým nevidela. Cítila som sa zmanipulovaná. Zdalo sa mi to absurdné a znepokojujúce zároveň. Nevedela som, čo si s tým počať,“ hovorí Nina Berman.

Odvtedy už žiaden vojnový konflikt fotiť nešla. Rozhodla sa, že ostane doma a bude fotografovať to, čo sa stalo v jej vlastnej krajine. Začala cestovať po Amerike a nachádzala bizarné výjavy. Šialenú militarizáciu krajiny, národné letecké dni dopujúce nacionalistické egá, mega-chrámy, ktoré ponímajú masy ľudí hľadajúcich pocit istoty, aj mladých mužov vracajúcich sa s posttraumatickým syndrómom a často doživotnými zraneniami z vojny.

Nina Berman ukazuje Ameriku tak, ako ju videla a zažila za posledných pätnásť rokov. Zatiaľ poslednou kapitolou je prezident Trump. Jej výstavu Moc a mýtus: Amerika 2002 – 2017 môžete vidieť v Galérii mesta Bratislavy do 17. septembra.

Jeden z troch bilbordov národnej bezpečnostnej služby znázorňujúci stupeň ohrozenia postavený v ospalom predmestí Country Club Hills v štáte Illinois. Postaviť ich dal miestny primátor, ktorý v minulosti slúžil v armáde, 2008. Foto – Nina Berman / NOOR

„Deň Ameriky“, počas ktorého môže verejnosť vstúpiť na územie vojenskej základne v Severnej Karolíne a zúčastniť sa „vojenských hier“. Na snímke pomáha vojak chlapcovi s puškou vybavenou laserom na ľudské ciele, tie padajú na zem, predstierajúc zásah ako súčasť vojenských hier, 2009. Foto – Nina Berman / NOOR

Fatálne náhody

Prvou kapitolou je príbeh o Tylerovi Ziegelovi, ktorý bol zranený počas svojej druhej misie v Iraku samovražedným atentátnikom. Devätnásť mesiacov strávil v armádnej nemocnici v Texase, kde podstúpil množstvo operácií. Po celý čas pri ňom stála jeho snúbenica aj rodina, v roku 2006 sa pár dokonca vzal. Nie je to však svadobná fotografia, na akú by ste sa pozreli s radosťou. Snahu opäť normálne žiť prekrýva obraz tváre, ktorá sa ani zďaleka nepodobá na človeka, ktorý je vo vnútri a v skutočnosti je len slabým odrazom toho, aké rany ostali skryté.

Ten príbeh sa nekončí dobre. Akoby vôbec mohol. Pár sa po krátkom čase rozvádza, Tyler Ziegel zomiera o pár rokov neskôr na otravu alkoholom a predávkovanie heroínom.

Na opačnej stene galérie je však takýchto príbehov omnoho viac. Celá séria portrétov veteránov, ktorí sa vrátili z Iraku ako iní ľudia. Muži s fialovými srdcami, s posttraumatickým syndrómom, často chronickým. Nie sú to iba fotky. Nina Berman totiž fotografuje, ale aj píše. Každá fotka má svoje meno a prostredníctvom textov sa na nich nepozerá iba ako na mlčiace obete, necháva ich hovoriť. O to bizarnejšie je však potom dozvedieť sa okolnosti, ako sa k armáde dostali alebo ako mnohí z týchto už navždy poznačených mužov dnes armádu a vojnu vnímajú.

„Do armády som narukoval ešte na strednej škole. Náborový pracovník zavolal k nám domov. V skutočnosti hľadal môjho brata, náhodou som však bol poruke ja. Asi som to urobil aj preto, že sa mi nechcelo robiť domáce úlohy a viete, dostanete štýlovú uniformu. A vtedy sa to začalo. Stále pritom nechápem množstvo vecí ohľadom armády,“ hovorí dvadsaťročný Adam Zaremba, ktorý sa zranil v Afganistane.

Teatrálna šou militarizácie

„Bolo to dobré rozhodnutie – ostať v USA a pracovať už iba tu. Doteraz som ho neoľutovala. Teraz považujem svoju prácu za omnoho zmysluplnejšiu, ako keď som fotografovala konflikty,“ hovorí Nina Berman. Spomína, že sa v tej pozícii necítila dobre a že to nenapĺňalo ani jej obraz o „úspechu“ – odísť do nejakého konfliktu na príšerné miesto, urobiť tam úžasné fotky a vrátiť sa späť k svojmu pohodlnému životu.

„Ľudia, ktorých som fotila, žili v hrozných podmienkach. A mnohí z nich si možno vtedy mysleli, že moja prítomnosť nejako ich životy môže zmeniť. V tom čase, keď mali médiá väčší vplyv než dnes, to azda aj možné bolo, ale napriek tomu som im hovorila, že čokoľvek urobím – nemusí to byť dosť. Iní fotografi to stále sú schopní robiť, možno viac svojim fotkám veria, možno nepodľahnú tak rýchlo tomu, čo na týchto miestach cítia, ale mne to už viac nešlo,“ hovorí Nina Berman.

Navyše, po svojom návrate domov si všimla, že často sú fotografie z Iraku či Afganistanu vytrhnuté z kontextu, a dokonca použité ako obhajoba americkej invázie v Afganistane. A to ju popudzovalo čoraz viac. „Rozhodla som sa, že nebudem nikam utekať, nadobudnem prehľad v konkrétnom probléme a budem sa mu venovať do hĺbky. Nie iba na dva týždne a budem veľmi prísna a dôsledná v tom, ako o veciach hovoriť.“

Ako na prvom, začala robiť na projekte o militarizácii Ameriky, ktorý nazvala Homeland. Robí na ňom doteraz a vraví, že zrejme bude pokračovať už navždy. Fotografie, ktoré vznikali krátko po teroristických útokoch v New Yorku, sa jej zdali ako teatrálne, šokujúce výjavy krajiny, ktorá „začala bojovať proti terorizmu“.

O pár rokov sú podľa nej tieto výjavy čoraz častejšou súčasťou bežnej reality a stali sa novou normou. „Je to priam hrôzostrašné. V uliciach sú ozbrojení policajti. Načo im tie zbrane sú? Chcú po ľuďoch na ulici strieľať? Nie – je to gesto, chcú ľudí vystrašiť a zároveň im ukázať, že sú v bezpečí pod ich ochranou. Celá táto teatrálna šou sa však neustále stupňuje a v konečnom dôsledku to aj tak nie je o ničom inom, ako o profite a peniazoch plynúcich zo zbrojného priemyslu,“ hovorí Berman.

Z výstavy Niny Berman v Mirbachovom paláci Galérie mesta Bratislavy. Foto – Michaela Koleková

Séria Purple hearts o vojnových veteránoch na výstave v GMB, ktorá potrvá do 17. septembra, organizátorom výstavy je Slovak Press Photo. Foto – Michaela Koleková

Kedy sa zobudia?

Takých akcií pritom videla nespočetne. Takých, pri ktorých človeku ukážu krásne veľké stíhačky, púšťajú ohlušujúcu hudbu a malý človek z davu zrazu môže pocítiť hrdosť, hrdosť Ameriky. „Poznám ten pocit, keď vás na sekundy presiahne nacionalizmus. Poznám túto stranu a nie iba ako nejaký privilegovaný arogantný pozorovateľ. Zažila som ju. Ale problém je, že mnohí si neuvedomujú, kam tento pocit môže smerovať. Nezamýšľajú sa nad tým. Vôbec im nedochádza, že nám síce zlyháva vzdelávací systém a čelíme ďalšiemu množstvu problémov, ale vedieme triliónový systém národného zbrojenia. Čo sa to tu deje? Veď to je šialené,“ hovorí Nina Berman.

Horšie však podľa nej je, že ani mnohé médiá otázke militarizácie nevenujú toľko pozornosti, koľko by si zaslúžila.

„Nebola som prekvapená, keď voľby vyhral Trump. Vedela som, že vyhrá, už niekoľko mesiacov predtým. Iba ma prekvapovalo, že ľudia sú prekvapení. Dlho bolo predsa zrejmé, aké masy k sebe dokáže pritiahnuť,“ hovorí Berman. Podľa propagandistického filmu Leni Riefenstahlovej nakrútila film o vzostupe Trumpa. Napriamo. Uvidíte ho aj v Galérii mesta Bratislavy.

„Jeden uhol pohľadu je taký, že prezidentské voľby primali ľudí zobudiť sa. Aktivovali sa – na oboch stranách, a dokonca aj tí, čo nevolili vôbec. Okrem toho sa však aktivovali aj priam deštruktívne nálady. A jedinou otázkou, ktorá mi ostáva, je, kedy ľuďom dôjde, že Trump s nimi vybabral. Jeho zvolenie bolo symbolické v toľkých ohľadoch. On je symbolom oligarchov a jeho kampaň bola plná falošného populizmu. Je to výsmech ľuďom, ktorí sa naozaj potácajú životom. Uverili, že nejaký bilionár sa zrazu začne starať o ich potreby, ale to je predsa hlúposť.“

Keď sa pýtam, aká jedna jediná fotka by teraz vyjadrovala stav Ameriky, najprv hovorí, že by to boli dve strany, ktoré po sebe len kričia. Potom sa však opraví: „Bol by to obraz senátorov, ktorí počítajú peniaze. Bol by to obraz totálne skorumpovaného politického systému.“

Nina Berman (1960)

Nina Berman v Bratislave. Foto – Juraj Bartoš

dokumentárna fotografka, autorka a pedagogička. Vo svojej práci sa zameriava na dynamiku ideológií, moci a odporu. Je autorkou dvoch monografií: v Purple Hearts – Back from Iraq (Purpurové srdcia – Návrat z Iraku) ponúka portréty a rozhovory s ranenými americkými veteránmi, a v Homeland (Domov) zachytáva militarizáciu amerického života po septembri 2011.

Jej fotografické práce a videá boli vystavená na viac než 100 miestach po celom svete, vrátane Whitney Museum of American Art, Dublin Contemporary či Milano Triennale.  Je nositeľkou ocenení World Press  Photo, Pictures of the Year International, Hasselblad a mnohých ďalších. Prednáša na Columbia University Graduate School of Journalism, kde vedie fotografický program, a žije vo svojom rodnom meste New Yorku. Viac o Nine Berman nájdete na jej stránke.

Fotka môže prasknúť bubliny, v ktorých ľudia žijú

Nina Berman je na scéne od 90. rokov. Zažila éru, keď fotoreportéri spolupracovali s veľkými médiami za celkom iných podmienok, než dnes. Začínala ako reportérka a aj preto vraví, že sa cíti rovnako komfortne vo fotografii aj v textoch, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť jej fotografických výpovedí. „Až ma desí, ako málo som sa za tie roky zmenila, ak ide o spôsob, akým pracujem. Zásadne sa však zmenilo, ako svoje fotky ukazujem. Kedysi som o nich nechcela ani len hovoriť, dnes sa mi zdá, že je to nevyhnutné,“ hovorí Nina Berman.

Časom sa naučila, že ak nechce, aby sa jej práca dostala do celkom iného kontextu, musí byť veľmi prísna a ostražitá. „Naučila som sa bojovať. Ak niekto chce publikovať moje fotky, nemôže použiť iba jednu – vytrhnúť ju z kontextu. Snažím sa mať ich pod kontrolou, pýtam sa, o čom bude text, prečo bude publikovaný a aký bude mať titulok. Dnes je v čase sociálnych sietí totiž ešte ľahšie, aby vašu prácu niekto zneužil na akékoľvek politické účely, dokonca úplne opačné, než s akými rátate vy, a ešte tým aj totálne zničí váš vzťah a dôveru k ľuďom, s ktorými spolupracujete. Nie je nič horšie, ako keď dáte do niečoho celé srdce a dušu, a potom vidíte, ako to slúži inému cieľu. Už nedovolím, aby sa niečo také stalo,“ hovorí Berman.

Spôsob, akým dnes hovoríme správy a ukazujeme príbehy, je podľa nej rovnaký ako vždy, akurát sociálne siete ešte znásobili to, čo sa začalo diať nástupom káblovej televízie – nezastaviteľná potreba prísunu nových správ. „Nemyslím si, že sa s tým dá tak celkom bojovať, ale iste si každý môže nájsť svoju cestu, aj keď nemusí na prvý pohľad pôsobiť veľkolepo. Ja idem v tomto smere tradičnou cestou a radšej prezentujem svoju prácu tam, kde môžem naozaj vidieť ľudí, ako si moje fotky pozerajú a kde sa s nimi o tom môžem aj rozprávať. Vtedy viem, že moja práca si zachová integritu,“ hovorí Berman.

Samozrejme, má aj konto na Instagrame a na Twitteri, a pamätá si aj viaceré dobré projekty, ktoré tam našla, iba to však podľa nej nestačí. „Ľahko podľahnete zbieraniu lajkov a followerov, a zrazu je to dôležité – príbeh, ktorý hovoríte, na druhej koľaji.“ A to je potom škoda, lebo ako vraví – fotka má oproti textu ešte stále tú výhodu, že dokáže na prvý pohľad praskať bubliny, v ktorých ľudia žijú. „Sú ľudia, čo celý život pozerajú jednu televíziu a čítajú jedny noviny. Ale potom uvidia jednu fotku, ktorá ich dokáže vytrhnúť inak, ako text, lebo hneď zasiahne emócie. Aj preto treba rozmýšľať nad tým, ako ich šíriť, aby sa dostali, kam majú, a niesli presne tú informáciu, ktorú ste nimi chceli povedať.“

Teraz najčítanejšie