Fantozzi bol fenomén, ale jeho humor docenia iba tí, ktorí na ňom v 80. rokoch vyrastali

„Tento druh humoru je mi úplne cudzí.“

„Jediná postava talianskej kinematografie, s ktorou sa viem dokonale stotožniť.“

Dva názory z internetu sú dokladom rozpornosti fenoménu Fantozzi. Skutočne doceniť talianske ľudové komédie so smoliarskym a obéznym úradníkom dokáže len taký divák, ktorý na nich vyrastal a v 90. rokoch mal najviac dvanásť rokov. Každý iný je voči nim odolný. Jedno im však musí priznať každý napriek miere trápnosti. Fantozzi bol fenomén. Nikto iný v tom čase nedokázal v kinách so cťou konkurovať hollywoodskym komédiám.

Paolo Villaggio Fantozziho nielen stvárnil (predovšetkým dokonalou mimikou), na filmoch sa podieľal a skeče si sám písal. Jeho smrť vo veku 84 rokov dnes oznámila jeho dcéra cez sociálne siete. Bezprostredná príčina nie je známa, v nemocnici bol taliansky komik dlhšie.

https://www.youtube.com/watch?v=MHlypn-fayE

Úradnícka rutina

Utrápeným úradníkom pod diktátom všemocného šéfa komik veľmi dobre rozumel, nie nadarmo päť rokov sám v takejto inštitúcii pracoval. Inak bol jeho život nepomerne dobrodružnejší, než mal Fantozzi.

Narodil sa v Janove v roku 1932, jeho detstvo poznačila chudoba počas druhej svetovej vojny. Pochádzal z dvojičiek. Po štúdiu na univerzite odišiel do Británie, kde pôsobil ako rozhlasový hlásateľ BBC.

Pracoval na lodi, skúšal preraziť ako spevák, vyskúšal si rutinu na úrade, ktorú potom využil pri kabarete. Ako komik sa vypracoval do televízie a do filmu.

Už vtedy to bola najmä postavička byrokrata v nudnom, zbytočnom, ponižujúcom a stresujúcom povolaní na spodku korporátnej hierarchie. Dnešná sociológia pre podobné zamestnania razí výraz bullshit job: zamestnanie, ktoré je, jemne povedané, nanič.

Snímok vzniklo dohromady desať, za všetko hovoria ich české distribučné názvy: Maléry pána účtovníka, Pán účtovník v raji, Pán účtovník ide do dôchodku, Pán účtovník opäť zasahuje.

Panuje všeobecná zhoda v tom, že najviac sa vydarili Maléry pána účtovníka (1980). Len málokto pritom vedel, že to nebol v skutočnosti prvý, ale tretí film s Fantozzim.

Prvé dva filmy z polovice 70. rokov sa u nás vtedy nedistribuovali, ale pre zvyk tvorcov staršie gagy zrecyklovať v novších snímkach platí, že diváci vlastne o nič dôležité neprišli.

Dôchodcovské komédie

Bankový úradník Ugo Fantozzi má škaredú ženu, otravnú dcéru a krásavicu-kolegyňu v práci, ktorá ho ignoruje. Celý jeho život je séria ústrkov a poníženia.

O vtipnosti mnohých scénok by sa dalo debatovať (Fantozzi vyrazí na letnú dovolenku v lyžiach… smiešne?), ale objavili sa tam aj také gagy, ktoré mali druhý plán. Fantozzi, ktorý kritizoval pracovné podmienky vo veľkých firmách, je v istom zmysle predchodcom dnešnej kritiky korporácií.

Talianska kinematografia sa profilovala vo dvoch hlavných smeroch, buď to boli veľké umelecké osobnosti (Fellini, Visconti, Antonioni), alebo spaghetti westerny a bláznivé komédie. Fantozzi zapadol do toho druhého.

Hodnotenie sťažuje fakt, že séria filmov je kvalitatívne nevyrovnaná. Keď sa vyčerpala sociálna kritika, preskočil Fantozzi do školy, do domova dôchodcov, komentoval Bibliu a ľudské dejiny. S každým ďalším titulom sa váhy zámernej a nezámernej trápnosti prikláňali na zlú stranu.

Už v roku 1988 odišiel do dôchodku, ale pred koncom tisícročia sa vrátil v tej najhoršej časti série (Pán účtovník opäť zasahuje, hodnotenie filmu na ČsFD: 28 percent).

Paolo Villaggio to skúšal s hlbšími postavami, jednu takú mu zveril vo svojom poslednom filme Hlas luny Federico Fellini. Za prínos do talianskej kinematografie získal v roku 1994 špeciálnu cenu na festivale v Benátkach.

„Odišiel výnimočný komik,“ komentoval jeho smrť na Twitteri taliansky premiér Paolo Gentiloni.