Poučenie z Martina Luthera – svedomie, rebélia, zodpovednosť

Svedomie, rebélia, zodpovednosť – pod týmto názvom pripravilo nemecké veľvyslanectvo v spolupráci so Slovenskou národnou knižnicou v Martine debatu o dedičstve reformácie v dnešnej Európe. Okrem predstaviteľov evanjelickej cirkvi (Klausa Rietha z Würtenbergu, pôsobiska Martina Luthera, a generálneho biskupa ECAV Miloša Klátika) na ňu pozvalo aj Markusa Meckela, výraznú osobnosť nemeckého verejného života, disidenta a evanjelického kňaza v niekdajšej NDR.

Meckel ešte začiatkom októbra 1989 založil sociálnodemokratickú stranu NDR, po páde režimu sa nakrátko stal ministrom zahraničných vecí NDR, neskôr bol takmer 20 rokov poslancom Bundestagu. Ak pre spisovateľa Michala Hvoreckého, moderátora debaty, znamená reformácia vzdor jednotlivca voči nespravodlivosti a hľadanie pravdy, Meckel je stelesnením práve takéhoto postoja.

Základné posolstvo reformácie má svoju silu dodnes. Očista, ozdravenie, rebélia proti vtedajšiemu pápežstvu. Návrat k evanjeliu, obrat k osobnému prežívaniu viery bez sprostredkovateľov. Sloboda svedomia, nezávislejšie, kritickejšie myslenie.

Tento odkaz pretrváva i napriek tomu, že pôvodné reformačné dielo spôsobilo celý rad nezamýšľaných dôsledkov. Ako to v monografii o Lutherovi opisuje profesor histórie Heinz Schilling, namiesto novej jednoty kresťanského spoločenstva sa presadili partikulárne konfesie, tragické rozštiepenie, vojny.

A navyše, pri poltisícročnom jubileu nemožno obísť ani sporné stránky, od Lutherových útokov proti judaizmu a Židom až po zneužívanie Luthera nacistami ako „Bohom poslaného vodcu“, predchodcu Führera.

Ako je to s dedičstvom reformácie u nás?

Nemecký sociológ Max Weber spájal ducha kapitalizmu s kalvínskym protestantizmom vyrastajúcim z reformácie. Bol to životný štýl vyznačujúci sa striedmosťou, šetrnosťou, disciplínou, metodickosťou, odkladaním pôžitkov – a určitým charakterom.

V katolíckom prostredí to bol filozof Michael Novak, kto popri politickej a ekonomickej slobode zdôrazňoval ešte tretí pilier kapitalizmu – morálno-kultúrny. Slovensko je podľa štatistík kresťanská krajina, avšak rozsah korupcie či valcovanie právneho štátu hovoria o niečo inom. Sú to oblasti, kde by bol reformačný étos očisty vítaný, a cirkvi by tomu mohli pomôcť.

Cirkvi u nás majú dodnes podlžnosti vo vyrovnávaní sa s minulosťou Slovenského štátu i s rokmi 1948-1989, vrátane kritického zhodnotenia vlastného podielu na udržiavaní týchto režimov. A do istej miery aj s érou mečiarizmu, keď pevný morálny hlas duchovného bol taký potrebný.

Cirkvi by mali zaujať jasné stanovisko vo vzťahu k extrémistickým prúdom. Oficiálne verejné vyhlásenia nestačia. Je to zápas o dušu mladých ľudí, ktorí chcú byť vypočutí a potrebujú sa zorientovať, aby nepodliehali ilúziám o spásonosnosti radikálnych receptov.

Kresťanské cirkvi u nás by sa v reformačnom duchu mohli väčšmi otvoriť voči svojim vlastným „rebelom“, „kritikom“, nezávislejším duchovným. Zatiaľ vidieť skôr tendencie k uzavretosti, obranárstvu, či už v postoji katolíckej hierarchie voči Antonovi Srholcovi i arcibiskupovi Bezákovi, alebo, novšie, v odmietaní evanjelického kaplána Jakuba Pavlúsa pre jeho názory na manželstvo osôb rovnakého pohlavia. Príklad z Nemecka, kde takéto civilné zväzky rešpektujú obe cirkvi a evanjelici aj manželstvo, je inšpirujúci.

A tak sa, paradoxne, stáva dedičom reformácie pápež František – svojou otvorenosťou, blízkosťou k ľuďom, kritikou byrokracie i luxusu. Celkom prirodzene to o ňom na debate v Martine povedal Markus Meckel: „Je to nový prelom v ekuménii, ktorý ma nadchýna aj ako kresťana evanjelickej viery.“