Denník N

Režisér Vít Klusák: Pred bránou Osvienčimu pravidelne hajlujú slovenskí neonacisti

Foto N – Pavel Bielik
Foto N – Pavel Bielik

Dva roky nakrúcal českého neonacistu, ktorého našiel vďaka bizarným videám na internete. Vznikol film Svet podľa Daliborka.

Rozhovor prebiehal aj za účasti scenáristky a výtvarníčky Marianny Stránskej.

Aké bolo prvé stretnutie s Daliborom?

Po prvotnom oslovení cez internet sa mi prestal ozývať. Bál sa, že som nasadený policajt. Odišiel som ho hľadať do Prostějova s fotografiou, ktorú som skopíroval z jedného jeho videa na Youtube. Po celý deň som s tou fotkou krížom obiehal celé mesto a pýtal sa ľudí, či ho niekto nespoznáva. Zhodou mnohých náhod sa mi večer podarilo dostať pred jeho panelák. Otvoril mi však až na druhý pokus, po dvoch hodinách.

Čo ho presvedčilo?

Z celého hrdla som pred vchodom zakričal jeho meno. To ho údajne presvedčilo, že nemôžem byť policajt. Ten by mu vraj pod balkónom takto nehulákal (smiech). Najprv zo strachu vymazal všetky kompromitujúce materiály v počítači.

Prikývol okamžite?

Hneď na začiatku nám oznámil, že v žiadnom prípade nemôže riskovať prezentovanie svojich skutočných názorov, minimálne pre možné právne konzekvencie. Postupne si uvedomoval, že s ním naozaj plánujeme skutočné veľké filmové nakrúcanie a keďže bol vždy vášnivým amatérskym filmárom – najmä vďaka Youtube kanálu – nakoniec prikývol.

Určitú úlohu zohrali aj peniaze.

Áno, išlo však skôr o náhradu časti jeho platu, ktorý musel obetovať pre dni nakrúcania, počas ktorých sa nemohol dostaviť do práce. Nazval by som to symbolickým komparzným.

Do akej miery bolo potrebné vytvoriť si s ním a s jeho rodinou vzťah, aby počas nakrúcania všetci pôsobili autenticky?

Nebolo to vôbec potrebné. Po oficiálnom zoznámení sme spolu strávili jedno celé dopoludnie, počas ktorého mi veľmi úprimne a otvorene porozprával o celom svojom živote. Neskôr sme sa zoznámili s matkou a ďalšími postavami v jeho živote, ktoré sa náhle vynárali. Pôvodný koncept spočíval v tom, že vytvoríme portrét osamelého neonacistu, ktorý z izby vychádza len do práce.

Bizarných postáv je okolo hlavného hrdinu naozaj veľa.

Áno, napríklad Daliborova matka sa cez Facebook zoznámila so Slovákom Vladimírom, ten v jednej situácii vyhlásil, že by z Cigánov najradšej urobil asfalt. Daliborova reakcia na nového priateľa jeho matky ho vyprovokovala, aby si aj on našiel vzťah. Oslovil teda susedku Janu. Tá zase nenávidí Ázijčanov, pretože sa jej podľa vlastných slov hnusia šikmé oči. S otvorenými ústami sme teda zistili, že v malom dvojizbovom byte sa nachádza hneď niekoľko rasistov.

Prečo táto téma? Našli ste kontroverznú postavu alebo ste sa snažili poukázať na problém vzrastajúcej krajnej pravice?

Nezačínali sme výberom témy, na ktorú by sme hľadali hlavného protagonistu. Bolo to práve naopak. Našli sme výbornú postavu a až neskôr sme odhaľovali potenciál celého príbehu, ktorý bol ukrytý v pozadí. Napríklad, hoci sme nakrúcali v čase migračnej krízy, videá s ním sme objavili niekoľko mesiacov predtým. Zaujímavá téma sa teda náhodne vyprofilovala až neskôr.

Nie je film viac štylizovanou rekonštrukciou ako autentickým dokumentom?

Celý základ filmu je skutočný. Postavy, oblečenie, bežné situácie, v ktorých sa dennodenne vyskytujú, názory, ktoré prezentujú. Problémy, ktoré riešia, sa im skutočne prihodili. V príbehu sa nevyskytujú žiadne vymyslené postavy. Uvažovali sme o tom, ale rýchlo sme si uvedomili, že by sme tým zabili autenticitu. Všetko teda vychádza z reality, ktorú sme sa len snažili priblížiť a jediná zmena je snímanie prispôsobené poetike hraného filmu.

Foto N – Pavel Bielik
Vít Klusák (1980) sa narodil v Prahe. Je absolventom katedry dokumentárnej tvorby na FAMU. Populárnym sa stal vďaka dokumentárnej komédii o falošnom hypermarkete Český sen (2004), Dělníkom bulváru (2014), kde preniká do sveta českých celebrít a novinárov. V roku 2015 v rámci série piatich autorských dokumentov Český žurnál  nakrútil kritický portrét veľkopodnikateľa a českého politika Andreja Babiša – Matrix AB.

Komediálny dojem z upútavky vôbec nezodpovedá atmosfére filmu. Bol to zámer?

Snažili sme sa takýmto spôsobom nalákať do kín aj ľudí, ktorí by na nejaký hlboko sa zamýšľajúci dokument inak neprišli.

Uvedomovali ste si, že ho nakrútením takejto otvorenej výpovede môžete dostať do vážnych problémov so zákonom?

Samozrejme, a takmer denne sme sa o tom spoločne rozprávali. Nemôžem sa však veľmi vyjadrovať,  keďže nám naši právnici odporučili, aby sme túto tému riešili až v prípade, že k nejakému vyšetrovaniu, prípadne obvineniu dôjde.

Nebol pri riešení cesty do Osvienčimu problém s tým, že tam štáb chce dotiahnuť neonacistu?

Nápad pôvodne pochádza od jeho priateľky Jany, ktorá mu návštevu navrhne v jednej zo scén, pretože ju štve, že vôbec pochybuje o existencii holokaustu. Dalibor sa tomu nevzpieral, a tak sme pomohli s organizáciou zájazdu.

Mysleli sme skôr problémy zo strany samotného múzea a sprievodcov. Nemali výhrady, že na také pietne miesto prídete nakrúcať reakcie neonacistu?

Sprievodcovi, ktorého sme si kvôli jeho charizme vybrali, sme s veľkými obavami a hanbou oznamovali, že s ním plánujeme prísť. Mysleli sme si, že sa opýta, či sme sa nezbláznili. Na naše prekvapenie sa len usmial a povedal, že sa to deje denne. Pred bránou Osvienčimu vraj pravidelne hajlujú slovenskí neonacisti.

Foto N – Pavel Bielik

Práve v scéne z Osvienčimu ste priamo ako režisér zasiahli do deja. Prečo?

Okrem skupiny návštevníkov, v ktorej bol aj Dalibor s rodinou, bola na miesto pozvaná aj pani Lišková, ktorá osobne prežila holokaust. Pri jej opisoch, počas toho, ako sa jej snažil Dalibor oponovať, som v jednom momente začul v jeho hlase iróniu. Nikto iný sa zo skupiny neozval, pretože všetci typicky čakali, či sa neozve ten druhý. Naštartovalo ma to, musel som sa tej panej zastať.

Ako Dalibor zareagoval, keď si po prvýkrát film pozrel?

Povedal, že je to výborná komédia. Jediné, čo ju kazí, je práve tá scéna z Osvienčimu.

Žiaden vnútorný prerod sa v ňom teda neodohral?

Postŕhal plagáty a vlajky z čias Tretej ríše vo svojej izbe a z Facebooku si povymazával všetkých otvorene fašistických kamarátov. Či to urobil zo strachu, alebo sa v ňom niečo pohlo a pokúša sa úprimne odtrhnúť od svojho minulého života, o tom si už netrúfam polemizovať.

Aj vo vašich predošlých filmoch Český sen či Dělníci bulváru sú kontroverzné a často konfrontačné situácie. Láka vás v dokumentaristike práve takýto extrém?

Nikdy som to takto nevnímal, hoci som si dobre uvedomoval, že už len nakrúcať s neonacistom vzbudí kontroverziu. Nie je v tom žiadny kalkul. Témy si vyberám na základe toho, že ma ich spracovávanie baví. Obsahujú kontrast a dynamiku. Takpovediac, nesedia na zadku.

Vnímate problém vzrastajúceho extrémizmu v Čechách a na Slovensku?

Vnímam a bojím sa toho. Vždy si spomeniem, aké postupné cynické a účinné kroky robili pri nástupe k moci voči Židom nacisti. Najprv nesmeli vlastniť domáce zvieratá, potom mohli chodiť do obchodu len na dve hodiny denne a sedieť v električke len na vyhradených miestach. Nenápadne ustupujete a jedného dňa sa ocitnete v koncentračnom tábore, kde vás neskôr zabijú. Desí ma tá ľahostajnosť ľudí okolo. Tých, ktorí sa nevedia ozvať. U vás na Slovensku sa o tejto téme aspoň otvorene hovorí, hoci ich máte v parlamente. V Čechách si žijú úplne pod povrchom a nikto o nich nevie, to je to strašné.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie