Denník N

Konzervatívci zablokovali dohovor o násilí na ženách, boja sa výkladu rodovej rovnosti

Sediaca žena. Autor – Eugen Nevan. Zdroj – SNG/webumenia.sk
Sediaca žena. Autor – Eugen Nevan. Zdroj – SNG/webumenia.sk

Ratifikáciu Istanbulského dohovoru, ktorý odsudzuje násilie na ženách, opäť odložili. Nájsť spoločenskú zhodu na tomto dokumente sa na Slovensku nedarí.

„Odzvoňme násiliu na ženách,“ znel vlani slogan kampane za ratifikáciu Istanbulského dohovoru. Podpísali sa pod to ľudskoprávni aktivisti, ale aj osobnosti ako herec Richard Stanke, hokejista Richard Lintner či slalomári Pavol a Peter Hochschornerovi.

Kampaň organizovala feministická mimovládna organizácia Možnosť voľby.

Dokument za Slovensko už v máji 2011 podpísala ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská a ďalších 12 zástupcov európskych krajín v Istanbule. Po podpise mala nasledovať ratifikácia, ku ktorej u nás dodnes nedošlo. A vyzerá to tak, že ani nedôjde.

Pred pár dňami sa ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská stretla so zástupcami aj odporcami Istanbulského dohovoru. Obe strany sa zhodli, že proti násiliu na ženách treba bojovať a že v dohovore je veľa potrebných bodov a usmernení. Dohodnúť sa však nedokázali.

Konzervatívnym a kresťanským aktivistom prekážajú detaily, pre ktoré celý dokument odmietajú. Nepáči sa im najmä definícia slova „rod“ (angl. gender) a výzva na boj proti rodovým stereotypom vo vzdelávaní.

„Pri diskusii o dohovore sa vždy a takmer okamžite dostaneme k transľuďom. Odporcovia ratifikácie sa najviac obávajú toho, že Istanbulský dohovor spochybňuje, či relativizuje mužskú a ženskú identitu a že doslova nebude jasné, kto je muž a kto je žena, a že to predstavuje zásadné ohrozenie pre tradičnú rodinu. S týmto nemôžem súhlasiť,“ hovorí sociologička Silvia Porubänová, ktorá je riaditeľkou Inštitútu pre výskum práce a rodiny.

Práve ona zastupovala počas diskusie s ministerkou Žitňanskou podporovateľov Istanbulského dohovoru.

Porubänová tvrdí, že o dohovore s druhou stranou diskutovala poslednýkrát. „Takáto diskusia sa mi už v tejto etape nezdá byť zmysluplná a legitímna.“ Hlavný cieľ dohovoru sa podľa nej v tejto debate dostáva na druhú koľaj.

Celý názov dokumentu je Dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu.

„Konzervatívci celú agendu nepochopiteľne sexualizujú. Vždy, naozaj vždy sa ihneď dostaneme k sexuálnej identite, homosexualite a k transľuďom, čo je vo vzťahu k účelu, zmyslu aj poslaniu Istanbulského dohovoru zavádzajúce,“ tvrdí Porubänová.

Spomína, ako jeden z kňazov, ktorý na stretnutí vystúpil za konferenciu biskupov, povedal, že nesúhlasí s východiskami dohovoru, lebo nielen rozdiely, ale aj nerovnosti medzi mužmi a ženami považujú za prirodzené. „Ak teda vnímajú aj násilie ako ‚prirodzené‘, tak tá debata je zbytočná,“ hovorí rezignovane Porubänová.

Konzervatívnych a kresťanských aktivistov na stretnutí s ministerkou zastupoval Patrik Daniška z Inštitútu pre ľudské práva a rodinnú politiku.

Uvedomuje si, že v Istanbulskom dohovore je aj množstvo dobrých vecí. „Skôr je škoda, že sa tam dostali aj veci, ktoré sú problematické z iného hľadiska,“ hovorí Daniška.

O čom hovorí Istanbulský dohovor?

  • uznáva, že ženy a dievčatá sú vystavené vyššiemu riziku rodovo podmieneného násilia ako muži
  • uznáva, že obeťami domáceho násilia sú aj deti a muži
  • vyslovuje podporu a pomoc organizáciám a orgánom činným v trestnom konaní v boji proti násiliu na ženách
  • podporuje vzdelávanie odborníkov a odborníčok, ktorí sú v kontakte s obeťami
  • do študijných plánov na všetkých stupňoch vzdelávania odporúča začleniť tému rovnoprávnosti mužov a žien, nestereotypných rodových rolí, vzájomného rešpektu, nenásilného riešenia konfliktov v medziľudských vzťahoch a rodovo podmieneného násilia na ženách

Spor o pohlavie a rod

Definícia slova „rod“ konzervatívcom prekáža preto, lebo ním dohovor označuje „súbor spoločnosťou vytvorených rolí, vzorov správania, činností a atribútov, ktoré daná spoločnosť považuje sa primerané pre ženy a mužov“.

Patrik Daniška, šéf Inštitútu pre ľudské práva a rodinnú politiku. Foto – HFI.sk

Je teda iná než definícia slova „pohlavie“, ktorá hovorí najmä o biologickej vlastnosti človeka, ktorá ho robí mužom alebo ženou.

„Problém by bol v tom, že niekto by povedal, že určitý človek je mužom v zmysle pohlavia, ale ženou v zmysle rodu. Jeden človek by mohol byť zároveň mužom aj ženou podľa rôznych definícií a prístupov,“ hovorí Patrik Daniška.

Slovo rod zatiaľ v slovenskej legislatíve definované nie je, hoci sa už používa, napríklad v antidiskriminačnom zákone.

„V Rímskom štatúte Medzinárodného trestného súdu sa slová gender a pohlavie považujú za synonymá, takéto oddeľovanie teda nie je možné. V Istanbulskom dohovore už táto synonymická definícia nie je,“ vysvetľuje Daniška.

Mohli by sme tu mať tehotných mužov

Prijatie Istanbulského dohovoru by podľa neho vyvolalo „absurdnosti“.

„Môžeme dospieť do situácie, že človek by bol ženou z biologického hľadiska, ale vyhlásila by, že cíti, že je mužom, takže z pohľadu rodu by bola mužom. V zahraničí existujú ‚gejské‘ páry, kde je jeden z páru žena, ktorá sa zmenila na muža, ale ponechala si funkčné pohlavné orgány a otehotnela v čase, keď už bola formálne považovaná za muža,“ vysvetľuje Daniška.

„Je to normálna biológia, lebo muž a žena spolu môžu mať deti. Ale vlastne je tehotný akoby muž a dvaja muži spolu čakajú dieťa, čo je nezmysel,“ krúti hlavou Daniška.

Myslí si, že prijatie dohovoru môže na Slovensku zvýšiť počet takýchto situácií. „Kedysi sa legalizovali rozvody a hovorilo sa, že sa to bude využívať len výnimočne. A vidíte, že postupne sa rozvody veľmi rozmohli. S potratmi sa to zmenilo podobne. Nakoniec sa tieto negatívne javy normalizovali.“

Ak chcú transrodoví ľudia na Slovensku zmeniť rod, musia dnes absolvovať sterilizáciu. Nemôže sa tak stať, že by transmuž porodil dieťa. Aktivisti bojujúci za práva transrodových ľudí to neoznačujú za vhodné, pretože to transrodových ľudí núti podstupovať operácie, ktoré môžu ohroziť ich zdravie a po ktorých často ani netúžia.

Moja dcéra raz bude matkou

Jedným z cieľov dohovoru je aj odstraňovanie stereotypných rodových rolí pomocou vzdelávania. Rodovo podmienené násilie je totiž podľa odborníkov na rodovú rovnosť dôsledkom stereotypného rozdelenia moci medzi mužmi a ženami.

Silvia Porubänová, riaditeľka Inštitútu pre výskum práce a rodiny. Foto – TASR

„Ak by bola dlhodobo historicky moc usporiadaná naopak, mali by sme do činenia aj s výraznejším výskytom násilia žien na mužoch. Je to otázka moci, ktorú máte k dispozícii, nie len fyzickej sily,“ hovorí Porubänová a vysvetľuje, ako funguje násilie.

„Ak má žena pocit, že svojho muža živí a je aj fyzicky slabší, tak aj žena často využije túto situáciu na páchanie násilia, od vydeľovania peňazí až po odopieranie potravy.“

Daniškovi prekáža, že v dohovore nie je presne vymedzené, proti akým stereotypom by sme mali bojovať. „Niektorí za stereotyp považujú aj to, že sa u žien zvýrazňuje úloha materstva. Z môjho pohľadu je to problémové.“

„Vezmime si situáciu rodičov, ktorí majú školopovinnú dcéru a vedú ju k tomu, že raz bude matkou. Niekto však bude môcť prísť na školu, zaštítiť sa bojom proti rodovým stereotypom a začne tam zdôrazňovať opačné názory, ktoré vykresľujú materstvo a osobnú starostlivosť matky o malé deti ako niečo negatívne,“ myslí si Daniška.

Bojí sa, že dohovor bude v tejto oblasti zachádzať priďaleko a rodičom nedovolí vychovávať deti podľa vlastného presvedčenia.

Súčasťou kampane za Istanbulský dohovor bola aj akcia „Vypískajme násilie na ženách, podporme Istanbulský dohovor“. Foto – Facebook/Istanbulský dohovor

Konzervatívci majú strach z medzinárodných organizácií

Istanbulský dohovor je v slovenskom preklade len 24-stranovým dokumentom a konkrétne predstavy o nestereotypnom vzdelávaní neobsahuje.

Podľa Danišku by mohlo byť problémom aj to. Interpretáciu tohto dokumentu podľa neho môžu ovplyvňovať zahraniční experti, s ktorých videním sa ľudia na Slovensku nemusia stotožňovať.

Upozorňuje, že výbor OSN, ktorý má bojovať proti diskriminácii žien (CEDAW), nás už dnes napríklad kritizuje za uplatňovanie výhrady vo svedomí.

„Vyžadujú napríklad, aby sa antikoncepcia a potraty hradili z verejného rozpočtu alebo zdravotného poistenia. Prekážalo im, že tu boli kampane na podporu tradičného vnímania rodiny. Chápem, že ľudia majú na veci rôzne názory, ale podľa mňa by sa medzinárodné inštitúcie nemali takto jednostranne púšťať až do takýchto ideových sporov,“ sťažuje sa Daniška.

Foto – Facebook/Istanbulský dohovor

Obavy z vplyvu medzinárodných organizácií na naše tradície sú medzi konzervatívcami pomerne bežný jav. „V diskusii o akýchkoľvek ľudskoprávnych dokumentoch sa debata vždy zvrhne na osočovanie OSN ako organizácie. Animozita voči Európskej únii v týchto kruhoch je známa, ale to, že niekto odmieta OSN ako najglobálnejšiu inštitúciu, ktorá garantuje bezpečnosť a základné ľudské práva, je pre mňa nepochopiteľné,“ hovorí Porubänová.

Aj Anton Ziolkovský z Konferencie biskupov Slovenska nedávno na svojom facebookovom účte reagoval na podpísanie Istanbulského dohovoru Európskou úniou. Tento akt vnímal ako formu nátlaku.

„Aj preto si myslím, že aj naša snaha o prehĺbenie európskej integrácie musí mať mantinely. … spoločenstvo obyvateľov Slovenska má svoje kultúrne a duchovné tradície, ktoré treba rozvíjať, nie rozvracať. Integrácia nemôže znamenať, že o ne prídeme. O tento druh integrácie rozhodne nestojím,“ napísal Ziolkovský.

Spor okolo Istanbulského dohovoru teda konzervatívci môžu vnímať ako väčší politický a ideový zápas o charakter spoločnosti.

Prečo sú stereotypy len negatívne?

Podľa Danišku sú niektoré stereotypy v spoločnosti prospešné. „Zdravý vzťah medzi mužom a ženou do veľkej miery závisí od toho, že obaja sú uzrozumení s tým, že muž je mužom, žena je ženou, že sa vzájomne dopĺňajú, a nielen sexuálne, ale aj v ostatných oblastiach svojej osobnosti.“

Za pozitívny stereotyp môžeme podľa neho považovať aj zvyk, že muž má ženu chrániť a neubližovať jej. „Ak voči sebe vo vyhranenom konflikte stoja muž a žena, tak to, čo mužovi bráni, aby ženu udrel, je nejaký zvyk či návyk, ku ktorému ho doma viedli, že muž nebude biť ženu. Tento návyk ženu chráni pred fyzickým násilím,“ vysvetľuje Daniška.

Násilie podľa neho môžeme znížiť aj tak, že chlapcov a mužov budeme viesť k tomu, aby boli džentlmenskí, rytierski, chránili ženy a slabších.

„Toto sa u niekoho stretá s posmeškom a kritikou,“ hovorí Daniška. „To, že sú muži vo všeobecnosti fyzicky silnejší ako ženy, je realitou, ktorou nepohneme.“

„Áno, samozrejme, motivujme mužov k láskavosti, k džentlmenstvu. Ide o to, aby sme súčasný stav nezamurovali a netvrdili, že násilie na ženách je prirodzené,“ reaguje Porubänová.

Žena pri šití – Andor Borúth. Zdroj – SNG/webumenia.sk

Dohovor nemá ani politickú podporu

Istanbulský dohovor bol podpísaný ešte v roku 2011. Lucia Žitňanská, ktorá ho podpísala, bola v tom čase vo vláde Ivety Radičovej prvýkrát ministerkou spravodlivosti.

Ratifikáciu toho istého dokumentu dnes nevidí ako reálnu. Dokument by musela schváliť vláda a následne aj parlament.

„Je to typ sporu, kde sa veľmi ťažko zbližujú pozície. Tragédiou tohto typu sporov je, že neexistuje kompromis a že smerujú k tomu, že jeden je víťaz a druhý je porazený,“ vysvetľuje. V spoločnosti dnes podľa ministerky nepotrebujeme „špičkovať tento hodnotový spor“.

Žitňanská tvrdí, že v tejto chvíli nemá Istanbulský dohovor ani politickú podporu. „Preto navrhnem vláde, aby bol proces nateraz odložený a aby sa pokračovalo v diskusii.“

Ešte v septembri 2016 pritom minister práce Ján Richter tvrdil, že dohovor by mal byť ratifikovaný do konca roka.

„My sme v procese a v štádiu, že by sme do konca roka mohli ratifikáciu uskutočniť. Pre nás je však dôležitá iná vec. Pristupujeme k tomu tak, že pripravujem národnú legislatívnu normu, ktorá má zaistiť prevenciu a zamedziť týraniu žien, dôsledkom na deti a všetkému, čo s tým súvisí,“ povedal Richter pre TASR v septembri 2016.

Téma si dnes podľa Žitňanskej vyžaduje kultivovanú debatu o hodnotovo-etických otázkach.

„Ak má pani Žitňanská pocit, že tieto dve strany sú ako dve priamky, ktoré sa nepretnú, tak to nie je dôvod na to, aby ten dohovor nebol ratifikovaný,“ reaguje Porubänová.

Dohovor už  ratifikovali aj konzervatívne krajiny ako Španielsko, Poľsko alebo Rumunsko. „Častý argument je, že verejnosť nie je pripravená na diskurz. Ale verejnosť nikdy nie je pripravená na diskurz. Myslím si, že aj legislatíva má vychovávať a verejnú mienku predbiehať.“

Dohovor doteraz podpísalo 44 zo 47 krajín Rady Európy. Ratifikovalo ho len 23 krajín. K ratifikácii nepristúpili ešte ani Česko, Veľká Británia či Nemecko.

Ratifikáciu môžeme aj odmietnuť

„Hlavným problémom môže byť postoj Slovenskej národnej strany. Myslím si, že v dôsledku neinformovanosti potom podliehajú dezinformáciám,“ vraví Porubänová.

Vládna SNS skutočne dohovor blokuje a sotva sa na tom bude niečo meniť. „Istanbulský dohovor nebude schválený Slovenskou národnou stranou,“ tvrdí jednoznačne predseda strany Andrej Danko.

Obáva sa, že ak sa u nás nenájde politická vôľa podpísať Istanbulský dohovor, môže to konzervatívcov posilniť a motivovať v ďalších snahách.

Ani konzervatívcom sa nepáči, že otázka Istanbulského dohovoru zostáva otvorená. Podľa Danišku by malo Slovensko poslať list Rade Európy, že dohovor nebudeme ratifikovať.

„Z pohľadu medzinárodného práva by to nemalo byť tak, že ratifikáciu budeme donekonečna odkladať, ale zároveň sa budeme tváriť, že ten záväzok stále máme a myslíme naň,“ hovorí Daniška.

Dohovor by nemusel nič zmeniť

Veci sa však podľa Porubänovej hýbu dopredu aj bez ratifikácie dohovoru. „Od roku 2011 sa tu ten stav zlepšil. Preškolili sa už stovky sudcov, policajtov aj zdravotníkov, v lokalitách sa vytvárajú multitímy, aby sa tí ľudia, ktorí na agende pracujú, poznali a konali synergicky.“ Podobná agenda je zhrnutá aj v Istanbulskom dohovore.

Podľa Danišku je dnes boj proti násiliu na ženách dostatočný a Istanbulský dohovor nám netreba.

„Sme členmi Európskej únie, ktorá sleduje úroveň domáceho násilia, a jeden zo základných princípov Európskej únie je rovnosť mužov a žien. Sme členmi CEDAW, ktorý nás monitoruje a zahŕňa túto problematiku. Naša legislatíva aj naša spoločnosť odsudzuje násilie. Viem si predstaviť, že krajinám, kde je násilia viac a kde sú medzery v legislatíve, by v tomto smere dohovor mohol výrazne pomôcť. U nás však už tieto dobré veci máme,“ tvrdí Daniška.

Petície aj výzvy sú za aj proti

Istanbulský dohovor je témou už od roku 2011. Odvtedy stihli obe strany vyvinúť niekoľko iniciatív, ktoré boli za aj proti dohovoru.

Jednou z nich bola petícia proti Istanbulskému dohovoru, ktorú iniciovala Aliancia za rodinu v roku 2015. Pod petíciou je dnes takmer 13-tisíc podpisov, minulý rok ju aktivisti odovzdali na úrade vlády.

V januári 2017 zasa druhá strana vyzvala úrad vlády , aby dohovor ratifikoval. Podpísali sa pod ňu desiatky ženských aktivistiek, aktivistov a organizácií.

Podľa Porubänovej je vstupovanie kresťanských aktivistov do tém rodovej rovnosti zvláštne. „Neviem si predstaviť, že by som sa domáhala vystúpenia na konferencii biskupov a spochybňovala by som ich východiská a ciele.“

Istanbulský dohovor

Teraz najčítanejšie