Denník N

Ako mladík sa zapojil do SNP, zajali ho Nemci a skončil ako zajatec v koncentráku

Foto – Post Bellum
Foto – Post Bellum

Počas druhej svetovej vojny sa na území Slovenska podarilo vytvoriť silný protifašistický odboj. Matej Valocký spomína na svoj život pred SNP a po ňom.

Matej Valocký sa narodil 18. februára 1925 v Belej nedaľeko Martina ako prvé z desiatich detí. Jeho otec bol krajčírsky majster a matka slúžila na gazdovských dvoroch.

„Každé ráno o švrtej chodieval pásť kravy a potom na siedmu do ľudovej školy. Pamätá sa na príbehy o starom otcovi, ktorý padol počas prvej svetovej vojny a je pochovaný v maďarskom Miškovci. Jeho otec bol zase účastníkom kragujevackej vzbury v roku 1918, ktorú ako jeden z mála prežil.

Keď skončil meštiansku školu v roku 1941, ako pätnásťročný sa vydal na učenie do pneuservisu v Martine. V ňom si neskôr partizáni nechávali opravovať autá. Valocký a ďalší tovariši uvažovali, že sa pridajú na ich stranu.

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Post Bellum môžete podporiť aj na darcovskom portáli.

„Chodievali k nám do dielne a doslova majstrovi povedali, aby sme neodchádzali. Boli sme asi štyria mladí,“ spomína. Dielňa s osadenstvom, ktoré ich podporovalo, bola totiž pre partizánov dôležitým strategickým bodom. „Chceli sme ísť, lebo naši kamaráti boli už vtedy v horách.“

Ešte v lete 1944 väčšinu partizánov tvorili sovietski vojaci, ktorí ušli z nemeckého zajatia a dostali sa do slovenských hôr. Niektoré jednotky však boli slovenské a velili im Slováci ako napríklad Viliam Žingor so svojou skupinou v Turci.

Partizánske hnutie na jednej strane podporovalo opozičné nálady proti ľudáckemu režimu, no na strane druhej nájdeme aj prejavy hrdelného násilia proti civilnému nemeckému obyvateľstvu. Najzávažnejším je poprava minimálne sto príslušníkov nemeckej menšiny v neďalekej Sklabini.

Život v povstaní

V Martine sa vedelo, že sa niečo udeje.  Správy o pripravovanom povstaní sa šírili ústne vopred. Partizánske skupiny v okolí boli aktívne, dochádzalo ku konfliktom s Nemcami a veľká časť obyvateľstva bola odboju naklonená.

„Ešte predtým, ako vyhlásili povstanie, som chcel ísť domov otcovi povedať, že idem aj ja. „V lete si od majstra požičal moped, na ktorom sa zviezol do Belej, aby svoje rozhodnutie otcovi oznámil. Ten mu v tom nebránil. Aj zvyšní učni z pneuservisu spolu s majstrom sa rozhodli, že sa pridajú k armáde na stranu protinacistického odboja.

Dňa 27. augusta obsadili partizáni s miestnou vojenskou posádkou Ružomberok, vyhlásili obnovenie ČSR a mobilizáciu. „Pôvodne som bol odvedený na vojnu, ale keď vypuklo povstanie, tak som pokladal za potrebné ísť.“

A tak na druhý deň prišli do martinských kasární na Podháji Matej Valocký, Laco Koliba, Jano Mičo, Vlado Melicherčík a majster z dielne.
„Prišli sme tam asi okolo jedenástej, tak sme sa ešte poobzerali. Bolo to práve v ten deň, keď tú nemeckú misiu postrieľali, tak sme ešte videli na dvore v kasárňach, ako tam bola krv,“ spomína Valocký.

V to ráno totiž partizánska skupina s pomocou železničiarov a vojakov pri pokuse o odzbrojenie zastrelila väčšinu členov nemeckej posádky, ktorá sa vracala z Rumunska.

Mladíkov v kasárňach zaevidovali, dostali uniformy a zbrane, s ktorými ešte nevedeli narábať, a tak absolvovali aj zrýchlený výcvik.

Valockého s Vladom Melicherčíkom pridelili k rote kapitána Miľa. Mysleli si, že v kasárňach prenocujú, no ešte v noci po vyhlásení povstania v Martine ich s jedným batohom a iba základným výstrojom previezli do Kraľovian. Následne sa peši presunuli do Párnice, kde si na kopci pri ceste vykopali zákopy. Valocký dostal na starosť protitankovú pušku.

Potom dostali príkaz vrátiť sa do Kraľovian, kde mali smerom od Vrútok na Sučany postupovať Nemci.

V Kraľovanoch došlo k prvému stretnutiu s nemeckým vojskom. „Ako sme boli na svahu, tak Nemci strieľali do každého kríka a hlavne tam, odkiaľ sa ozývala streľba.” Mína zranila aj Valockého kamaráta. Bojovali až do večera, keď sa Nemci stiahli.

Boj medzi kravami

K ďalšiemu boju došlo v Párnici, kde sa jednotka na pár dní usídlila. V obci žila rodina Vlada Melicherčíka. Obyvatelia Párnice im pomáhali a do zákopov nosili zásoby.

V jedno ráno Nemci zaútočili. Práve sa vyháňali kravy na pašu, a tak jednotka s Valockým a nemecké vojská proti sebe bojovali na lúke pomedzi ne. Nemcov však bolo priveľa. Jednotka sa preto dala na ústup smerom na Zázrivú a prespala v Čaplovičovej horárni pod Veľkou Lučivnou, kde bol partizánsky štáb a ďalšie povstalecké skupiny z Oravy.

Pochodovali horami ponad Kubínsku hoľu. „Tam sme bojovali s Nemcami, lebo oni sa dolu Oravou presúvali na Slovensko. Ja som bol zaradený do prieskumnej skupiny.”

Jednotka pochodovala cez Dlhú nad Oravou, Malužinú, cez Váh, Nižnú a Vyšnú Bocu až na Čertovicu, kde si doplnili zásoby. „Spomínam si, že tam sme si do prilby rukami nabrali masť. Z Bystrice na Čertovicu zásoby podovážali,“ hovorí Valocký.

Batohy naplnili štangľami syra a odtiaľ ich nasmerovali na Malú Fatru. Cieľom bola chata M. R. Štefánika. „Ľudia aj zverinu strieľali na jedenie, lebo nebolo. Tak na tejto chate, sa pamätám, že zastrelili koňa a prvýkrát som jedol koninu.

Nad Demänovskou jaskyňou si postavili bunkre z čečiny. „Niekoľkí sme boli na hliadke v doline, dávali sme pozor na Nemcov. Ktosi spomenul, že dnes je 1. november. Človek vtedy totiž neevidoval dni ani termíny.“

Keď došlo k boju, s kamarátom obsluhovali ľahký guľomet a na postupujúcich Nemcov pálili z hory. Počas boja v Demänovskej Doline padol ich vedúci, kapitán Kemka.

Pomôcť jednotke prišli členovia 2. česko-slovenskej paradesantnej brigády, ktorí sa po potlačení povstania stiahli do hôr. Aj vďaka ich zásahu Nemci ustúpili do Demänovej a skupina s Valockým sa mohla načas vrátiť do bunkrov.
Vojnový zajatec
Dňa 15. novembra šiestich mužov zo skupiny, medzi nimi aj Mateja Valockého, vyslali na prieskum do Demänovskej Doliny. Keď sa vracali, prekvapila ich nemecká prieskumná hliadka. Zajali ich a odviedli do ružomberských kasární, kde ich s pomocou gardistov vypočúvali a prehľadávali. Nikto nič nevyzradil a gardistom sa nepodarilo nájsť ani žiadne osobné dokumenty.

„Nemci potrebovali šoférov, pýtali sa, kto je z Turca. Spomínam si, že prišiel za mnou nejaký Nemec z Nemeckého Pravna (v súčasnosti Nitrianske Pravno). Presviedčal ma ako Turčana, že potrebujú na Slovensku šoférov. Tak som sa prihlásil. Ale kamarát ma odhovoril, aby som to nerobil, mal s tým zlé skúsenosti. On tak urobil predtým a dostal sa na jeho prekvapenie do bojov v Nemecku ako šofér. Utiekol, ale znovu ho chytili a zadržali. Tak som napokon zrušil svoje prihlásenie a šiel som transportom do Nemecka spolu s ostatnými väzňami.“

Cesta do Nemecka trvala týždeň, ľudia boli natlačení v dobytčích vagónoch. Každý dostal po polke chleba „komisára“ a to bolo všetko. Vedľa Valockého bol židovský chlapec z Ružomberka. V ruksaku mal zákusky a niekedy sa s ním o ne podelil. Valockému zasa zostal v batohu ešte kúsok syra zo zásob z Čertovice.

Len raz im vojaci dovolili vystúpiť z vlaku. „Keď sme išli cez Moravu, na jednej stanici boli vagóny s burgyňou. Dovolili nám štyrom-piatim, aby sme si z nich navyberali. Dáva sa dobytku.“

Valockého väznili v zajateckom tábore Altengrabow, Stalag 11 A (pri Magdeburgu). V pracovnom tábore dostal štítok s číslom, ktorý musel nosiť priviazaný na špagátiku na krku. Obliekli im vojenské súkenné oblečenie s nápisom KGE, čo je skratka pre Kriegsgefangen, teda vojnový zajatec a spávali na trojposchodovej drevenej prični. Záchod nemali.

„Keď sme boli v koncentráku, čo tam dokázali Nemci s nami. Boli sme zavšivavení, špinaví. Spomínam si, že asi po týždni v Altengrabowe nás chceli odvšivaviť a dať šaty do pary.”

Museli sa vyzliecť, všade ich ostrihali, dali ich pod studené sprchy a potom sa museli nahí zoradiť na dvore. „Na to nemôžem zabudnúť, ako sme v takej zime stáli. A ja sa práve čudujem, že človek taký, ako som ja, pochádzam z dvojičiek, konštrukčne slabý, že som to vydržal do tej deväťdesiatky.”

Na prelome roka previezli Valockého v skupine tridsiatich väzňov do lágra vo Weidenbergu, kde stavali baraky. Kopali, betónovali, lámali skalu v kameňolome, to všetko bez oddychu. Bol tu s ním aj spomínaný židovský chlapec z vlaku. Pokúsil sa z lágra ujsť. Urobil však chybu, lebo nasadol na vlak a v najbližšej stanici ho chytili – spoznali ho podľa väzenského oblečenia.
Oslobodenie a návrat domov
Dňa 14. apríla 1945 bolo počuť streľbu. Nemci mali strach. Okolo tretej popoludní Američania obkľúčili tábor, Nemci sa vzdali. Po oslobodení sa Valocký s Maňákom pripojili k americkej jednotke, ktorá ich odviezla do Chebu, kde boli českí a americkí vojaci.

Keď Valocký s Maňákom prišli do Plzne, dostali české uniformy a mohli si vyzliecť väzenský odev. S tým istým batohom, s ktorým vyrážal do povstania, sa Valocký vybral domov.

Cesta bola zdĺhavá. Museli ísť pešo do Tuřan pri Brne, potom vlakom na Slovensko. Pri Trenčíne chýbali milochovské mosty, ktoré vyhodili do vzduchu, a tak cez Váh prešli po lávkach. Z Trenčína Valocký zamieril do Martina pešo. Vlaky nejazdili.

Keď prišiel domov do Belej, našiel ľudí v biede, v otrhaných šatách, ktorí nemali čo jesť.

V pneuservise niekoľko dní len rozprával majstrovi a ostatným tovarišom svoje zážitky. Majster nakoniec v povstaní nebojoval a z kasární sa vrátil domov. Jano Mičo zostal v Trenčíne. Laco Koliba sa z vojny nevrátil a nepodarilo sa im ani zistiť, čo sa s ním stalo.

Po vojne Valocký pokračoval v práci v pneuservise, pre zdravotné ťažkosti zo zajatia však tam musel s prácou prestať, bola pre neho fyzicky náročná. Zamestnal sa preto na učilišti.

Neskôr dostal prácu v Turčianskych strojárňach (dnes ZŤS Martin) v kovárni, kde pracoval od roku 1965 až do svojho dôchodku v roku 1985.

Manželku spoznal v Sklabini, zosobášili sa v roku 1948. Aj jej otec bol vojnovým zajatcom. Prežil láger vo Weidenbergu a pochod smrti. Matej Valocký s manželkou vychovali dve dcéry a syna.

Post Bellum SK je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet
SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Príbehy 20. storočia

Slovenské národné povstanie

Teraz najčítanejšie