„Nepoužívam slovo zabiť, ale skoliť. Je to krajšie.“ Mrazivé svedectvo o európskych poľovníkoch v Afrike

Pred dvoma rokmi svet preklínal meno amerického zubára, ktorý na poľovačke v Afrike nelegálne usmrtil vzácneho leva Cecila. Pár mesiacov nato v Zimbabwe nemecký lovec zabil slona s oficiálne najväčšími klami na kontinente a ešte sa tým chválil na internete.

Prienikom do mentality týchto ľudí je dokument Safari. Povedané trochu lepšie: Ulrich Seidl sa prípadmi týchto lovcov inšpiroval, ale ten, kto lepšie pozná filmy tohto Rakúšana, sotva čaká televíznu reportáž. Aj novinku kontroverzný šesťdesiatnik nakrútil po svojom.

„Nepoužívam slovo zabiť, ale skoliť. Je to krajšie,“ vysvetľuje krehká Nemka, prečo má morálny problém konzumovať priemyselne spracované mäso zvierat zo supermarketu, ale skoliť na savane žirafu jej žiaden problém nerobí.

„Pri love v kontrolovaných podmienkach je možné všetko. Obzvlášť v málo rozvinutých krajinách,“ zhŕňa motto tohto filmu iný biely európsky poľovník.

O tom presne totiž Ulrich Seidl hovorí. Hovorí o neokolonializme.

Slovensko sa sťažuje

Ak sa povie jeho meno, naskočí vám autor, ktorý v tradícii Thomasa Berhnarda kritizuje krajanov a maľuje Rakúšanov ako národ úchylákov. Samozrejme, že to robí, svoj záujem však smeruje takisto za hranice domoviny.

Hrdinom snímky z raných 90. rokov s názvom So stratami treba rátať urobil učiteľa matematiky z nemeckého pohraničia, ktorý chodí do Česka za prostitútkami, pretože si vypočítal, že tam vyjdú lacnejšie.

V roku 2005 sa svojou snímkou Import/Export trafil do problému otvorených hraníc čerstvo rozšírenej Európskej únie. Rozruch ňou vzbudil aj na Slovensku, pretože jediné zábery z našej krajiny v tomto filme pochádzali z notoricky známeho košického sídliska Luník IX, čo mnohí pokladali za nereprezentatívne (protestujúci starosta mestskej časti priznal, že film nevidel, stačilo mu o ňom počuť).

V druhej časti filmovej trilógie Raj: Láska si Ulrich Seidl posvietil na postaršie Európanky, ktoré si chodievajú do africkej Kene nezáväzne užívať s černošskými mladíkmi za peniaze. Teda opäť záujem o cezhraničnú tekutosť v nerovnom globalizovanom svete.

Zvláštne je, že nič z toho sme nevideli v Seidlovom poslednom filme s názvom V pivnici. Režisér sa vrátil k svojim osvedčeným Rakúšanom v ich domácom prostredí.  Opäť trochu komická aj desivá prehliadka úchyliek, ktoré bežní občania vykonávajú po pivniciach pod príbytkami, pôsobila, akoby ktosi dostal za úlohu filmára parodovať a urobiť „seidlovskejší film než Seidl“.

Safari je preto posun, ktorý ukazuje, že známy autor stále má čo povedať.

Smiech, odpor a nepokoj

Ak majú všetky jeho snímky niečo spoločné, tak je to ich účinok. V divákovi vyvolajú pozitívny otras. Deje sa to prostredníctvom troch postupných emócií, ktorými sú smiech, odpor a nepokoj. Aj novinka Safari má tento spôsob gradácie.

Spočiatku je zábavná (nie je možné nezasmiať sa na rakúskom dôchodcovi, ktorý zaspí na postriežke), potom prídu žalúdočné nevoľnosti (už ste niekde videli detailné pitvanie žirafy?) a napokon otázka do divákovho vnútra: o čo lepšia, morálnejšia a duchovnejšia bytosť než oni som ja sám?

Ulrich Seidl prekvapuje už výberom respondentov. Zapoľovať do savany si nechodia agresívni mačovia. Teda nie, že by aj takí neboli, ale rovnako obľúbené hobby je to pre manželské páriky, korpulentných dôchodcov a kompletné poľovnícke rodinky.

„Eva, ty si úžasná!“ chváli ženu nad krvavou antilopou muž s výzorom úradníka a divák sa musí pýtať, čo také tam títo ľudia vlastne chodia hľadať. Adrenalín, pocit moci, doping pre svoje ego?

Na rozdiel od iných filmov rakúskeho režiséra tentoraz sa respondenti neváhajú pred kamerou obhajovať a hovoriť sami o sebe. Sú to dospelé kruté deti, ktorým unikajú morálne súvislosti ich konania, ktoré sa bezstarostne kochajú agóniou zastrelenej zveri, filozofujú o tom, že na love číha smrť (rozumej: ICH vlastná smrť) a básnia o tom, aká božská je sviečková z antilopy.

Pod tým buble latentný rasizmus zaslepených Európanov, ktorých názor na zvieratá sa vlastne veľmi nelíši od názoru na domorodých sprievodcov.

Jedna veľká ilúzia

Skutočne zaujímavým začína byť film Safari od momentu, keď vidíme, aké je to v skutočnosti falošné. Lov je vlastne jedna drahá ilúzia. Zver netrafí šikovný lovec, ale komplic sprievodcu, o čom lovec nevie. To je pohľad za oponu surreálnych kompozícií s parožiami a hrdými zábermi zo zájazdov: zákazník platí za ilúziu. Za falošné sebavedomie.

Kontrapunktom sú zábery na tých, ktorí toto všetko umožňujú. Miestni ľudia, novodobí sluhovia na najšpinavšiu prácu. Pred kamerou musia mlčať, im nie je dovolené rozprávať.

Jasné, sú aj iné, ešte lepšie filmy s tematikou neokolonializmu, dokonca od Seidlových krajanov (Hubert Sauper a jeho Darwinova nočná mora). Ale toto svedectvo je mrazivé.