Denník N

Ficov útok na palác

Fico na Devíne. Foto – tasr
Fico na Devíne. Foto – tasr

Ficove útoky na hlavu štátu nedávajú veľký zmysel. Jedine, že by si nimi premiér pripravoval ďalšiu kandidatúru na prezidenta.

Načo sú dobré slovné útoky predsedu vlády na prezidenta? V prvom slede sa zdá, že nanič. Všetko hovorí za to, aby sa premiér zdráhal akokoľvek narúšať vzťahy s prezidentom.

Prvým dôvodom je jeho vysoká popularita, a to aj u voličov strany SMER-SD. Druhým dôvodom je potreba spolupráce najvyšších ústavných činiteľov, takže naprieky a obštrukcie pomyselne namrzeného prezidenta by mohli Robertovi Ficovi otravovať politický život. Ten je i tak viac aktivistický, ako si predstavuje, a servilný nie je vôbec, čo v blahej pamäti exprezident „akoby člen Smeru“ bol.

Vracanie zákonov ho až tak „netankuje“, má pohodlnú väčšinu v parlamente a prezidentské veto prelomia poslanci raz-dva, skôr to kritizovanie ministrov a pomenúvanie celkového stavu v oblastiach, kde máme čo doháňať, pričom Fico vládne tretíkrát a bez jednej epizódy takmer v jednom kuse od roku 2006.

Z iného sveta

A potom tie stretnutia s ľuďmi a organizáciami, ktoré by on ani na drobenie zrna nezobral. Ich mentálne svety sú úplne iné a jeho pohoršovanie sa nad tým, koho prezident nominuje na štátne vyznamenania, je preto logické. Nad tým všetkým by sa však mohol povzniesť, aj na neprítomnosti prezidenta na oslavách Cyrila a Metoda, aby bol, ako sa vraví – pokoj v rodine.

Lenže, pán premiér nechcel a nechce. Cyrilo-metodskú slávnosť na Devíne si Fico doslova sprivatizoval a urobil z nej svoj stranícky míting. Indície, že za štátne peniaze organizovali autobusmi okresné úrady podriadené ministerstvu vnútra púť za svojím „vierozvestcom“, tomu dodáva punc dôveryhodnosti.

Takisto namosúrenie Andreja Danka, ktorý zrušil rokovanie koaličnej rady a dokonca aj zasadnutie vlády, keď ministrom za SNS kapitánsky rozkázal, aby boli absentéri. Všetko preto, že chcel na Devíne byť, ale Ficov zámer ovládnuť pódium v duchu „one man show“ sa nedal prehliadnuť.

Reakcia prezidentskej kancelárie bola tiež pomerne ostrá a vytýkala Ficovi neúčasť na iných oslavách štátnych sviatkov. A to nie sme po prezidentských voľbách, keď si premiér mohol „kopnúť“ do novej hlavy štátu, aby uzdravil svoje boľačky z prehry v priamom súboji s ním. Pominuli aj časy, keď sa kade-tade šuškalo o novej politickej strane Andreja Kisku a jeho vstupe do straníckej politiky.

Prezident na druhý pokus

Dovtedy bol Andrej Kiska potenciálnym súperom Roberta Fica. Kiska vyhlásil, že stranu nezaloží, a dokonca sa povetrím nesú legendy spochybňujúce jeho chcenie byť prezidentom aj v nasledujúcom funkčnom období. V takejto situácii je predsa nezmyselné prskať po prezidentovi.

Iba keby nemátala premiéra myšlienka, že by to v roku 2019 v prezidentských voľbách opäť skúsil. V podstate nemá čo stratiť, môže iba získať. Určite by mohol rátať s podporou SNS, Andrej Danko by bol celý šťastný, ak by bol silný kaliber z kresla premiéra fuč. A možno by sa dal nahovoriť aj Béla Bugár v rámci hrádze proti extrémizmu.

Inak by to bolo, samozrejme, s voličmi. Šanca je malá, ale Fico pozná, aký vrtkavý a nevyspytateľný vie byť politický osud. Dva roky do prezidentských volieb a kto sa profiluje ako protiváha Kiskovi? Akého bude mať súpera, a čo ak naozaj vôbec nebude kandidovať?

SMER-SD je stále najsilnejšou a najpopulárnejšou politickou stranou na Slovensku. Patrí sa, aby táto strana mala relevantného kandidáta. Budú straníci do poslednej chvíle mlčať a čakať, ako sa rozhodne ich predseda? Zrejme áno. Ale ak by dvere do prezidentského paláca Fico definitívne zvonka nezabuchol, nesprával by sa inak.

Teraz najčítanejšie