Denník N

Juraj Lehotský: Porovnávať filmy na základe žánru je rovnaké ako porovnávať dychovku s hiphopom

Foto N – Pavel Bielik
Foto N – Pavel Bielik

So svojím druhým celovečerným hraným filmom Nina sa predstavil na karlovarskom festivale v súťažnej sekcii Na východ od Západu. Juraj Lehotský hovorí, že nie je dobré, aby sme na Slovensku porovnávali, kto nakrútil aký film – či komerčne úspešný alebo „artový“ pre skupinku intelektuálov.

Prečo téma o trpiacom dieťati?

So spoluscenáristom Marekom Leščákom sme cítili, že je okolo nás veľa ľudí, ktorí prežívajú obdobia rozpadávajúcich sa rodín a tie mali veľakrát dramatické a intenzívne vyústenie. Partneri si skrátka začali dosť ubližovať a dieťa tým trpelo. Stávalo sa predmetom vzájomného vydierania. Je to fenomén dnešnej doby a chceli sme citlivou formou urobiť film z pohľadu dieťaťa, ale zároveň aj nastaviť zrkadlo pre dospelých.

Takže príbeh mal reálne základy.

Samozrejme, nejaké drobnosti inšpiráciou boli, ale príbeh je celý vymyslený.

Predstaviteľku predošlého filmu Zázrak ste našli v reedukačnom domove. Ako prebiehal kasting na Ninu?

Prebehol v kastingovej agentúre, čo je pre mňa šťastie aj náhoda. Nečakal som, že cez agentúru nájdem takúto talentovanú herečku. Zvyknú sa tam totiž vyskytovať iné typy detí, ktoré sú vhodné skôr na reklamu alebo rozprávku. Rodičia deti často tlačia do herectva a do slávy. Bibiana Nováková sa objavila ako jedinečný typ. Preskúšali sme si modelové situácie zo scenára a rýchlo som pochopil, že mi dobre rozumie. Na začiatku nebola úplne stopercentná, ale cítil som, že to môže fungovať. Bolo z nej cítiť niečo civilné, obyčajné a zároveň aj niečo veľmi sympatické, čo ma okamžite ohúrilo.

Juraj Lehotský (1975)

Filmový režisér, ktorý začínal s dokumentárnou tvorbou, v súčasnosti sa venuje hraným filmom. V rokoch 1995 až 2000 absolvoval štúdium dokumentárnej tvorby na VŠMU. Jeho oceňovaný dokument Slepé lásky premietli v roku 2008 na filmovom festivale v Cannes. V roku 2013 nakrútil prvý hraný film Zázrak. Nakrúca aj hudobné klipy a reklamy.

Má s postavou aj niečo spoločné? Napríklad plávanie…

Plávanie bolo treba vycibriť, nebola v ňom príliš dobrá. Ona rýchlo absorbovala veci, v krátkom čase sa výrazne posúvala vpred. Chodila na plávanie, a kým sme my finalizovali veci na filme, ona makala a aj trénerov veľmi milo prekvapila. Boli sme naozaj radi, že to nakoniec pôsobilo tak verne.

Ako dlho ste nakrúcali?

Odhadom asi štyri mesiace, ale celkovo sme tomu venovali, myslím, štyridsať nakrúcacích dní. Bolo však dôležité zachovať určitú chronológiu. Je tam veľa zložitých prvkov, ktorým sme sa museli prispôsobiť, napríklad zrodenie motýľa. Ale aj Nina prejde určitým prerodom.

Nina a Zázrak majú veľa podobných čŕt. Sociálna tematika, mladé dievčatá či prvok vody. Je to náhoda?

Mám rád vodu tak ako mnohí z nás. Ale bola to skôr náhoda. So scenáristom sme chceli nájsť niečo, čo by Nina milovala, niečo, prečo by žila. Hľadali sme šport, pri ktorom sa dá uniknúť a aspoň na chvíľku zabudnúť a žiť šťastne. Plávanie nám prišlo zaujímavé a pekné. Zároveň sme cítili, že jej bojovnosť a vnútorná sila ju nasmeruje na boj za zvrátenie osudu. Nina bojuje za niečo, čo milovala. Je pre ňu veľmi ťažké tieto veci uchrániť.

A ostatné motívy vo vašich filmoch?

Mám pocit, že tie témy ku mne automaticky prichádzajú. Keď som robil Slepé lásky, hľadal som motívy lásky a vzťahu. Mal som obdobie, keď som vzťah nemal a chcel som ho mať. Narodenie môjho prvého dieťaťa tiež poskytuje analógiu so Zázrakom. Teraz mám vzťah aj dve deti a uvedomujem si, aké dôležité sú to chvíle a že som rovnako prežil určité krízové situácie. Niekedy chýba naozaj málo, aby sa niečo rozbilo. Ale našťastie sme šťastná rodina.

Máte aktuálne tému, ktorá sa vás dotýka a bude inšpiráciou na ďalší projekt?

Pripravujeme scenár o tom, ako chceme byť veľkými, bažíme po spoločenskom uznaní a sme smerovaní k tomu, že je dôležité byť úspešný. Bude to príbeh o malom človeku, ktorý chce byť veľkým.

Scenáre vždy píšete s Marekom Leščákom. Ako si má bežný divák predstaviť spoločné písanie scenára?

Je dobré s niekým spolupracovať. Keď ste sám, strácate reflexiu a prestáva vás to baviť. Vtedy môžete padnúť. A ja mám spoluprácu rád, s Marekom ma to baví, lebo je dôležité mať neustálu spätnú väzbu. Dokážeme si vyargumentovať, ak niekto príde s niečím nevhodným, aj sa podporiť v tom opačnom prípade. Nepíšeme len tak od stola, ale snažíme sa s ľuďmi rozprávať a čerpať inšpiráciu. Filmové umenie nie je umením jedného človeka, a preto je dôležité obklopiť sa šikovnými ľuďmi.

Máte pocit, že ste sa od debutu niekam posunuli? Vnímate remeslo inak?

Niekto môže tvrdiť, že Slepé lásky boli doteraz mojím najlepším filmom. V niečom bol predsa len naivný a ľudský. Ja som veľmi túžil prejsť do hraného filmu a cítim, že ten smer je dobrý. Nie som dokonalý, urobil som aj chyby, ale verím, že z filmu na film rastiem. Napríklad v prípade Niny som chcel mať v rukách pevný scenár, aby som bol pri nakrúcaní slobodnejší a mohol pracovať s vyšším nasadením. Deväťdesiat percent vecí, ktoré boli napísané, sa na plátno nakoniec aj dostalo. Zázrak bol možno voľnejší útvar. Mali sme napísaný scenár a v strižni sme trochu improvizovali. Veľkú zásluhu mal pri Nine dramaturg Jan Gogola starší.

Ten pri predošlom filme nebol?

Nie, ale teraz je tam jeho výrazný vklad. Konzultovali sme, ako pracovať tak, aby to nebolo nudné, aby to malo spád a hlavne aby to diváka bavilo. Som rád, že som takého človeka objavil a že si s ním rozumiem. Som dosť vizuálny typ a cítim, že aj kamera je konzistentnejšia. Z filmu mám dobrý pocit a verím, že diváka zaujme a nesklame.

Rovnaký prípad je Robert Roth. Prečo v oboch vašich hraných filmoch hlavnú úlohu stvárnil herec, ktorý takmer vôbec nehráva vo filmoch?

Pôvodne som nad jeho obsadením nepremýšľal. Hľadali sme model robotníka, silného chlapa. Nakoniec som si uvedomil, že by bolo lepšie vyskúšať kontrastnejší typ postavy. Muža, ktorého práca nebaví a myslí si, že by mal robiť niečo úplne iné. Napríklad rockového hudobníka. Robo je divadelný herec s veľmi expresívnym vystupovaním na javisku. Táto úloha si vyžadovala civilnejšie herectvo. Vo výsledku všetky tri hlavné postavy celkom verne zobrazujú slovenskú strednú triedu.

Postava otca sa určite nedá považovať za typický archetyp.

Je do určitej miery rebel, rovnako ako jeho dcéra, a to ich spája. Neskôr som si uvedomil, že sa na seba ešte aj celkom podobajú (smiech).

Štáb pri scénach pod bratislavským mostom Apollo. Foto – archív filmu Nina

Spolupráca s ním počas nakrúcania je vraj zložitejšia, o čom sám hovoril pri jednom z rozhovorov.

Robo najviac zo všetkého miluje divadlo. Bolo to viditeľné aj na pľaci, kde svoj čas minimalizoval a po nakrútení scén sa vždy ponáhľal do divadla. Bývalo to teda často náročné. Herecky je veľmi vzácny. Takýto typ na Slovensku okrem neho neexistuje a som rád, že sa nám ho do oboch filmov podarilo obsadiť.

Uvažovali ste o tom, prečo je preňho divadlo také dôležité?

Má rád živý divadelný organizmus. Na javisku sa prevtelí do postavy, ktorou žije dlhodobo. To film neponúka, scény musíte opakovať, on z nich medzitým vyskakuje a tá vášeň mu tým uniká.

Bol problém presvedčiť ho, aby túto úlohu prijal?

Ešte dávno pred týmto filmom mi povedal, že sa bude na akúkoľvek ďalšiu spoluprácu so mnou veľmi tešiť, čo som si naozaj vážil a rovnako sa mu páčil aj scenár, hoci by si možno záver filmu predstavoval o niečo tragickejšie.

Po Slepých láskach ste z dokumentu prešli na hraný film. Bol to prirodzený posun od dokumentárneho žánru?

Veľmi ma baví to, čo ponúka hraný film. Napísať príbeh, vytvoriť v ňom nové životy a postavy, ktoré neskôr môžu ovplyvniť myslenie reálnych ľudí. Vždy sa to snažím zobrazovať pravdivo, k čomu mi veľmi pomohli skúsenosti z tvorby dokumentárnych filmov.

Rovnaký prechod napríklad urobil aj Marko Škop pri Eve Novej.

Mnohí režiséri prechádzajú k hranému filmu pretože dokument dokáže protagonistovi ublížiť, ak sa snažíte zobraziť silný a autentický príbeh. Hraný film je preto vhodnou alternatívou.

Foto N – Pavel Bielik

Prvky dokumentaristiky sú vo vašich hraných filmoch zreteľné.

Tak to cítim, že sa potrebujem ešte viac zdokonaliť v scenároch. Písať ich silnejšie a pútavejšie, zdokonaliť dialógy. Musí to ísť pomaličky, krok za krokom.

Pred niekoľkými rokmi bola slovenskému filmu vyčítaná absencia sociálnej tematiky. Dnes je situácia opačná, kritika padá na to, že je táto téma predimenzovaná. Ako toto žánrové delenie vnímate?

Po období drám a filmov so sociálnou tematikou sa ich ľudia trochu presýtili, bola potrebná zmena. Dôležité je, aby sa nakrúcali všetky žánre a aby boli čo najkvalitnejšie a vzájomne sa dopĺňali. Nie je dobré, aby sme sa porovnávali, kto nakrútil aký film – či komerčne úspešný alebo „artový“ pre skupinku intelektuálov.

Na Slovensku o sociálne témy nie je veľký divácky záujem, hoci sa z festivalov vracajú s prestížnymi oceneniami. Komerčnejšie filmy ako Únos či Všetko alebo nič v kinách trhali divácke rekordy. Sú takéto filmy vôbec určené pre slovenského diváka?

Každý z filmov, ktorý tu vzniká, má svoje miesto. Nemôžu prevažovať umelecké filmy a, samozrejme, ani naopak. Najdôležitejšie je, aby boli kvalitatívne čoraz lepšie zvládané, či už technicky, scenáristicky, alebo režijne. To je výzva pre nás režisérov. Ak sa to podarí, ľudia začnú chodiť na všetky žánre. Ocenenia zo zahraničia sú zase dôležitým signálom, ktorý vysielame do zahraničia a, samozrejme, aj k našim lokálnym divákom, že naša kinematografia je silná a s dobrým umeleckým backgroundom. Porovnávať filmy na základe žánru je rovnaké ako porovnávať dychovku s hiphopom.

Hlavní predstavitelia Robert Roth a Bibiana Nováková počas nakrúcania. Foto – archív filmu Nina

Mnoho režisérov sa vyjadrilo, že slovenská kinematografia stúpa aj vďaka podpore Audiovizuálneho fondu, v poslednom období sa významnejšie zapojila do koprodukcie aj RTVS. Ako pomáha takáto podpora menším produkciám?

Systém funguje veľmi dobre a pravidlá sú nastavené spravodlivo. Uznávam, že pre začínajúceho režiséra je získanie finančných prostriedkov zložitejšie. Každý však niekedy začínal a ja nie som výnimkou. Pri druhom a treťom filme to už bolo o niečo jednoduchšie, hoci peniaze nie sú prideľované automaticky a tiež som grant nezískal na prvýkrát.

Kto vás pri Nine finančne podporil?

Slovenský audiovizuálny fond, Státní fond kinematografie, Česká televízia, RTVS, Creative Europe Media, Bratislavský samosprávny kraj. Je veľmi dobré, že spolupráca s českou stranou funguje. Ich vklad do projektu bol rozhodujúci.

Teraz najčítanejšie