Denník N

Tajomstvo Pohody je, že (nie) je len jedna

Vítanie slnka na Pohode malo tento rok úplne inú atmosféru. Nielen vďaka počasiu. Foto pre N – Marek Jančúch
Vítanie slnka na Pohode malo tento rok úplne inú atmosféru. Nielen vďaka počasiu. Foto pre N – Marek Jančúch

Každý môže spomínať aj na tento ročník festivalu trochu inak. My sme ho videli takto.

Koncert Bolo nás jedenásť je presne tá silná udalosť, na ktorú si hneď spomeniete, keď sa vás ako účastníka Pohody spýtajú na ročník 2017. Kúzlo albumu z roku 1981 zafungovalo nielen z pódia. Všetky tričká s portrétmi Lasicu, Satinského a Jara Filipa sa vypredali už v prvý deň, vratné poháre s rovnakým motívom za dve eurá si ľudia nechávali ako suvenír, niektorí fanúšikovia núkali aj päť eur, len aby si domov odniesli spomienku.

Foto pre N – Marek Jančúch

Ak sa dá zhrnúť celá Pohoda ako taká do jediného momentu, ten sa odohral v sobotu pred polnocou. Skupina Para zaplnila celý stan a veľa fanúšikov mala aj vonku, kúsok vedľa okolo pianína (mimo oficiálneho programu) rozpútala tancovačku niekoľkých desiatok návštevníkov skupina Lomnicke čhave a pár metrov od nich elektrizovali dav pod hlavným pódiom Briti alt-J. Tri rôzne pódiá, tri rôzne hudby naraz.

alt-J. Foto N – Tomáš Benedikovič

To je to tajomstvo Pohody. Je to niekoľko festivalov v jednom, a nielen hudobných – literárny program sa musel zalomiť do samostatnej festivalovej prílohy, počet a pestrosť stánkov s jedlom už pripomína samostatnú víkendovú gastronomickú prehliadku.

Niekomu sa zdá neuveriteľné, koľko návštevníkov príde na trenčianske letisko a pozrie si tam Polemic, Slobodnú Európu či ďalšie pravidelne koncertujúce slovenské kapely. Niekto nechápe, prečo hrávajú na hlavnom pódiu „chobotiny“ typu Ylvis (predtým Die Antwoord alebo Parov Stelar), iní sa pozastavujú nad tým, že „Kaščák stále pozýva vyžité hviezdy alebo úplne neznáme mená“. Je pravda, že tento rok medzi headlinermi prevládali mladší a menej všeobecne známi muzikanti, no keď sa pozorne pozriete na celú mozaiku tohtoročných 158 koncertov, taká žánrová pestrosť na jednom mieste sa len tak nevidí. Bolo čo počúvať aj na čom sa zabávať.

Nórski Ylvis. „Patrí humor do hudby?“ bola otázka za programom prvého dňa Pohody. Foto N – Tomáš Benedikovič

M.I.A. Foto N – Tomáš Benedikovič

Áčkové festivalové hviezdy

Keď sme spomínali alt-J, boli výborným príkladom toho, ako vyzerá súčasný áčkový festivalový set pre veľké pódium. Pôsobivá hudba, pôsobivé vizuály. Škoda, že viac publika sa neprišlo pozrieť aj na premiéru nových skladieb domácej skupiny Nvmeri, ktorá má s alt-J niečo spoločné. Zahraniční odborníci (dvaja vplyvní hudobní agenti z Británie a Ameriky, promotéri poľského OFF festivalu a slovinského Mentu plus novinár z portálu Drowned in Sound), ktorí tento rok počúvali a v debate veľmi otvorene hodnotili nové nahrávky slovenských hudobníkov, najviac vyzdvihli práve Nvmeri.

To isté platí o Solange – jej hudba sa vám nemusí páčiť, no keď vidíte naživo jej prepracovanú šou, je jasné, že patrí medzi festivalové hviezdy. A komu chýbali známe mená, zrejme nezaregistroval, že prišli, len s inými projektmi. Napríklad Sonic Youth. Kultová kapela newyorskej alternatívnej scény 90. rokov sa rozpadla, ale jej líder Thurston Moore prišiel s novou vlastnou zostavou, Portishead zase zastúpil Geoff Barrow, ktorý v rozhovore pre Denník N pomenoval špecifiká Pohody.

„Často sme koncertovali na festivaloch, ktoré boli len prehliadkou sponzorov a mainstreamového popu. Už keď sme prišli na Pohodu v roku 2011 a keď sa po našej rannej zvukovej skúške na pódiu začal chystať orchester, zdalo sa nám, že toto nie je len ďalší festival. Keď sme ešte zistili, že v programe sú aj M.I.A. a Public Image Ltd. a ochutnali jedlo, pochopili sme, že je to naozaj tak,“ spomína člen britskej kapely, ktorá tu v roku 2011 odohrali jeden z najpamätnejších koncertov v histórii festivalu.

Cíťte sa čo najviac ako doma

Výhodou aj nevýhodou Pohody je, že sa toho deje veľa a často naraz. Ako príklad si dajme piatok večer. Na čo ísť? Solange? Thurston Moore? Nvmeri?

Na spôsob showcaseového festivalu sa dá vyskúšať z každého trochu a je to fajn, človek zistí, že každé je zaujímavé iným spôsobom. Vôbec nejde o jednotlivé koncerty, ani o ich hodnotenie. Čo niekoho nadchne, iný ofrfle, niečo vám nemusí sadnúť v danej chvíli a o pár hodín v inej nálade by vás to už mohlo strhnúť. Bolo to jasné aj zo statusov na sociálnych sieťach, kde sa skloňovali rôzne mená od dvojice Slaves cez Benjamina Clementina až po legendu elektronickej hudby Squarepushera. Úplne iné hudby.

Keby som mohol trikrát prísť na Pohodu s identickým programom, trikrát by som ju absolvoval a vnímal trochu inak. Každý si zažije svoj vlastný festival, s vlastnými najsilnejšími momentmi vrátane nečakaných objavov či prekvapení, ktoré pôvodne neboli súčasťou programu.

Marián Lejava diriguje Symfonický orchester Slovenského rozhlasu. Foto pre N – Marek Jančúch

Festivalov je veľa a každý sa snaží nejako odlíšiť. Pohode sa to darí aj vďaka špeciálnym projektom, ktoré si vymyslí, alebo objedná. Okrem Bolo nás jedenásť mali tento rok premiéru aj tri orchestrálne skladby Vlada Godára, Martina Burlasa a Petra Kofroňa, ktoré naštudoval Symfonický orchester Slovenského rozhlasu s dirigentom Mariánom Lejavom. A ktorý festival si po dvoch dekádach trúfne zopakovať kompletný program svojho prvého ročníka? Koncept 1997-2017 sa vydaril, nebolo to len spomienkové retro pre veteránov či sofistikovaná zámienka na ďalší „posledný koncert“ Bez ladu a skladu. Dá sa to povedať aj tak, že kým hudobníci ako alt-J alebo Solange odohrajú v Trenčíne plus-mínus rovnaký koncert ako inde, v Glastonbury alebo na iných festivaloch si len ťažko predstaviť niečo ako Bolo nás jedenásť.

Foto pre N – Marek Jančúch

Keď opustíme koncerty, rozdiel medzi Pohodou a inými festivalmi je zrejmý aj v štandarde služieb pripravenom na spôsob: Chceme, aby ste sa u nás cítili ako doma. Pitná voda tu nie je len v cisternách, ale aj na niekoľkých (označených) miestach v umývarňach, zubná pasta je grátis a podvečerná „happy hour“ v sprchách s nápojovými bonusmi zdarma je pravdepodobne svetová premiéra a originálne riešenie, ako rozriediť davy čakajúcich v rannej hygienickej špičke dňa.

Nie je len jedna Pohoda, ale viaceré Pohody naraz a festival nie je len festivalom Miša Kaščáka a jeho tímu. Tipy na koncerty aj na produkčné vychytávky mu dávajú viacerí ľudia, celkovú atmosféru okrem kapiel vytvárajú aj všetci diváci. Tento rok program trochu narušili piatkové dažde, ale organizátori aj diváci ich zvládli s nadhľadom.

Foto pre N – Marek Jančúch

O vysokej úrovni festivalu dosť dobre hovorí napríklad fakt, že tento rok sa na festivale akreditovalo 45 novinárov z krajín mimo Slovenska a Českej republiky, alebo poklony od muzikantov. Aj od tých, ktorí nie sú Slováci alebo Česi.

Do úplného naplnenia 30-tisícovej kapacity areálu chýbalo predať ešte pár stoviek lístkov, záchranári Pohodu 2017 hodnotia ako najmenej úrazovú za posledných 5-6 rokov, ani polícia nemusela riešiť nič výnimočné.

Na záverečnej tlačovej konferencii Michal Kaščák prezradil ešte jednu novinku. „Prvýkrát v histórii sme rozbehli booking ďalšieho ročníka ešte pred začiatkom festivalu.“

Uvidíme, ako sa to premietne do programu budúceho ročníka a ako to nastaví pomer fanúšikov verzus hejterov Pohody.

Pozn.: Michal Kaščák je členom redakčnej rady Denníka N

Festival Pohoda

Teraz najčítanejšie