Zapojil sa do podzemného hnutia, pred fašistami utiekol do Budapešti, pred komunistami do Ameriky, vždy sa však vrátil

Juraj Pollák sa narodil 15. júla 1924 v Žiline. Rodičia pochádzali z Moravy. Otec Ľudovít bol pôvodom z Těšína a matka Emanuela pochádzala z Místku.

V roku 1922 sa presťahovali do Žiliny. Ešte v Místku sa narodili Jurajov starší brat Viliam (1916) a sestra Vierka (1921). Ich starý otec tam pôsobil ako lekár.

Rodina bola židovského vierovyznania, ale inklinovala k neológii, v ktorej sa nedodržiavali prísne náboženské predpisy. Otec mal v Žiline obchod s textilom. Rodina bola priemerne situovaná, matka bola v domácnosti, prípadne pomáhala otcovi v obchode.

Vehementný nástup nacizmu

Juraj od siedmich rokov navštevoval Židovskú ľudovú školu. Bola to zmiešaná škola a navštevovali ju aj chlapci aj dievčatá a okrem židovských detí do školy chodili aj katolíci a evanjelici.

„Dosť chorľavý som bol, mal som málinko oneskorený vývin. Inak všetko prebiehalo normálne. Detstvo bolo šťastné, až keď sa chýlilo k druhej svetovej vojne, tak sa situácia veľmi zhoršila. Dovtedy sme si ani neuvedomovali, že sme niekto iní, boli sme úplne integrovaní do spoločnosti. Po autonómii sa to začalo vyhrocovať a stále sa to zhoršovalo a zhoršovalo. Ten nástup nacizmu bol veľmi silný a vehementný,“ spomína Juraj Pollák.

Autonómiu prijali práve v Žiline 6. októbra 1938. V tom období už bolo cítiť narastajúci antisemitizmus a postupne prichádzali aj protižidovské obmedzenia, ktoré vyvrcholili prijatím Židovského kódexu.

Juraj už ďalej študovať nemohol, nesmel ani pracovať, len ako robotník. Otec mu vybavil zamestnanie vo firme Elektrozávod Malý, kde navíjali elektromotory a transformátory. Na svojho šéfa pána Malého si spomína ako na úžasného človeka a filantropa, ktorý dal Jurajovi veľa do života a aj sa u neho vyučil.

Zapojenie do podzemného hnutia a útek do Maďarska

Otcov obchod arizovali. Jurajova rodina sa podobne ako iné židovské rodiny pohybovala na hranici prežitia.

„Boli teroristické skupiny – Hlinkova garda bola ich hlavným nositeľom – a boli represálie, bitky a podobne. Človek si musel neustále dávať pozor.“

V roku 1942 sa Jurajovej rodine podarilo vyhnúť prvej vlne deportácií do koncentračných táborov v Poľsku, hoci už boli internovaní v koncentračnom stredisku na Závodskej ceste v Žiline. Tu bolo od marca do októbra 1942 najväčšie koncentračné stredisko na deportáciu okolo 20-tisíc Židov z celého Slovenska.

„Majiteľ firmy, kde som robil, pán Malý za nás intervenoval a otec dostal výnimku, lebo bol nedostatok odborníkov, a asi po dvoch mesiacoch nás prepustili.“

Na pracovisku sa Juraj koncom roka 1942 zapojil do podzemného hnutia spolu s Ottom Grossom, Albertom Grünwaldom a Pavlom Feldmannom, ktorý bol šéfom bunky. Ich spojkou bola Jolanka Kellermanová, ktorá podľa Juraja niesla najväčšie riziko.

„Začali sme v skupinách priatelia a organizovali sme sa v bunkách. Každú tvorili zväčša štyria-piati ľudia a nikto nevedel o tej ďalšej, pretože hrozilo veľké riziko prezradenia pod fyzickým násilím. Členovia bunky sa poznali navzájom a jeden z členov mal vždy spojenie na ďalšiu bunku. To bol náš odboj, tak sme sa bránili vtedajšej situácii.“

Po prezradení ich činnosti koncom roka 1943 ušli pred príslušníkmi Ústrednej štátnej bezpečnosti (ÚŠB) zo Žiliny. Najprv sa asi dva až tri týždne skrývali na Slovensku.

V januári 1944, okrem Pavla Feldmanna a Jolanky Kellermanovej, utiekli do Budapešti. Prechod cez hranice, ako aj pobyt v Budapešti im zabezpečovali spojky podzemného hnutia.

V Budapešti sa ukryli medzi židovských utečencov v bývalom starobinci, kde bol dočasne utečenecký tábor. Podmienky v horthyovskom Maďarsku boli podstatne miernejšie ako v Slovenskom štáte.

Avšak 19. marca 1944 obsadili Maďarsko nemeckí nacisti a okamžite začali s masovými deportáciami Židov. Čoskoro obsadili príslušníci SS aj tábor a do nákladných áut nakladali ľudí. V tejto zložitej situácii sa Jurajovi a jeho dvom kamarátom podarilo utiecť cez zadnú časť budovy.

„Ten tábor nebol stavaný ako tábor, to bolo len pre cudzincov. Boli tam len Poliaci a Slováci a tam sme sa dozvedeli aj o likvidácii Židov. Tak sme vedeli, že situácia je veľmi zlá. Bol tam strážený vchod, ale vzadu ešte boli ďalšie dvere, ktoré boli zamknuté. Polícia mala kľúč, my sme zistili číslo pri upratovaní, lebo sme upratovali aj policajnú kanceláriu, keď sme mali službu. Prepašovali nám duplikát kľúča, ktorý sme vyskúšali pri leteckom útoku na Budapešť. Kľúč sme mali, čakali sme na vhodný okamih. Ak by sa nám podaril útek, mali sme sme presné inštrukcie, kam ísť – bolo to neďaleko – a tam nás bude čakať taxík. Taxikár mal inštrukcie, čo ďalej. Takéto bolo podzemie a bolo perfektne organizované.“

Z Maďarska za necelé dva mesiace deportovali 437-tisíc Židov do nacistického vyhladzovacieho tábora Osvienčim-Brezinka, kde väčšina zomrela.

Horthy pozastavil deportácie až na nátlak svetovej verejnosti. Spôsobilo ju hlavne zverejnenie správy dvoch slovenských Židov Vrbu a Wetzlera, ktorí ušli v apríli 1944 z Osvienčimu a v Žiline napísali svetoznámu správu o hrôzach v koncentračnom tábore.

Tieto okolnosti sa však Juraj dozvedel až po vojne. Po úteku sa skontaktovali so spojkou z podzemného hnutia a tá sprostredkovala spojenie s ďalšou spojkou, ktorá im zabezpečila fiktívne doklady na dočasný pobyt.

Juraj Pollák dostal doklady na meno Stanislaw Malodecki z Poľska. Situácia v Maďarsku bola veľmi nebezpečná, preto spojka pod krycím menom Mimiš rozhodol, aby sa presunuli na Slovensko. Zabezpečil im cestovné lístky na vlak a ďalšia spojka – sprievodca ich mal odovzdať osobe na hraniciach.

Bohužiaľ, sprievodca pracoval pre Gestapo. Na budapeštianskej železničnej stanici Ferencváros ich zatkli a odviezli do väzenia. Jurajovi sa ešte podarilo zbaviť fiktívnych dokladov, čo sa však jeho dvom druhom nepodarilo. Nasledovalo kruté vyšetrovanie.

„U tých dvoch, to bol Otto Gross a Albert Grünwald, zistili, že majú falošné doklady. Ja som, samozrejme, tvrdil, že nie som Žid a že mám brata, ktorý bol v tom vlaku a ktorý má moje doklady. Takto som sa všelijako vyhováral. Potom bolo vyšetrovanie, ale stále som obstál a nakoniec mi dali úradný doklad a pustili ma von.“

Juraj dostal nové, tentoraz oficiálne doklady na poľské meno Stanislaw Malodecki a dočasný pobyt. Podmienkou bolo nájsť si prácu, ubytovanie a o sedem dní sa mal hlásiť na polícii.

Otta Grossa a Alberta Grünwalda deportovali do koncentračného tábora v Nemecku, kde zahynuli. Otto Gross navyše veľmi nešťastne. Prvý deň po oslobodení tábora Američanmi bol veľmi vyhladovaný, najedol sa, ale jeho tráviaci systém to nevydržal a zomrel.

Dramatický transport a útek z Kastnerovho vlaku

Po prepustení sa Juraj mohol legálne pohybovať po meste. Nemal však peniaze, len pár drobných, za ktoré si kúpil noviny. Cez inzerát si našiel ubytovanie u jedného starého pána, ktorý mal skromný byt s jednou izbou a kuchyňou.

„Našťastie som natrafil na človeka, ktorý ma ubytoval. Úplne cudzí človek. Rozprávali sme sa spolu nemecky. Pýtal aj peniaze, ale tie som nemal. Podozrivá mu bola moja oholená hlava, lebo takto chodili len vojaci a väzni. No nakoniec som mu bol možno sympatický.“

Z rozhovoru sa pán dozvedel, že Juraj je vyučený elektrikár. Mal suseda, ktorý potreboval človeka do svojej elektrodielne. U neho potom pracoval asi dva až tri týždne. Medzitým hľadal kontakt na podzemné hnutie, čo sa mu aj podarilo. Museli však byť opatrní, lebo gestapo sliedilo všade a po každom. Niekedy samotní zatknutí na ulici slúžili ako návnady.

Juraj sa opäť pripojil k podzemnému hnutiu a získal prístup k dôležitým informáciám. Jedného dňa mu oznámili, aby v určenom čase prišiel na železničnú stanicu, odkiaľ bude vypravený transport Židov do Švajčiarska. Zoznamy osôb vypracovala Židovská náboženská obec v Budapešti. Obsahovali vybrané židovské rodiny, rabínov, ale aj bohaté osoby.

Juraj dodnes netuší, prečo bol v tejto skupine, pravdepodobne tam boli miesta rezervované aj pre židovský odboj, ktorý ho tam zaradil. Vravelo sa, že je to obchod za švajčiarske lieky pre nemeckých nacistov.

V súčasnosti sa označuje tento transport do Švajčiarska ako Kastnerov vlak, podľa Rudolfa Kastnera, maďarského novinára a právnika, ktorý rokoval počas masových deportácií maďarských Židov s Adolfom Eichmannom o prepustení 1685 Židov. Tí mohli bezpečne odísť do Švajčiarska výmenou za peniaze, zlato a diamanty.

Vlaková súprava zložená z 35 dobytčích vozňov opustila Budapešť 30. júna 1944. „Do transportu som sa dostal, no ako to dopadne, nikto nevedel. Ja som chcel z toho transportu zdrhnúť.“ 

Juraj neveril, že cestujú do Švajčiarska, po všetkých skúsenostiach myslel len na najhoršie a ničomu nedôveroval. V dobytčáku sa tiesnilo niekoľko desiatok ľudí. Boli tu dve vedrá – jedno na pitnú vodu a druhé slúžilo ako toaleta. Vo vozni bolo malé vetracie okienko, na ktorom sa dali plechové kryty regulovať. Juraj s nimi manipuloval a špekuloval, ako by sa dalo ujsť. To vzbudilo pozornosť ostatných spolucestujúcich, ktorí chceli, aby s tým prestal. Mali strach, že ich Nemci postrieľajú.

Upútalo to aj kápa – dozorcu, ktorého vybrali ešte v Budapešti spomedzi Židov. Kápo bol v každom vozni a mal na ruke bielu pásku s hákovým krížom. Juraj sa mu priznal, že chce ujsť. Ten mu nakoniec dal bielu pásku a z Juraja sa tak stal kápo.

Vlak mal ísť pôvodne z Budapešti do Viedne, ale pravdepodobne kvôli poškodenej trati ho presmerovali smerom na Bratislavu. Napokon zastavil v Ivanke pri Dunaji.

„Nemci otvorili vozeň a každý kápo mal do vozňa priniesť vedro vody a vyprázdniť druhé vedro. Spravil som to a staršiemu Nemcovi povedal, že chcem vykonať ešte potrebu pod vozňom, lebo vedro je teraz čisté. Veľmi sa mu to nepozdávalo, ale napokon súhlasil. Musel tušiť, že chcem ujsť.“

Juraj vliezol pod vozeň, stiahol si nohavice a sledoval okolie. Na druhej strane vozňa prechádzali dvaja Nemci, keď prešli popri ňom a boli k nemu otočení chrbtom, tak medzi nimi prebehol.

Hneď vedľa stanice bolo kukuričné pole, kde sa ukryl a pokračoval po poľnej ceste do Bratislavy. Zrazu sa pred ním objavila staršia žena na bicykli, ktorá mu kázala, aby čakal neďaleko od dediny, že mu prinesie jedlo.

Juraj bol obozretný, bál sa, aby nepriviedla žandárov a počkal ju na inom mieste. Nezradila ho.

Prišiel až na okraj Bratislavy, kde bol pracovný židovský tábor a jeden z nich Juraja spoznal. Bol to jeho 17-ročný kamarát Emil Lukáč zo Žiliny. Keďže vedel, že Juraj ušiel do Budapešti, bol prekvapený, že ho uvidel. Emil mu navrhol, aby sa pridal k pracovnému oddielu a ostatné vybavia. Asi o hodinu už išiel spoločne s ostatnými do kasární. Tu bol aj lekár, dali mu najesť a dostal aj nejaké peniaze.

Gardistov v pracovnom tábore mali kúpených. Zatelefonoval aj domov rodičom do Žiliny a začiatkom júla 1944 bol už doma na Štefánikovej ulici. Nikam však nemohol chodiť, lebo po úteku do Budapešti ho museli rodičia nahlásiť na polícii v Žiline. Odtiaľ odišlo 18. marca 1944 hlásenie o úteku troch „Židov mladších ročníkov“ do Ústredne štátnej bezpečnosti v Bratislave.

Ďalšia etapa boja o holé prežitie

V noci z 28. na 29. augusta 1944 sa začala nacistická okupácia Slovenska a vypuklo SNP. Po polnoci odišiel Juraj za sestrou a švagrom k ich bytu, aby ich varoval pred príchodom Nemcov.

„Povedal som našim, že musíme zmiznúť, mal som už skúsenosti z Maďarska. Sestra bývala s manželom neďaleko. V noci som išiel pre ňu, či sa pridá, ale nemohol som sa k nim dostať. Čas utekal, vedel som, že ráno Nemci obsadia Žilinu.“

Keďže sa mu s nimi nepodarilo stretnúť, tak nechali doma odkaz, že odchádzajú pred Nemcami smerom na Strečno a tam ich budú čakať. Čakali ich, no neprišli. Museli pokračovať ďalej smerom na Vrútky. Jurajov švagor spravil osudovú chybu, keď odišli na stanicu v Žiline, kde ich zadržali. Juraj už švagra a svoju tehotnú sestru nikdy nevidel a dodnes má výčitky, že ich nedokázal varovať.

S bratom a rodičmi cestovali z Vrútok chvíľku vlakom a potom pokračovali pešo do Banskej Bystrice. Po príchode si našli prenájom a Juraj začal pracovať v autodielni, kde opravoval vojenské vozidlá.

Po obsadení Banskej Bystrice Nemcami 27. októbra 1944 sa vojaci, povstalci a utečenci presúvali cez Uľanku do hôr. Nemci štukami (lietadlá typu Junkers Ju 87) strieľali do ustupujúcich ľudí. Okolo cesty boli mŕtve ľudské telá, kone a dobytok.

Pollákovci postupovali hlbšie do hôr smerom na Donovaly. Prešli cez Staré Hory a osady Jelenec, Motyčky, Štubne, až napokon našli útočisko v osade Jergaly pod Donovalmi.

V horách sa stretli s rodinou Rómov z Necpál, ktorí sa tiež ukrývali pred nacistami. „Tí sa vyznali lepšie v týchto podmienkach. My sme sa k nim pridali, to bola taká partia, asi rodina. Hlavne sme nemali čo jesť, ale oni boli životaschopní. Náhodou sa zatúlala krava, zabili ju, a tak sme sa pri nich priživili.“

Neskôr si postavili si stan, problém bol však stále s nedostatkom jedla. Otec sa rozhodol, že ho pôjde zaobstarať, ale chytili ho Nemci. Tí mali v osade Jergaly veliteľstvo. Zbraň ani doklady pri sebe nemal a pri vyšetrovaní povedal, že je miestny. Mal šťastie, že rozprával po nemecky. Vystavili mu dokument, s ktorým sa mal hlásiť na úrade v Banskej Bystrici.

Juraj sa medzitým rozhodol otca hľadať a neskoro v noci sa mu to podarilo. V novembri sa už v hore bývať nedalo, preto sa v Jergaloch schovávali u jednej starenky. Avšak v žilinskom byte mali ešte ukryté nejaké peniaze. Juraj sa vybral na riskantnú cestu domov.

Na občianskom preukaze si v priezvisku Pollák vyškrabkal jedno písmenko „l“ a zmenil ho na „j“. Stal sa tak z neho Poljak. Prešiel cez Donovaly do Korytnice, kde si kúpil cestovný lístok a sadol si do vlaku do Ružomberka. O pár minút si k nemu sadlo šesť nemeckých esesákov.

V poriadku však docestoval do Ružomberka, kde prestúpil na vlak do Žiliny. Vo vlaku ho kontrolovali dvaja gardisti v uniforme a jeden civil. Všetko však prebehlo v poriadku. Juraj bol opatrný a vystúpil z vlaku už v Tepličke nad Váhom. Dobre vedel, že na žilinskej stanici sú veľké kontroly, a nechcel riskovať zatknutie.

Vyhľadal svoju kamarátku Lydu Strýkovú, keďže v ich byte už býval istý Švancar, funkcionár z Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy z Kysuckého Nového Mesta. Byt bol prázdny, nábytok Švancar predal, ale keďže nevymenil zámok, Juraj sa dostal dnu a zobral ukryté peniaze.

Istý čas sa ukrýval v sušiarni v ich bytovom dome, kam mu Lyda nosila potraviny a deky. „Bola to krásavica a zamiloval sa do nej jeden gestapák. To bola taká zhoda okolností. Bola veľmi šikovná a podchytila ho. Nie kvôli láske, ale musela veľmi dobre hrať svoju úlohu. On sa neskôr pridal k nej a začal skôr pracovať proti nacistom. Nakoniec si od neho vypýtala bianko cestovné povolenie, to mi dala a vypísali moju legitimáciu. A ja som šiel ďalej, cestoval som s dvoma hákovými krížmi a mal opečiatkované to cestovné povolenie.“

Po krátkych úkrytoch u kamaráta v Žiline, u istých komunistov v Považskom Chlmci a chvíľkovom pobyte v Čadci, kde aj pracoval, sa vybral za rodičmi na povstalecké územie.

Objavil ich čírou náhodou v osade Hanesy pri Donovaloch. Radosť zo stretnutia bola obrovská. Bolo krátko pred Vianocami v roku 1944. Rodina bola rada, že je spolu, navyše vďaka Jurajovi mali aj nejaké peniaze. V osade však ostať nemohli a tak išli na Donovaly, kde jednu noc prespali u istého gazdu a ďalší deň sa pobrali do osady Štubňa neďaleko Motyčiek.

Natrafili na človeka, ktorý im ponúkol, že v horách na jeho pozemku si môžu vybudovať bunker. Poskytol im aj nástroje potrebné na stavbu a sám im pomáhal pri práci. Dovnútra bunkru sa im podarilo umiestniť aj piecku. Museli sa mať však na pozore, lebo po potlačení povstania boli veľké represálie aj na civilnom obyvateľstve, keďže viacerí pomáhali partizánom a utečencom.

Rodina sa ešte niekoľkokrát presúvala, ale Nemci už ustupovali, bola treba len vydržať. Koniec vojny ich zastihol začiatkom mája 1945 v osade Rybô. Odtiaľ odišli do Banskej Bystrice a stade do Martina. Tu sa stretol so strýkom Richardom, ktorý bol poručík prvého Československého armádneho zboru.

„Ten ušiel z protektorátu do Poľska a z Poľska do Sovietskeho zväzu. Tu sa dostal do Svobodovej brigády, bol poručíkom a s brigádou prišiel až do Martina, kde sme sa stretli úplnou náhodou.“

Po návrate do Žiliny sa rodina vrátila do svojho bytu na Štefánikovej ulici. Švancar, ktorý byt Pollákovcom počas vojny obsadil, zmizol. Pravdepodobne ušiel do zahraničia.

Život po vojne, motošport, emigrácia a návrat z nej

Po vojne sa začal život postupne civilizovať, aj keď podľa Juraja antisemitizmus, napriek odhaleným hrôzam holokaustu nezmizol. „Myslím si, že na Slovensku je tu na to živná pôda. Hlavne tie živly, ktoré sa nemôžu alebo nechcú uplatniť, hľadajú nejaké východisko a spolčia sa do organizácií, ktoré toto vyhľadávajú.“

Juraj sa považuje za ateistu a voľnomyšlienkára a sám priznáva, že krátko po vojne sympatizoval s komunistami, ale veľmi rýchlo z toho vytriezvel.

Po vojne sa venoval profesionálne jazde na motocykloch a zúčastňoval sa pretekov. Po skončení kariéry pracoval sedem rokov, ako inštruktor v autoškole.

V roku 1968 po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy do Československa emigroval do Rakúska, neskôr do USA, ale po istom čase sa vrátil domov. Vysvetľuje to nezvyknutím si na podmienky života v USA a naviazanosťou na matku, voči ktorej pociťoval výčitky svedomia.

„Emigroval som do Rakúska autom, pretože v prvých dňoch, keď prišli Rusi, sa to ešte dalo. V Rakúsku som pracoval v elektrodielni a mal som sa dobre. Mal som výbornú šéfku, po nemecky som vedel, ale som urobil chybu a išiel do Ameriky. Mama ostala doma, bola osamelá a my sme boli spolu tandem. A nemal som celkom čisté svedomie, čo sa týka sestry, že som neurobil dosť na jej záchranu, to ma veľmi trápilo a nakoniec som sa vrátil späť.“

Po návrate bol pod drobnohľadom komunistov, ktorí už nastupovali na normalizačný režim. Ako vraví, nejaké veľké perzekúcie nepociťoval, hlavne v porovnaní s podmienkami cez druhú svetovú vojnu. Zakázali mu cestovať, zobrali mu pas a monitorovala ho ŠtB aj cez blízkych kamarátov.

„Samozrejme, bol som nepriateľ režimu, ale s tým som počítal. Nechcel som sa angažovať nejako proti, hoci som názorovo bol inde, ale nemohol som si to dovoliť, keďže som vedel, že som na čiernej listine. Nasadili na mňa jedného kamaráta, ten mal nejaké maslo na hlave a tak sa im musel upísať.“

Juraj po návrate z emigrácie pracoval v autoservise a neskôr v Mototranse Žilina, kde bol až do odchodu na dôchodok v roku 1984. Veľmi ho potešil november 1989, s ktorého myšlienkami sympatizoval a negatívne vnímal rozdelenie Československa. Mal moravské korene a so samostatným slovenským štátom mal svoje skúsenosti cez vojnu. Priznáva, že mal obavy a myslel si, že to bude ešte oveľa horšie.

Dôchodok trávi v Žiline. Zúčastňuje sa diskusií, besied, spomienkových a smútočných udalostí spojených s obdobím holokaustu.

V roku 2015 po skončení pochodu Vrba-Wetler Memorial z Osvienčimu do Žiliny, odhalil pred účastníkmi pochodu pamätnú tabuľu na počesť ich úteku na budove bývalého židovského starobinca v Žiline.