Denník N

Tak, aké dieťa si želáte?

Občas stačí málo. Pochopiť, že dieťa čakajúce na adopciu možnosť výberu nemá.

Chcú dieťa. A sú pripravení byť rodičmi dieťaťu, ktoré splodili iní ľudia. Lenže aké vybrať? Ako dlho čakať? Dievčatko, či chlapčeka? Svetlé, či aj tmavé môže byť? Zdravé, či môže byť aj s postihnutím? Otázky, ktoré pri vlastnom dieťati rodič nerieši. No ak je možnosť vybrať si, tak…

Pred sedemnástimi rokmi

„Ste Rómka. Hm, tak o aké dieťa by ste mali záujem?“

Tá otázka od panej z úradu ma zaskočila. Jasné, že premýšľam aké. Ale takto na plné ústa mám výčitky svedomia. Voči všetkým tým deťom, ktoré na adopciu čakajú a „nespĺňajú“ moje kritérium. Po krátkom zaváhaní odpovedám: „Dievčatko. Rómske. Ideálne okolo troch rokov, aby som nemusela byť na materskej. A – zdravé. Viete, syn je silný diabetik.“ To o tom diabete som hovorila skôr kvôli sebe než kvôli panej. Akoby som potrebovala nahlas počuť argument, čo mi dáva dôvod žiadať o zdravé dieťa. Áno, hrýzlo ma svedomie. Silno a intenzívne. Že som si vôbec dovolila nejaké kritérium pri adopcii zadať.

„Aha, takže ani biele dieťa, ani bábätko nemusí byť? Tak to bude rýchle.“

Bolo. Do štyroch mesiacov som mala dievčatko, presne tak, ako som chcela. No to bolo vlastne jediné „kritérium“, ktoré sa naplnilo. Namiesto Rómky som mala doma „Polorómku“, do troch rokov jej chýba skoro polovica a za zdravú sa určite nedala úplne označiť. Ale – bolo to úplne jedno. Pretože od prvého stretnutia bola moja.

Pred pár mesiacmi

Stojím v Žiline pred skupinou rodičov, ktorí prijali rómske dieťa. Prišli sa inšpirovať, ako rozumieť lepšie svojim adoptívnym deťom. Medzi nimi aj dva páry, ktoré na adopciu čakajú. Mňa si prišli vypočuť, aby sa rozhodli, či si vziať, alebo nevziať rómske dieťa. Niekedy v polovici prichádza pre mňa jedna z najťažších otázok: „Janette, prečo si si vtedy nevzala nerómske dieťa?“ Vždy ma zabolí. Ani tie roky nedokážu zmierniť to, že som si tú podmienku dala. S pohľadom zabodnutým do podlahy vysvetľujem, že ja som vtedy taká silná ako oni nebola. Že som sa bála. Nie toho, že by som nemala také dieťa rada, alebo že by som verila na nejaké dobré či zlé gény. Mala som strach z toho, že by som ho vystavila výsmechu, lebo na prvý pohľad by bolo vidieť, že jeho rodičia sú Rómovia. Obávala som sa predsudkov. Rómske dieťa na to, čo sa deje v spoločnosti, pripraviť viem, ale nerómske? Ako mu vysvetlím, že ľudia môžu jeho mamu považovať za menejcennú? Ako sa zbaviť predstáv, že by mi mohlo vykričať, že mu nerozumiem? Teraz by som premýšľala inak. Som staršia, skúsenejšia. Viac si verím a pochopila som, že ak dieťa pripravím na to, čo sa okolo neho deje, a naučím ho reagovať na stereotypy či predsudky, zvládne to.

Keď som dorozprávala, bolo ticho. Všetky moje obavy dokonale poznali. V ich očiach som však videla niečo, čo mne pred tými mnohými rokmi chýbalo – odhodlanie bojovať so spoločnosťou.

Občas stačí málo.

O pár týždňov som dostala správu s textom od TÝCH rodičov: Tou otvorenosťou si nás presvedčila. Máme rómskeho synčeka a sme pripravení bojovať. Za neho, aj za seba.

Občas stačí málo. Pochopiť, že dieťa čakajúce na adopciu možnosť výberu nemá.

My áno. A že možnosť nevyberať si môže byť skvelým výberom.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie