Denník N

Čo bolo pred Mečiarom a jeho amnestiami?

Foto - TASR
Foto – TASR

Zrušenie Mečiarových amnestií má väčší význam, než si v tejto chvíli uvedomujeme. Naplno potvrdzuje hviezdny fakt novembra 1989.

Autori sú spoluzakladatelia Verejnosti proti násiliu

Zrušenie Mečiarových amnestií skoncovalo so svojvôľou Vladimíra Mečiara a uvoľnilo cestu k spravodlivosti. Trvalo dlhých dvadsať rokov, kým sa presadilo presvedčenie ľudí, ktorí sa postavili od prvej chvíle proti amnestiám, že spravodlivosť môže zvíťaziť nad spupnosťou. Tým, čo sa podpísali pod prvý návrh zákona, tým, ktorí ho opakovane navrhovali v časoch, keď sa zdalo, že nemá šancu uspieť, až po tých, ktorí sa podieľali na jeho dnešnom zrušení, treba poďakovať. Je vecou historickej spravodlivosti povedať, že to boli v prvom rade poslanci KDH okolo Vlada Palka a v neposlednom dnešní ústavní právnici, ich podporovatelia, Anna Remiášová a celé jej okolie, ktoré vytrvalo poukazovalo a nedalo zabudnúť na vraždu Róberta Remiáša, opoziční poslanci, ktorí podali po voľbách v roku 2016 nový návrh, a v konečnom dôsledku aj koaliční poslanci okolo Petra Kresáka a sudcovia Ústavného súdu, ktorí sa zaslúžili o ich zrušenie.

Zrušenie Mečiarových amnestií však zároveň otvorilo otázku fungovania justície na Slovensku. Týka sa to bezprostredne kauzy Vladimíra Mečiara, Ivana Lexu a spol., lebo dnes je to už ich kauza. Takmer dvadsať rokov sa nám vysmievali rovno do tváre, istí si svojou beztrestnosťou. Dnes ich smiech prešiel. Týka sa to však aj ďalších káuz, kde sa nám smejú ich aktéri do tvárí. Sú to väčšinou vybavovači, sprostredkovatelia, poslovia a poslíčkovia politikov a podnikateľov, opierajúcich sa o politickú elitu štátu a pohybujúcich sa v priestore medzi hospodárskou a politickou kriminalitou. Zrušenie Mečiarových amnestií povedalo aj to, že politickému krytiu kriminality a kauzám všetkých tých bašternákovcov a kočnerovcov odbíja čas. Možno to ešte nevedia, môže to ešte trvať, ale brána času je už otvorená.

Posledné Mečiarovo mediálne vystúpenie na tému zrušenia amnestií bolo prehliadkou jeho úbohosti. To, čo bolo na ňom pred dvadsiatimi rokmi strašné, sa stalo karikatúrou hrôzy, a tou je komickosť. Jednoducho povedané, z Vladimíra Mečiara sa stal pre mladú generáciu „milý dedko“, pre ostatných vyžitý komik v dôchodku. To však vyvolalo rad otázok u tých, čo si nepamätajú alebo zabudli na des, ktorý okolo seba šíril. Dajú sa zhrnúť do jednej: Ako je možné, že Mečiar mal takú moc? Je to otázka, ktorú vyvolávajú všetci autokrati na smetisku dejín, bývalí, súčasní aj budúci.

Bizarné konštrukcie

A tak sa vynárajú stále nové a čoraz bizarnejšie konštrukcie, a to aj u priamych aktérov Novembra 1989. Nedávno poskytol Milan Kňažko Českému rozhlasu rozhovor. Tváril sa v ňom, že s Mečiarom nemal nič spoločné. Ale mal: poznal rovnako dobre ako my všetci názor Vladimíra Ondruša, v januári 1990 jediného člena VPN vo vláde a účastníka híringu na funkciu ministra vnútra, že nad všetkými vysoko prečnieval Vladimír Mečiar, voči ktorému bol v trenčianskej VPN odpor, ale presadil sa ako človek Alexandra Dubčeka. Milan Kňažko mal však k Mečiarovi blízko aj počas prvých slobodných volieb v roku 1990, keď sa vo verejnej diskusii medzi Slavomírom Stračárom a Vladimírom Mečiarom postavil na pôde VPN vehementne na Mečiarovu stranu. Vtedy, keď už ľudia z košickej VPN protestovali ako prví proti Mečiarovým metódam. Mal k nemu blízko aj pri Mečiarovom odchode do lesa medzi medvede v októbri 1990, čo bolo vtedy okrídlené úslovie na fakt, že zmizol bez stopy uprostred návštevy Václava Havla na Slovensku. Paradoxne potom vyviedol Mečiar Kňažkovi a vedeniu HZDS o rok to isté.

Spolu s Jánom Budajom, Michalom Kováčom, Rudolfom Filkusom, Augustínom Mariánom Húskom sa pridal Milan Kňažko k Mečiarovi v konflikte s VPN, keď už bol jasný jeho autokratický, nevypočítateľný a svojvoľný spôsob robenia politiky, v čom sa stal priekopníkom dnešného vytvárania postfaktického sveta založeného na lžiach a konšpiráciách, na porušovaní pravidiel a záväzkov voči politickým partnerom. Nie VPN vyrobilo Mečiara. Proti nemu sme sa vtedy vo februári a marci 1991 postavili nielen my, autori tohto textu a Martin Bútora, ale aj František Mikloško, Miro Kusý, Ján Langoš, Agnes Snopko, Ernest Valko, Peter Tatár, Milan Šútovec, František Šebej, Vlado Ondruš, Eugen Gindl, Hela Woleková, Milan Šimečka, Maroš Porubjak, Marcel Strýko, Vlado Sládek, Milan Zemko, Jožo Kučerák, Paľo Hoffman, Jano Pišút, Laco Košťa, Soňa Szomolányi, lídri študentskej revolúcie Zuzana Mistríková a Tóno Popovič, naši priatelia z MNI László Nagy, Gabo Zászlós, László Szigeti, Lajos Grendel, ale aj všetci tí vépeenkári, ktorí doňho videli na topoľčianskom sneme VPN rovnako dobre ako Milan Kňažko a Jano Budaj, ale na rozdiel od nich sa postavili proti Mečiarovi, čo si neskôr osobne odskákali viac, ako si dnes vieme predstaviť.

S nami sa proti Mečiarovi postavila aj Čarnogurského časť KDH a DS. Zápas za zrušenie Mečiarových amnestií je pokračovaním tohto boja. Milan Kňažko zohral spolu s Jánom Budajom konšpiratívnu rolu v mediálnom komplote proti VPN v marci 1991, ktorý neskôr opísal aj on sám. Prvý raz v nej po roku 1989 použili lož ako pracovnú metódu. Obaja sa pridali k Mečiarovi pri jeho odvolávaní z funkcie predsedu slovenskej vlády, ktorým sme sa ako prví postavili proti Mečiarovým politickým metódam a otvorili zápas s mečiarizmom, ktorý vyzeral spočiatku ako márny boj, veď Mečiar mal obrovskú, osemdesiatpercentnú popularitu a my sme boli na dne. Kňažko celkom zamlčal svoju rolu pri vzniku HZDS a Budajovu verejnú podporu Mečiarovi. Aj to, ako tvrdil, že medzinárodnoprávna subjektivita Slovenska ako základný prvok štátnej samostatnosti je v skutočnosti lepším usporiadaním spoločného štátu. A nehlási sa ani k tomu, ako chodil po voľbách v roku 1992 na politické rokovania s ODS na aute so značkou SQ či SO, čo je napokon vcelku jedno, tá prvá bola značka vojnového slovenského štátu, tá druhá je značkou Somálska. Možno sa už dnes za to ako úprimný priateľ českej kultúry tak trochu hanbí.

Kňažko zamlčiava čas

Nestálo by to za reč, ale Milan Kňažko zamlčiava čas, ktorom začali u nás účinne pôsobiť falošné správy a konšpiratívne teórie (Mečiarov, Kňažkov a Budajov televízny komplot priniesol Mečiarovi a HZDS popularitu, s ktorou vyhralo voľby v roku 1992), čas, v ktorom začala fungovať lož ako pracovná metóda, čas, na konci ktorého otvoril Mečiar plazivú korupciu, odvtedy sa už len zväčšujúcu, nadobúdajúcu dnes vysoko štruktúrované a politicky sofistikované formy. Tam, v čase vzniku a prvých rokoch vlády HZDS, sa otvoril problém korupcie, ktorým dnes Slovensko tak trpí.

Samozrejme, treba povedať aj to, že Milan Kňažko, ktorý sa s Mečiarom vyviezol k moci, sa ako jeden z prvých od Mečiara odvrátil, a to v čase, keď na to bolo treba odvahu. Ešte pred Michalom a Romanom Kováčom, spolu s Jánom Budajom a Jozefom Moravčíkom. A ďaleko pred Ivanom Gašparovičom, ktorý od Mečiara odišiel v čase, keď už bolo treba mať odvahu ostať s ním, lebo už nebol hrozivý, hoci ešte nebol celkom smiešny.

Nestálo by za to vracať sa do čias na začiatku deväťdesiatych rokov, keby ich Milan Kňažko nezamlčiaval. Boli to rozhodujúce časy, v nich sa začal na Slovensku zápas proti korupcii, lži a politickej svojvôli, zápas za slobodnú, európsku tvár Slovenska. Napokon, nie náhodou sa nestal pokračovateľom novembrového étosu ako prezident republiky Milan Kňažko, ale Andrej Kiska.

Ten zápas pokračuje aj dnes, a preto stojí za to pripomenúť si začiatok deväťdesiatych rokov.  Aby sme sa neukájali ilúziou, ktorú živili mnohí: že Mečiara možno zmeniť. Nebolo to možné, tak ako nie je možné zmeniť podstatu Smeru, SNS a ich vlády so stranou Most/Híd. Aby sme sa však neukájali ani druhou, rovnako falošnou ilúziou: že skutočne demokratická vláda môže vzniknúť s SNS a s politickými stranami, živiacimi sa ilúziou o akejsi špecifickej, stredoeurópsky protieurópskej ceste, vedúcej do ruského zovretia.

Mečiarove amnestie

Teraz najčítanejšie