Denník N

Kým som neochorel, o dieťati som neuvažoval a teraz je už možno neskoro

Foto: Flickr.com/cafetw
Foto: Flickr.com/cafetw

Americký novinár nikdy nad dieťaťom nepremýšľal. Jeho pohľad na život zmenila až vážna choroba. Dnes by starostlivosť o potomka nezvládol, no ako vraví, že ak by dostal príležitosť, už by ju určite neodmietol.

Píše Jamison Hill, článok zverejňujeme so súhlasom The Washington Post

Nápad stať sa rodičom bol pre mňa vždy len hmlistou predstavou. Dlho som to vnímal ako niečo, čo príde na rad, keď dospejem a dosýta si užijem roky vysokoškolského štúdia. Keď som sa stal dospelým, začal som túto možnosť reálne zvažovať. Ani vo sne by mi nenapadlo, že o toto privilégium môžem len-tak prísť.

Pred šiestimi rokmi mi diagnostikovali myalgickú encefalopatiu, čiže chronický únavový syndróm, ktorý výrazne tlmí metabolické procesy v tele. Táto choroba ma vyradila z obehu na viac než rok. Často som nebol schopný rozprávať a prijímať tuhú stravu.

V istom momente, medzi tým ako sa choroba začala prejavovať a ako naplno prepukla a mňa pripútala na lôžko, som si uvedomil, že chcem mať dieťa. Zároveň som však pochopil, že ho mať nemôžem.

Bola to výzva

V januári 2016 sa mojej sestre narodil syn Dominic. Prvý raz v živote som zblízka pozoroval, aké úžasné je, keď z batoľaťa vyrastá mladý človiečik. Neviete si predstaviť, aké skľučujúce bolo vidieť všetky tie špinavé plienky, počuť neustály plač a nemôcť nijako priložiť ruku k dielu. Snáď tisíckrát som si povedal: „Keby som bol zdravý, toto by bola výzva pre mňa.“

Zdá sa, že práve choroba bola jedným z impulzov, prečo som prehodnotil svoj názor. Najmä samota a nedostatok spoločnosti, ktoré chorobu sprevádzajú, sa ukázali ako rozhodujúce faktory.  Mať tak nejakého drobca, držať ho v náručí a živiť ho, to by mi celkom iste zdvihlo náladu. Konečne by som sa mohol sústrediť na niečo dôležitejšie a nezaťažovať sa neustále chorobou.

Keď trpíte chronickým ochorením, váš život sa veľmi rýchlo stane jednotvárnym. Celé dni myslíte iba na zdravie a samotné prežitie. Verte tomu, že dieťa by moju pozornosť obrátilo iným smerom.

S dieťaťom by som opäť mohol žiť. Síce len sprostredkovane, cez svoje potomstvo, ale rozhodne viac ako teraz. Stlačil by som reštart a zrazu bol svedkom života, aký som mohol mať, nebyť ochorenia. Život bez obmedzení, ktoré ma dnes držia pri zemi.

Rozum ma neopúšťa

Moje úvahy o rodičovstve priživujú aj deti mojich rovesníkov. Opatrovateľka, ktorá je približne v rovnakom veku ako ja, občas prinesie svoju dcéru do práce. Práve vtedy najviac premýšľam, aké by bolo mať vlastnú rodinu. Tiež sú tu nespočetné množstvá fotiek na sociálnych sieťach, na ktorých sa usmievajú rozrastajúce sa rodiny. Moji priatelia rozšírili svoju armádu o štyri deti, kopu zvieratiek a zdá sa, že si pritom zachovali zdravý rozum.

Rozum zatiaľ neopustil ani mňa (aspoň v to dúfam), i keď sa už o seba postarať nedokážem. Na všetko potrebujem asistenciu ďalšieho človeka. Takú starostlivosť, akú si môj stav vyžaduje, či už od mojej matky alebo platených opatrovateľov, by nepotrebovalo ani to najmenšie batoľa.

Momentálne nemám ani partnerku. Myslím, že aj keby som ju mal, pokusy o splodenie potomstva by boli mimoriadne náročné a môj zdravotný stav by mohli výrazne zhoršiť.

Uspávanka by ma premohla

Charakteristickým príznakom myalgickej encefalopatie je intolerancia námahy. Inými slovami, disponujem len veľmi malým množstvom energie a keď svoj zásobník vyčerpám, moje telo sa stane nepoužiteľným. Svaly sužuje extrémna slabosť a pre neurologické a kognitívne problémy len veľmi ťažko tolerujem prílišné svetlo a zvuky.

Netreba zabúdať ani na súvisiaci syndróm postulárnej ortostatickej tachykardie (prudké zníženie tepovej frekvencie súvisiace so zmenou polohy tela), vďaka ktorému je už len sedenie na posteli mimoriadne nevďačnou úlohou.

Dokonca aj s dostatkom peňazí na zaplatenie neobmedzenej starostlivosti o dieťa a s chápavou a nezištnou partnerkou, by som nedokázal splniť základné požiadavky, ktoré sú na bežného rodiča kladené.

Nedokázal by som deťom prečítať rozprávku na dobrú noc a ani im vymeniť špinavé plienky. Tisnúť detský kočík alebo zaspievať uspávanku, aj to je mimo mojich schopností. Mohol by som mať jeden zo svojich lepších dní, no aj tak by som nedokázal počúvať plač bábätka, bez ohľadu na to, ako veľmi by som ho miloval.

Budem pripravený

Okrem toho, stále existuje možnosť, že je moja choroba dedičná. Chronický únavový syndróm zatiaľ nie je taký preskúmaný, aby si doktori trúfli povedať, či sa môžu objaviť genetické predispozície. Poznám však pár rodičov, ktorých deti chorobou tiež trpia.

Je tu však malý záblesk nádeje. Stále som relatívne mladý, ešte som ani nedovŕšil tridsiatku. Verím, že jedného dňa sa môj stav tak zlepší, že budem schopný založiť si rodinu.

Ak niekedy ten čas príde, budem si dávať väčší pozor na to, aby sa moje zdravie opäť nezlomilo. Pred dvomi rokmi som sa ocitol zoči-voči smrti. Bol som vážne podvýživený a napojený na infúzie. Keď na to myslím, uvedomujem si, že čas a zdravie nám nikto negarantuje.

Zatiaľ nie som schopný postarať sa o dieťa, no som optimistický. Tak ako ma vesmír skúša touto nevďačnou chorobou, môže mi jedného dňa dopriať, aby som sa stal rodičom. Viem, že ak taký okamih nastane, budem pripravený.

Teraz najčítanejšie