Denník N

Zomrel Eugen Gindl. Príčinou chudoby v Afrike sú pokrytecké bohaté štáty, hovoril v archívnom rozhovore

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Eugen Gindl zomrel v novembri 2021 vo veku 77 rokov. Prinášame archívny rozhovor s ním. Hovoril v ňom aj o tom, ako dnes v cudzej krajine nemusíte mať svoju armádu ani políciu – aj tak ju zničíte.

EUGEN GINDL sa narodil v roku 1944, vyrastal na Liptove, vyštudoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, písal reportáže pre týždenník Život. Na voľnej nohe pôsobil ako autor rozhlasových a televíznych hier a filmových scenárov. Pred revolúciou bol jedným zo spoluautorov občianskej výzvy Bratislava/nahlas. Po novembri 1989 sa stal členom prvého koordinačného centra Verejnosti proti násiliu a šéfredaktorom tlačeného média s názvom Verejnosť. V 90. rokoch bol šéfredaktorom slovenského vydania Stredoeurópskych novín, spoluzakladateľom mesačníka OS a prispievateľom viacerých zahraničných periodík. Od roku 1989 je aj šéfredaktorom časopisu Kozmos.

Ste dlhoročný novinár. Ako vnímate dnešnú slovenskú žurnalistiku?

Slovenské médiá horko-ťažko pokrývajú to, čo sa deje. Najmä vo svete. Aj preto, že sú chudobné. Nemôžu si dovoliť kvalitných korešpondentov v zahraničí. Všeličo sa vykrýva pomocou internetu. V Česku je situácia o poznanie lepšia.

Na druhej strane – printové médiá, ktoré čítam, robia, čo môžu, ešte vždy tu máme pluralitu. Ešte vždy prebieha čosi ako dialóg. Neraz však mám pocit, že ide o dialóg politicky vyhranených, názorových bunkrov. Bez ochoty načúvať iným názorom, zamyslieť sa nad nimi, skôr než spustia svoje refrény. Preto najviac informácií čerpám zo zahraničných médií. Tak ako za socializmu.

Dvadsaťpäť rokov sedávam s kamarátmi v jednej krčme. Debatujeme o čomkoľvek. Sú medzi nimi inžinieri, remeselníci, umelci, penzisti i študenti. Je to konfrontácia najrozličnejších názorov. Neraz sa aj pohádame.

Debatovať celé roky s ľuďmi, čo majú rovnaký názor ako ja, by ma nebavilo. S pobavením i hrôzou však v ostatnom čase sledujem, že ich názory a postoje čoraz viac ovplyvňujú hoaxy z najrozličnejších zdrojov.

Ako si to vysvetľujete? Zlyhaním mainstreamových médií? Veď tie, na rozdiel od konšpiračných, pracujú poctivejšie, overujú zdroje a za chyby sa zvyknú ospravedlniť. Konšpiračné médiá nedajú vec na pravú mieru, ani keď ich priamo usvedčíte.

Hoaxy sú náramne virulentné, nákazlivé. Prečo? Vyfabrikované polopravdy čoraz častejšie prezentujú spolu s overenými emóciami. Na tom stavajú aj anonymní konštruktéri konšpirácií. Takéto informácie, a propagandisti to dávno vedia, sa usadia v hlave trvalejšie.

Faktom z nezávislých médií čitatelia hoaxov nedôverujú. Považujú ich za zmanipulované. Súvisí to so všeobecnou krízou dôvery v akékoľvek inštitúcie. U nás i vo svete. Je to paradox – v rámci garantovanej slobody šírenia informácií nás zaplavuje čoraz viac lží a poloprávd.

Nie je to najmä problém základného vzdelania a rozhľadu? Ak niekto verí v chemtrails, teda že lietadlá na nás zámerne sypú jedy, nedá sa to rovno označiť za hlúposť dotyčného?

Poznám aj vysokoškolsky vzdelaných ľudí, ktorí sú o tom presvedčení. Rovnako, ako o škodlivosti očkovania. Tí istí ľudia spochybňujú aj snahy o znižovanie emisií.

Čo čítate z našich médií?

Zo slovenských denníkov Sme a N, nepravidelne Pravdu, z ostatných nepravidelne .týždeň a Literárny týždenník. Z českých Respekt, A2, sobotňajšie Lidové noviny a štvrtkové vydanie Práva s prílohou Salón. Oceňujem najmä názorové strany v SME i poctivé osvetľovanie káuz v „enku“.

Čakal som, že ako ľavicovo orientovaný budete s pravicovými médiami výrazne nespokojný.

Považujem sa za sociálneho liberála. Ako liberál sa držím hesla „rob, čo chceš, pokiaľ tým neškodíš iným“. Či už si radový občan, alebo šéf korporácie. Keď škodíš, mal by si byť potrestaný. Málokto dnes pochybuje, že v čoraz bohatšom svete sa statky prerozdeľujú čoraz nespravodlivejšie.

Bohatstvo kontroluje čoraz menej ľudí. Mizne stredná trieda. Počet chudobných sa zvyšuje aj v najrozvinutejších krajinách. Globalizácia popri nesporných prínosoch generuje čoraz viac kolaterálnych škôd. Je takéto konštatovanie  očividným faktom? Ak je, treba k nemu prilepiť nejaké prídavné meno. Napríklad ľavicový…?

Svojho času ste pre SND napísali hru Karpatský thriller, ktorá je o korumpujúcej firme, vyhrávajúcej štátne zákazky. Netreba tajiť, že predlohou boli praktiky firmy Siemens v 90. rokoch. Zarážajúce bolo, že keď ste o nich zozbierali podklady, nikto ich nechcel uverejniť. Báli sa.

Pracoval som vtedy v časopise OS. Bol to mesačník s pomerne nízkym nákladom. Mohol som to zverejniť aj tam, ale chcel som, aby sa o tejto pritajenej korupcii dozvedelo čo najviac ľudí.  Markíza mala vtedy najvyššiu sledovanosť. Šéfom spravodajstva bol Ľubomír Lintner, ktorý si prečítal podklady a ubezpečil ma, že o tom nakrútia dokument.

Poslal za mnou redaktorku D. K., poskytol som jej všetky papiere. Fascikle dokazovali nákup predraženej techniky od Siemensu v štrnástich slovenských nemocniciach. Príklad – za magnetickú rezonanciu pre nemocnicu ministerstva vnútra zaplatilo Slovensko o 25 miliónov korún viac ako nemocnica v Liberci. Celý mesiac sa nič nedialo. Potom sa ozval telefón. Neznámy hlas mi oznámil, že Markíza materiál ukázala Siemensu a neodvysielanie nakoniec údajne zobchodovala za veľmi štedrú reklamu.

Slovenskú televíziu som ani neoslovil, bola v rukách mečiarovcov. Bol som však za Martinom Šimečkom, ktorý vtedy šéfoval Domino-fóru. Materiál odmietol rozpačito, bez vysvetlenia. Až neskôr som sa dozvedel, že Siemens v tom čase, teda pred voľbami, štedro podporoval aj opozíciu proti Mečiarovi. Po zverejnení korupcie by opozícia, nie Domino, prišla o reklamu. To som do istej miery chápal.

Odmietli vás aj v Zdravotníckych novinách.

Našiel som tam skvelého spolupracovníka, inžiniera, znalca zdravotníckej techniky. Pripravili sme štrnásťdielny seriál článkov. Keď mali uverejniť prvý, šéfredaktor vyhlásil, že bez autorizácie Siemensu nič neuverejní. Vedel, že Siemens má silných právnikov. Obrátil som sa na vydavateľa, spolužiaka, ale ani uňho som nepochodil.

Keď ten materiál nakoniec vyšiel v časopise OS, Siemens vás nežaloval?

Nie. Ešte počas overovania faktov ma navštívil Rudo Zajac. Varoval ma, že všetko je inak, že by som na to mohol doplatiť. Obrátil som sa preto na nemecký týždenník Spiegel. Vedel som, že Spiegel krátko predtým uverejnil články o korupcii Siemensu v Južnej Kórei, v Singapure aj Španielsku.

V tých krajinách kvôli tomu padli ministri zdravotníctva a desiatky štátnych úradníkov i riaditeľov nemocníc. Redaktorovi som nemusel nič vysvetľovať. Sľúbil, že keď budem mať ťažkosti, prídu. Keď som to po vyjednávačovi odkázal, dali mi pokoj.

Redukovaný článok v OSi však veľa vody nenamútil. Napriek tomu, že číslo s článkom dostali všetci poslanci v parlamente. Siemens asi podporoval všetky strany.

Po uvedení hry v národnom divadle v roku 2013 sa však už Siemens ozval.

Navštívili riaditeľa SND a oslovili aj šéfa činohry. Tí však už dostali odo mňa softvér, ktorý zapôsobil. Hru som napísal o desať rokov neskôr, krátko po prepuknutí obrovského škandálu okolo Siemensu, ktorý zverejnil Spiegel.

Ukázalo sa, že táto solídna svetová firma vynakladala na korupciu miliardy dolárov. Aj so zdôvodnením, že to tak robia všetci, a keby nekorumpovali, v konkurencii by neuspeli. Okrem desiatok manažérov padol aj jeho vtedajší šéf, inak Merkelovej priateľ,  autor významnej knihy o morálke a etike podnikania. Siemens „kultúru korumpovania“ povýšil na umenie. Pre každú oblasť sveta vychovával špecialistov.

Zverejnenie škandálu však malo pozitívne dôsledky, Siemens dnes dokonca financuje na najrenomovanejších ekonomických školách predmet o etike a morálke biznisu. Dva roky po premiére sa so mnou pri káve chcel stretnúť aj Patrik Tkáč z J&T. Dôvod – Karpatský thriller. Bol som týždeň po ťažkej operácii, preto sme sa nestretli, takže netuším, prečo sa hra dotkla aj jeho.

Zaujímavé je, že krajina, ktorá si doma vie ustriehnuť korupciu, ju vlastne vo veľkom vyváža.

To sa netýka len Nemecka, kde je korupcia pod dohľadom, ale napríklad aj Škandinávie, ktorú považujeme za priestor bez korupcie. Dáni a Švédi sú doma prakticky čistí, vo svete však ich firmy vynaliezavo korumpujú.

Stačí zájsť na filmový festival Jeden svet, kde sa dajú vidieť usvedčujúce dokumenty. Dozviete sa napríklad, že renomovaná švédska firma, ktorá by doma nedokázala vyrábať konkurencieschopné výrobky, vlastní v Indii jedno údolie s desiatkami tovární.

Na tomto území je desaťnásobne vyšší výskyt rakoviny, lebo škodlivé látky vypúšťajú do riek bez toho, aby postavili čističky. Tie ich nádherné výrobky sú teda vykúpené chorobami a smrťou iných.

Svet je destabilizovaný. Kto je vinníkom?

Začalo sa to už ruskou intervenciou do Afganistanu, pokračovalo zásahom USA v Iraku, rozpadom Líbye, vojnou všetkých proti všetkým v Sýrii. Výsledkom sú totálne rozvrátené krajiny a vojny. Na Blízkom a Strednom východe sa bojuje už bezmála štyridsať rokov.

Najspoľahlivejším príjmom pre mladých mužov je žold. Či už v armádach štátov, alebo v skupinách protivládnych ozbrojencov. Tie vojny treba skončiť a dohodnúť sa na rozumnom, pre všetkých prijateľnom, mocnosťami garantovanom, mieri. Tak podviažeme jeden z hlavných zdrojov migrácie.

Druhou príčinou masového vysťahovalectva je zúfalá situácia v Afrike. Vyberme zatiaľ pred zátvorku rýchly prírastok obyvateľstva a vysychanie veľkých oblasti kontinentu. Existujú však aj viaceré ďalšie príčiny migrácie.

Konkrétne?

Iba v minulom roku predali africké vlády 4,5 milióna hektárov pôdy. Pôvodných majiteľov, väčšinou bez náhrady, jednoducho vyhnali. Novými majiteľmi sú najmä Saudská Arábia, Spojené arabské emiráty, Čína, Japonsko, Južná Kórea, ale aj agropodnikatelia z iných svetadielov.

Počas ostatných piatich rokov tak Afrika prišla približne o 12 miliónov hektárov pôdy. Pritom, vyše 90 percent ziskov dosiahnutých v Afrike sa tam neinvestuje, ale vyváža. Rovnako dane – 60 až 90 percent daní – podľa štátu – končí v daňových oázach.

Pripomeňme aj európske flotily pozdĺž západného pobrežia Afriky, ktoré tam doslova „vysávajú“ ryby v miliónoch ton. Státisíce rybárov, ktorí rybami živili nielen svoje rodiny, ale ich aj predávali na trhu, stratili obživu. Mnohí dnes v réžii brutálnych mafií putujú do Maroka či Líbye a odtiaľ do Európy.

Príčinou ich hladu sme teda my?

To je sugestívna otázka. Najmä ak sa pýtate, či aj Slovensko. Iba do istej miery, lebo či už za komunizmu, ale aj po Nežnej revolúcii sme tam vyvážali legálne i ilegálne zbrane. Hlavným dôvodom však je, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie