Denník N

Samit G20 predviedol náznaky svetovlády

Samit G20 je dobrou ukážkou toho, ako konšpiračné teórie stoja na vode a ako sa tvorí svetová politika.

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Demonštrácie či násilnosti v Hamburgu, potriasanie rúk, gestá, mimika, kto, kde a s kým, drobné nedorozumenia boli tým najmenej podstatným na celom stretnutí G20. A teda rovnako aj všetky komentáre, postrehy a „analýzy“ venujúce pozornosť správaniu účastníkov tohto samitu.

Niežeby to boli nezaujímavé momentky, ale nevypovedajú zhola nič o tom, čo sa na samite reálne dialo. Tak ako o reálnej politike nevypovedajú nič do nekonečna omieľané osobné vzťahy, náklonnosti, vzájomná „chémia“, sympatie, antipatie. Tie netvoria politiku, ovplyvňujú ju minimálne a okrajovo. To preto, že všetky štáty G20, ale aj pozvaní hostia a medzinárodné inštitúcie majú pomerne presne definované vlastné geopolitické záujmy a medzinárodný štatút. A problémy, ktorým musia čeliť, sú dané a celkom precízne definované expertmi. Rovnako aj možné varianty riešení. Rokovania sú možné práve len v priestore týchto variantov.

Táto zomknutá štruktúra geopolitiky, kompetencií a nutnosti rozhodovania vytvorila z G20 priam neformálnu „svetovládu“. Od svojho pôvodného zámeru byť jadrom medzinárodnej ekonomickej kooperácie sa posunula k orgánu riadenia globalizácie (klíma, ekonomický rast, chudoba, zdravie, terorizmus, migrácie…).

Všimnime si dva aspekty tohto posunu: spomenuté politiky premieňajú obyvateľov planéty na jednotnú populáciu, ktorá sa stáva predmetom, subjektom tvoriacej sa svetovej politiky. A to, že sa táto politika tvorí mimo pôdy OSN, a to z dvoch dôvodov. Preto, že OSN je dominantne postavená na štátnom princípe, cez ktorý sa celoplanetárne záujmy formulujú a presadzujú len veľmi ťažko, a preto, že Bezpečnostná rada je anachronizmom stále odrážajúcim iba výsledky druhej svetovej vojny.

Mimochodom, G20 je presný formát, ako by mala Bezpečnostná rada OSN reálne vyzerať v 21. storočí. Samozrejme, s rozhodnutiami, ktoré sú záväzné, vykonateľné a vymáhateľné. A to bez práva veta v oblasti zločinov proti ľudskosti, v oblastiach, ktoré spadajú pod Medzinárodný trestný tribunál; a bez práva veta v rozhodnutiach, ktoré majú vplyv na ktoréhokoľvek člena Bezpečnostnej rady.

Nie je vôbec náhoda, že sa G20 do tejto polohy pokúsili posunúť práve Nemci, ktorí v Bezpečnostnej rade OSN ako porazená mocnosť druhej svetovej vojny nie sú zastúpení. Nemecké predsedníctvo je v celom priebehu a záveroch G20 výrazné a zreteľné. Vôbec neprekážali kontroverzie s Trumpovým zmätočným prístupom, lebo Merkelová presadila princíp transparentného vyjadrenia rozdielnosti názorov tam, kde sa reálne objavili. Cez problémy protekcionizmu, klimatických dohôd, nadvýroby ocele, otvoreného obchodu či rozvojovej pomoci. Cez tento prístup si totiž aj Európska únia, ale aj ostatní hráči (štáty aj medzinárodné inštitúcie) plastickejšie uvedomili svoje povinnosti a potrebu „spoluriadiť“ svet – a definitívne sa nespoliehať, nadávať či vyhovárať iba na USA.

Samit prijal celý rad dokumentov, a to veľmi významných. Vrele odporúčam všetkým serióznym novinárom podrobne študovať aj zvažovať tieto závery. Pretože sú nepochybne oveľa obsažnejšie a realistickejšie ako tá celá hromada akademických, ale aj ideologických rozpráv o pozitívnych aj negatívnych dôsledkoch globalizácie; pretože dávajú jasnejší obraz o tom, aké reálne nástroje má politika v rukách na riešenie problémov, a teda aj aké sú jej limity; a napokon preto, že G20 je dobrou ukážkou toho, ako konšpiračné teórie stoja na vode a jej rozhodnutia ukazujú v transparentnej polohe, ako sa tvorí svetová politika.

Hamburský akčný plán je podrobným projektom finančnej architektúry a ekonomickej politiky s cieľom posilniť celosvetový ekonomický rast. Ďalšie prijaté záväzky sa vzťahujú na boj proti terorizmu, proti korupcii a projektu „partnerstva s Afrikou“. Ani jeden z dokumentov nie je mlátením prázdnej slamy. A celý koncept je definitívne vzdialený neoliberálnym politikám z 90. rokov.

A to vôbec nie preto, že by opustil pozitíva otvorených trhov a liberalizačných procesov, ale preto, že presúva pozornosť k implementácii pracovných, sociálnych a environmentálnych štandardov. Preto, že mobilizuje nástroje a zdroje na likvidáciu detskej práce, obchodovania s ľuďmi a moderného otroctva s ambicióznym dátumom 2025; preto, že sa zaväzuje presadzovať koncept sociálneho dialógu a férových miezd; preto, že vytvára reálne finančné predpoklady na podporu vzdelania celosvetovo (spolu s ambicióznym plánom nového generálneho tajomníka OSN Gutiereza vytvoriť Medzinárodný finančný fond pre vzdelanie); preto, že presadzuje plnú transformáciu „šedého“ bankovníctva na transparentné finančné trhy a cez plejádu ďalších zmien smeruje k automatickej výmene informácií o finančných operáciách a účtoch – a v tomto kontexte osobitne stojí za pozornosť posun od individuálnej zodpovednosti pri finančných a daňových machináciách k trestnej zodpovednosti firiem a spoločností za účasť na podvodných, korupčných či iných nelegálnych operáciách.

Spomeniem ešte pre Európsku úniu kľúčový projekt Partnerstva pre Afriku. Je to jasný posun od konceptu rozvojovej pomoci k politike rovnocenného partnerstva. Avšak nie len deklaratívne, ale vytváraním reálnych nástrojov. Za zmienku stojí takzvaný Investičný kompakt, ktorý vytvára účinný mechanizmus združovania súkromných investičných zdrojov a projektov do infraštruktúry a vzdelania. Pobrežie Slonoviny, Etiópia, Ghana, Maroko, Rwanda, Senegal a Tunisko už do projektu aj vstúpili.

Ak by sa vám moje vykresľovanie samitu G20 zdalo veľmi optimistické, je to len dojem. Lebo z celého procesu a záverov vidieť, aké obrovské pole problémov pred nami leží. Zároveň však vidieť schopnosť ich pri koncentrovanej vôli riešiť; a napokon aj jasne vidieť, aké sú tieto riešenia definitívne nezávislé od pováh, vzťahov, správania, prešľapov, trápností aj drobných škandálov politických reprezentantov. A to ma skutočne napĺňa optimizmom.

Teraz najčítanejšie