Cíti v tele akosi veľa krvi, od darovania je závislý – spravil to už viac ako stokrát

„Voľakedy sa za darovanie krvi dávalo dva deci vína. S babami sme robili taký kšeft. Dostali sme vrecko, v ktorom bola čokoláda, konzerva, železo v tabletkách a podobne. To sme im dali a ony nám dali víno. A kým sme odtiaľ vyšli von, už sme mali dobrú náladu.“ Dlhoročný darca krvi Michal Machuč nie je pri spomínaní prehnane sentimentálny.

Prvý raz krv daroval v roku 1974, tento rok to bude naposledy. Človek môže krv bežne darovať do 60 rokov, opakovaný darca až do 65. narodenín.

Michal Machuč „pustil žilou“ už viac ako stokrát. Odobrali mu teda asi päťdesiat litrov krvi. Zrejme tak pomohol zachrániť život viacerým ľuďom. V dedine neďaleko Trnavy dlho ani nevedeli, že je pravidelným darcom. Považuje to za osobnú vec a nie je typ, čo bude niekoho nahovárať, čo má robiť.

Hrdo nás prevedie svojou veľkou záhradou, v ktorej práve dozreli jahody aj hrach, a začne rozprávať, aké boli jeho zvyky predtým, než išiel darovať krv.

Krv daruje známemu po autonehode

Ráno si treba dať kávu, diabetickú napolitánku a vypiť aspoň pol litra vody, aby krv lepšie tiekla. Sladké raňajky sú najlepšie, pretože červené krvinky potrebujú glukózu na prežitie.

„Najlepšie raňajky sú rožok s medom, džemom, ovocie, banány, ovocné šťavy. Ak by sa darca nestihol najesť doma, pred odberom u nás dostáva keksík a sladený čaj,“ hovorí lekárka Nataša Chovancová z Národnej transfúznej služby. Vypozorovala už, že ak už niekto krv raz daruje, tak sa to pomerne často stáva pre ľudí súčasťou ich životného štýlu.

Čo k takémuto štýlu pred odberom patrí? Darcovia by nemali fajčiť a piť alkohol aspoň dvanásť hodín predtým, čo na transfúznu službu prídu. Mali by sa vyhýbať mastným jedlám a mať stáleho sexuálneho partnera.

Michal Machuč krv daroval prvýkrát po autonehode známeho. „Stalo sa to otcovi môjho kamaráta. Vyhlasovali, že potrebujú krv. Keby nebolo tej nehody, hádam by som krv ani nedaroval.“ Celá partia kamarátov „napochodovala“, aby pomohli. „A tak sa nám to zaľúbilo, že sme asi štyri alebo päť rokov chodili darovať krv.“

Muži môžu darovať krv štyrikrát ročne, ženy trikrát ročne.

Závislosť od darovania krvi

Machuč verí, že jeho telo si po pár rokoch na darovanie tak zvyklo, že sa samo začalo ozývať, aby sa krvi „zbavilo“. Pár mesiacov od darovania vraj vždy začal cítiť akési pnutie, akoby na neho čosi liezlo. „Buď vás začne hlava bolieť, alebo mi niekoľkokrát z nosa začala tiecť krv,“ hovorí Machuč. Vtedy už vedel, že musí ísť darovať krv.

Doktorka Chovancová sa s podobnými prípadmi stretáva pravidelne. „Niektorí cítia, že by ich telo malo byť takýmto spôsobom odľahčené. Je to ich subjektívny pocit. Medicínsky je to zdôvodniteľné najmä u darcov, ktorí majú vysoký krvný tlak. Po odbere totiž nasleduje čiastočný pokles krvného tlaku a oni sa aj objektívne cítia lepšie,“ vysvetľuje doktorka.

Na koniec darcovstva preto Michal Machuč musel svoje telo pripraviť, a tak ako sa blížia jeho 65. narodeniny, musel darcovské tempo zvoľniť. Na svoj posledný odber ešte môže ísť do augusta. „Jeden raz si nechávam v rezerve, lebo na Facebooku koľkokrát hľadajú darcu s konkrétnou skupinou,“ hovorí. Na Facebooku je v skupine pre darcov krvi.

Strata vedomia a strach z ihiel

Ihiel sa nikdy nebál. „Strach a peniaze som v živote nemal,“ vtipkuje a hneď pridáva príhodu z osemdesiatych rokov s kamarátom, ktorý darovanie krvi až tak dobre nezvládal a skolaboval pri tom.  Skúste si to predstaviť – človek leží v jednej miestnosti a ruku má cez otvor prestrčenú do druhej miestnosti.

„Kamarát, čo daroval krv, sa prudko postavil, zostalo mu zle, stratil rovnováhu a padol na mňa. Jednu ruku som mal pod hlavou, druhú v okienku a padol na mňa tak, že som sa nemohol pohnúť,“ opisuje Machuč. Jedna zo sestričiek si po čase všimla, že máva napichnutou rukou, a bežala na pomoc.

Syn Michala Machuča sa krvi nebojí rovnako ako jeho otec. Má za sebou už štyridsať odberov a tento rok by mal dostať zlatú Janského plaketu.

Svojho darcu môžete spoznať

Michalovi Machučovi sa nikdy nestalo, že by ho vyhľadal niekto, komu v minulosti pomohla jeho krv. Jeho kamarátovi Jozefovi áno. Po autonehode raz daroval krv neznámemu mužovi. Nevedel, pre koho to je.

Nakoniec však zistil, že išlo o Rakúšana, ktorý sa dožadoval jeho mena, aby sa s ním mohol spojiť a poďakovať sa.

„Dobrých sedem rokov toho Rakúšana navštevoval. Keď bol slobodný, aj keď sa už oženil. Vtedy ho pozýval aj s celou rodinou na víkendy alebo na dovolenky. To už bolo také krvné puto,“ hovorí Machuč.

Dnes už by sa čosi podobné nestalo. Doktorka Chovancová tvrdí, že v minulosti sa organizovali stretnutia darcu a príjemcu, ale dnes je celý proces anonymný. „Je to všeobecne prijatá zásada, ktorú akceptujeme a dodržiavame.“

Za krv dostávali keramiku

„Veľmi málo darcov krvi máme. A mladí ľudia k tomu dnes vôbec nie sú vedení,“ ťažká si na dnešné časy Machuč.

Pri získaní Janského plakiet dostával keramiku alebo poháriky. Za sto odberov už mu nedávno podarovali len igelitovú tašku s kalendárom, kozmetikou a hračkou jojo. „Ešte dobre, že mám vnučku, že som mal dať komu to jojo.“

Kňazovického medailu získavajú ženy za 80 odberov a muži za 100 odberov. Od roku 2007. Získalo ju už 1421 ľudí.

V dedine, kde Michal Machuč býva, je jedna z pobočiek Červného kríža. Keď mal za sebou sedemdesiat odberov, zorganizovali mu posedenie, kde hrala hudba a zablahoželal mu aj starosta.

Na odbery  z dediny občas chodia aj hromadne. Objednajú si autobus, v miestnom rozhlase vyhlásia, kedy a kam majú darcovia prísť, a odvezú sa do Trnavy. Po odberoch si zasa zorganizujú posedenie, na ktorom sa spieva a tancuje, a až do večera takto spolu oddychujú.

Lacnejšia MHD aj prednosť u doktora

Pravidelní darcovia krvi majú oproti bežným ľuďom niekoľko výhod. Nemusia napríklad čakať v rade u lekára ani v lekárni. Machuč hovorí, že toto privilégium využíva nerád. U lekára ho síce sestrička hneď volá dnu a nedá sa tomu vyhnúť, ale v lekárni toto právo nevyužíva.

„Mňa by to naštvalo, keby niekto prišiel, pichol sa predo mňa a išiel hneď preč,“ hovorí úprimne.

V neďalekej Trnave má vďaka darcovstvu o štvrtinu lacnejšie lístky na miestnu dopravu. Každé mesto si zľavy pre darcov určuje samostatne.

Ako železničiar dostal za štyridsať odberov zlatú Janského plaketu a bezplatné cestovanie pre celú rodinu v druhej triede. O pár rokov neskôr mohli vďaka vyššiemu oceneniu cestovať aj v prvej triede. Železnice tieto benefity neskôr obmedzili.

Darcovia sú zdravší

Michal Machuč hovorí, že po rokoch pravidelných odberov mu už žily poriadne ani nevidno. „Voľakedy som mával žily vonku, Ale tým, že vám do nich stále pichajú, tak už ich skoro nevidno,“ ukazuje na svoju ruku.

„Kožný aj cievny povrch sa hojí jazvou. Zjazvené cievy sú tvrdšie a ťažšie napichnuteľné. Ale je to normálne, inak sa k tej krvi nedostaneme,“ hovorí doktorka Chovancová.

Dnes mu podľa jeho slov dokážu žilu napichnúť len skúsené sestričky. Svoje žily pozná tak dobre, že sestričku naviguje, či majú pichnúť viac doprava, alebo doľava. Ak sa totiž žilu nepodarí napichnúť na jednej a ani na druhej ruke, môže prísť darovať krv až o ďalšie tri mesiace.

„Raz sa mi stalo, že sa netrafila. Hovoril som jej: Pichnite vedľa, vytiahnite tú ihlu a pichnite vedľa,“ spomína. Sestrička už však nepichla, nemohla. Musel prísť znova o tri mesiace.

Hovorí, že po darovaní krvi má vždy „oblažené telo“ a v živote nepoznal vážnu chorobu.

Doktorka Chovancová pripúšťa, že imunita darcov skutočne môže byť lepšia. „V rámci odberov krvi sa čiastočne zintenzívni činnosť kostnej drene, vyplavia sa teda aj mladšie a funkčne zdatné biele krvinky, ktoré sú zodpovedné za odolnosť a za imunitu.“