Byt poniže horí a ja čakám na záchranu

Cítim dym.

Otvorím balkónové dvere, ale zápach cítim ešte prenikavejšie. V prvej chvíli sa nad tým nepozastavím, je desať hodín večer a z neďalekého domu služieb, kde je aj reštaurácia s terasou, párkrát dym až k bytu, kde bývam, prenikal, asi z tamojšej kuchyne.

Zatvorím balkónové dvere, ktoré som predtým mala len na vetračku, a usadím sa v izbe.

Po chvíli cítim dymový zápach znovu, napriek tomu, že už sú všetky okná zatvorené. Zahľadím sa na zapálený kahančekový svietnik na stole, či už dohára, a preto ten zápach. Stále horí silným plameňom, takže zápach nejde z neho.

Druhýkrát otvorím balkónové dvere. Smrad je prenikavejší, tak sa nakloním z balkóna. Vonku je síce tma, no park a chodníky v ňom osvetľuje niekoľko lámp. Nakloním sa a o niekoľko poschodí nižšie vidím biely dym, ktorý sa valí z bytu.

Prečítajte si

Hasič: Teplo v horiacom byte vás zrazí k zemi

Som v horiacom dome

Vybehnem k dverám bytu a otvorím ich. Na chodbe je tma, nič nevidno, no zápach tam cítiť silnejšie. Dym sa valí panelákom. Rýchlo dvere zatvorím a bežím k telefónu.

Snažím sa spomenúť si na číslo hasičov, vybavia sa mi len trojčíslia 150, 155 a 158, ktoré nás učili ešte v škole. Nikdy som ich nevytáčala, na 112 si ani nespomeniem.

Beriem do ruky mobil a vytáčam 150, hlásim, že v paneláku horí, aj keď oheň našťastie blízo seba nevidím. Diktujem, v ktorom paneláku a na akej ulici cítim zápach a vidím dym z bytu na nižšom podlaží.

Položím mobil a snažím sa premýšľať. Inštinktívne vytáčam bratovo číslo. Viem, že je v Bratislave, aj keď zatiaľ neviem, ako by mi mohol pomôcť. No vravím si, že by niekto mal vedieť, že som v horiacom dome.

Asi po dvoch minútach ešte raz otvorím balkónové dvere. Dym, ktorý cítiť zvonku, je stále intenzívnejší. Druhýkrát otvorím vchodové dvere – z chodby už sála teplo a počuť pukajúci oheň. No ešte desivejšie je štípanie dymu.

Von sa nedostanem

Je mi jasné, že cez schodisko von nevybehnem. Cez oheň, ktorý prúdi z jednoizbáka niekoľko poschodí podo mnou, a dym, čo sa rozšíril na celé schody, sa z domu nedostanem.

Zo schodiska nejasne dolieha krik. Do chodby, v ktorej nič nevidno, kričím, že horí. Z chodby niekde podo mnou sa ozve hlas, či niekto volal políciu. Na chvíľu sa zarazím, či nie je všetko inak a či je krik zospodu skutočne pre požiar, alebo sa tam strhla hádka, pre ktorú treba volať políciu.

Zabuchnem dvere bytu. Hasičov stále nepočuť, hoci mám pocit, že od môjho prvého telefonátu na ich číslo ubehli už desiatky minút. Pohľad na mobil ma vyvedie z omylu – volala som ich len pred piatimi minútami.

Je štvrť na jedenásť, keď volám o pomoc druhýkrát. Niekto z dispečingu mi zdvihne a povie, že som vytočila zlé číslo – dovolala som sa omylom záchranárom na číslo 155.

Cítim, že sa vzduch z bytu začína pomaly vytrácať, otvoriť okno sa však nedá, ostáva len čakať. Nič z toho, čo som videla vo filmoch, v ktorých horelo, mi nepomáha – nespomeniem si na žiadnu scénu, ktorá by mi naznačila, čo by som mala urobiť, keď z domu neviem vyjsť po schodoch, výťah nepremáva a z balkóna na siedmom poschodí sa bez pomoci nedostanem.

V kuchyni do seba nalejem dva poháre, aj keď nie som smädná.

Dym zvnútra aj zvonku

Po chvíli mi volá brat, ktorý sa dostal pred panelák, kam už dorazili aj hasiči. Stále si myslím, že pristavia plošinu či rebrík a ja sa tak dostanem dolu. No brat ma rýchlo z omylu vyvedie, plošinu totiž pristavia z opačnej strany domu, kde bývam ja a kde je požiar. Z tejto strany paneláka je park a chodník, červené auto zrejme má problém sa tam dostať. Na pokoji mi to nepridá, škála možností, ako sa dostať von, sa ešte zúžila.

Začína sa mi zle dýchať. Brat to hlási požiarnikovi pod domom, ten mi poradí dať si mokrý uterák na čelo a otvoriť si balkón, aby sa byt od dymu vetral. Odpovedám, že to druhé mi nepomôže, pretože sa dym valí nielen zo schodiska zvnútra, ale aj z nižšieho balkóna zvonku.

Dvojo zasklených lodžií na piatom a šiestom poschodí mu cestu k môjmu balkónu zrejme ešte uľahčujú, skĺzne sa po nich rýchlejšie.

Zdá sa mi, že hasiči nie najlepšie vyhodnotili, koľko bytov v horiacom paneláku je a ako je to s ich orientáciou, nie všetky majú okná na obe strany. Otvoriť okno či balkón by mi pomohlo na opačnej strane domu, kam však môj byt nesiaha.

Dozvedám sa, že cez plošinu už evakuujú ľudí z bytov od parkoviska. Pokojnejšia druhá strana paneláka s výhľadom na park, nie na stojace autá, sa mi v tejto chvíli nezdá taká výhodná.

Dochádza mi vzduch

Dýcha sa mi čoraz ťažšie, snažím sa hýbať, nesadnúť si ani neľahnúť, aj keď mám už pár hodín rozostlanú posteľ. Bojím sa, že by ma dym mohol uspať. Vbehnem do kúpeľne a púšťam si sprchou vodu na hlavu.

Vrátim sa do izby, kde som už uväznená desiatky minút. Ak sa mi prvých päť minút medzi dvomi telefonátmi o pomoc zdali nekonečne dlhé, tak viac ako polhodina čakania na záchranárov ubehla šialene rýchlo.

Keď už je v izbe pre biely dym horšie vidieť, uvedomím si, že svetlo v celom byte stále svieti. Maličkosť, ale som za ňu vďačná, neviem, aká panika by ma chytila, keby som sa ocitla potme. Predpokladám, že svietiace okná dajú vonkajšiemu svetu signál, že aj v tomto hornom byte, do ktorého zatiaľ žiadna pomoc nemieri, na ňu ešte stále niekto čaká.

Čakám, že elektrina v byte každú chvíľu vypadne. Na schodisku je tma, neviem, ako v susedných bytoch. Snažím sa rozpamätať, či mám niekde baterku, napadá mi len tá v mobile. Viem, že by som radšej nemala zapaľovať sviečku, ak by v dome unikal plyn.

Tretíkrát sa už otvoriť vonkajšie dvere neodvážim, dochádza mi vzduch aj v zatvorenom byte, nechcem si predstaviť, čo je na schodoch. Vôbec neviem, čo sa deje dole ani na vyšších poschodiach. Až o pár hodín neskôr sa dozviem, že tam zvádzalo boj o život niekoľko ľudí.

Len fotky a mobily

Uvedomím si, že som v pyžame, takže ak pomoc dorazí do môjho bytu včas a dostanem sa z horiaceho pekla von, pyžamo mi nebude stačiť. V rýchlosti si naťahujem na pyžamové nohavice rifle, horný diel pyžama si vyzliekam a oblečiem sa, ako by som išla do práce. Stále nemám pocit, že by sa k mojim dverám niekto blížil. Od telefonátu na číslo 150 ubehli desiatky minút, ľudí zachraňujú od najnižších poschodí po najvyššie. Ja bývam na siedmom z ôsmich, cesta ku mne je dlhá.

Ďalší telefonát s bratom, povie mi, že ma budú evakuovať po schodoch. Do kabely si vkladám mobily, nabíjačku a fotoaparát. Fotografie z posledných dovoleniek som nestihla stiahnuť, nechcela by som o ne prísť.

Dýcha sa mi čoraz horšie, dym cítim v nose a škriabe ma v krku. Obúvam sa a rozhliadam sa po byte. Čo budem potrebovať, ak sa dostanem von? Je mi jasné, že v tomto byte dnes nocovať nebudem, vôbec mi nenapadne, že už nikdy.

Rýchlo do tašky prihodím spodnú bielizeň a vrch od pyžama. Kabela je veľká, za normálnych okolností by som do nej natlačila čo najviac osobných vecí. No v tej chvíli mi nenapadá, čo do nej ešte pridať, všetko sa zdá nepodstatné, keď sa mi nedá dýchať.

Cesta po schodoch

Konečne mi niekto zabúcha na dvere, otváram. Hasič vojde do izby a vraví, že ma vyvedie. Naznačím, že mám problém s dychom, v zadymenom byte som už uväznená dobrú trištvrtehodinu. Záchranca ma vedie do kuchyne, aby som si pred cestou dole cez sedem poschodí poriadne namočila uterák a priložila si ho k tvári. Prikladám si ho teda nanovo, no cítim, že to už nestačí. Vravím mu, že neviem dýchať. Na tvár mi priloží masku s kyslíkom a rýchlo ma ťahá von z bytu. Dávam na plece kabelu, na chrbát ruksak s laptopom, ktorý som vzala z práce, ak by bolo treba niečo večer urobiť. Vidím, že požiarnik na chvíľu zaváha, ale trvám na tom, že si tašky beriem, nechá ma tak, vidí, že pôjdem po svojich a prichystanú bagáž si odnesiem.

Na chvíľu sa zastavíme pred dverami, pýtam sa, či ich zavrieť a zamknúť. Vraví, že ich mám nechať otvorené. Zdá sa mi to nelogické, ale neprotestujem, ani na to nie je čas. Čo ak potrebujú ešte raz prehľadať, či v bytoch niekto neostal?

Drží ma za ruku a naviguje tmavým schodiskom, osvetľuje ho lúčom z baterky. Asi o dve poschodia nižšie prekračujem trámy, napadá mi, že možno niekto vyvalil chodbové okná. Cez masku necítim, na ktorom poschodí je dym hustejší, ohnisko už pridusili, žiadne plamene nevidím. Konečne zbadám vchodové dvere, susedov aj okoloidúcich, hasičské, záchranárske aj policajné autá. Nikdy sa mi nezdalo preplnené parkovisko so smetnými košmi krajšie ako v tejto chvíli.