Denník N

Chcel vlastný športiak, tak si vyrobil šťuku. Kým sa stratila, jazdila po Bratislave

Esox – oceľová priehradková rúrková konštrukcia, sklolaminátová karoséria, podvozok Volkswagen Beetle (1973)
Esox – oceľová priehradková rúrková konštrukcia, sklolaminátová karoséria, podvozok Volkswagen Beetle (1973)

Vozidlá, ktoré sa dali koncom 60. rokov v Československu kúpiť, sa mu nepáčili. Preto si v roku 1970 Pavel Mikšík navrhol vlastné športové auto.

Keď mal Pavel Mikšík päť rokov, vyrobil si z neohobľovaných dosiek svoj prvý automobil. Písal sa rok 1948 a nikto nepochyboval o tom, že raz sa bude voziť na aute s vlastným dizajnom.

V roku 1968 dokončil VŠVU v Bratislave v čase, keď bola škola slovenským Bauhausom. Študoval úžitkové umenie u doc. Kautmana, sochárstvo u prof. Trizuljaka, maľbu u prof. Antalovej a architektúru u prof. Kuzmu. Dosiahol ideálne vzdelanie pre univerzálneho tvorcu.

Po 22 rokoch skúsil opäť navrhnúť automobil v mierke 1:1, ale zohnať vhodný podvozok na laminátovú karosériu, ktorú vytvoril, bol problém. Rozhodol sa, že nebude iba dizajnérom, ale aj konštruktérom a projekt športového automobilu pripraví od základov.

Slovenské Porsche

Najprv vyhotovil technickú dokumentáciu a model vozidla v mierke 1:10, ktorý podrobil testom v aerodynamickom tuneli. Práve tie podmieňovali výsledný tvar karosérie. Základnou požiadavkou bola najnižšia celková výška športového automobilu a čo najnižšie ťažisko. Preto sa rozhodol pre podvozok VW Chrobák s motorom vzadu, ktorý umožňoval implantáciu motora Porsche. Po Bratislave sa začalo šepkať, že akýsi mladý architekt si stavia slovenské Porsche.

Esox.

Postaviť si v roku 1972 vlastné auto vôbec nebolo jednoduché. Každý detail predstavoval neuveriteľné ťažkosti, ktoré vyplývali z nedostatku materiálov a techniky. Mikšíka však hnala túžba po splnení vlastného sna o parádnom športovom aute. Túžba, akú majú dodnes mnohí dizajnéri a architekti po celom svete.

Splnenie automobilového sna si však v ČSSR vyžadovalo enormné úsilie. Mikšíkov športový automobil mal oceľovú priehradkovú konštrukciu z veľmi kvalitných konštrukčných rúrok. Samotná karoséria bola vylaminovaná z jedného kusa sklolaminátu, do ktorého po povrchových úpravách dizajnér vyrezal okná, dvere a kapoty, čím zabezpečil presnosť montáže.

Pohodlný vstup do extrémne nízkeho vozidla zabezpečovalo vyklápanie dverí spolu so strechou a časťou interiéru s rádioprijímačom. Posed v anatomicky tvarovaných sedadlách vlastného návrhu bol prekvapivo pohodlný. Nefalšovaný športový pocit umocňovali špeciálne bezpečnostné pásy, ktoré predtým slúžili pilotom stíhačky. Okrem karosérie a vlastného interiéru vytvoril Mikšík aj sadu diskov kolies podľa vlastného tvarového riešenia.

Zadná časť Esoxu.

Esox je dravec

Keď autor hľadal finálny tvar vozidla, zbadal v časopise obrázok šťuky. Začal kresliť prísne klinovitú, štíhlu karosériu, ktorá bola mimoriadne originálna v detailoch aj v celku. Názov auta bol na svete. Esox je po latinsky šťuka a šťuka je dravec.

Dizajn vozidla sa občas riadil pravidlom pokus-omyl, alebo lepšie povedané: v rámci možností. Osadenie predných svetlometov si taktiež vyžadovalo homologizačné testy, Mikšík namontoval do nízkej prednej časti vytŕčajúce reflektory z nákladného vozidla. Zásah, ktorý Esoxa premenil na žabu, netrval dlho. Zakrátko ich vymenil za zapustené predné svetlá, ktoré dodávali autu potrebný agresívny výraz dravca.

Stratená šťuka

Možnosti a technológie, aké mal v čase výroby Esoxa autor k dispozícii, ako aj vysoké nároky kapitánov Verejnej bezpečnosti na pevnosť karosérie pre homologizáciu vozidla, neprimerane zvýšili celkovú váhu športového automobilu. Vraj kričali: „Po tom aute sa musí dať prejsť v bagandžiach!“ A dalo sa. Avšak motor s objemom 1,3 litra z VW Chrobák nevládal a jazda v Esoxe tak nebola dostatočne športová. Vyriešil by to motor Porsche, ale… Pre finančné problémy pri realizácii iného diela sa autor výnimočnej karosérie musel s Esoxom po krátkom čase rozlúčiť. Práve tu sa stopa po šťuke končí. Originálne športové vozidlo, ktorým by sme sa aj dnes radi pochválili na výstavách doma i vo svete, zmizlo.

Z fotografií, ktoré ostali, je jasné, že Esox bol výnimočným karosárskym dielom a zaslúži si náležitú pozornosť. Projekt znovuzrodenia Esoxa, ktorý máme v dlhodobom pláne v Slovenskom múzeu dizajnu, by určite dôstojne doplnil mozaiku malej, ale krásnej histórie slovenského automobilového dizajnu.

Pavel Mikšík (1943)

sa narodil v Bratislave. Po maturite študoval architektúru na Slovenskej vysokej škole technickej. Zo štúdia i možností uplatnenia architekta v Československu bol sklamaný. Prestúpil na VŠVU v Bratislave na katedru sochárstva. Štúdium ukončil promóciou v roku 1968. Vyhral celoštátnu anonymnú sochársko-architektonickú súťaž na pomník Dr. Vladimíra Clementisa. Bol úspešný vo viacerých sochárskych súťažiach, vďaka ktorým realizoval veľa výnimočných fontán. Záber jeho tvorby je mimoriadne široký: malé bronzové plastiky, návrhy na úžitkovú keramiku, sklo, artprotisy, grafika, ale aj funkčná plachetnica a karoséria športového automobilu Esox.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie