Čínsky disident Liou sa nebál väzenia ani izolácie: keď zomrel, cenzori začali vymazávať každú stopu súcitu
Jediný čínsky nositeľ Nobelovej ceny za mier a aktivista za ľudské práva Liou Siao-po zomrel po ťažkej chorobe v izolácii. Jeho životný príbeh stelesňuje boj o oslobodenie ľudí spod nadvlády autoritárskeho režimu.
Koncom šesťdesiatych rokov, keď v Číne začal Veľký kormidelník Mao Ce-tung zatvárať školy, mal Liou Siao-po len jedenásť rokov a celá jeho generácia vtedy na desaťročia stratila možnosť riadne sa vzdelávať.
Liou sa však narodil do rodiny intelektuála a aj preto si dokázal vždy nájsť spôsob, ako sa dostať ku knihe a pustiť sa do čítania.
Bez učiteľa za chrbtom, ktorý by mu hovoril to, čo vláda chce, aby si myslel, alebo aké má čítať knihy, začal premýšľať sám.
Hoci chcel Mao Ce-tung vytvoriť z detí „malých červených vojakov“ bez vzdelania, Liou ako syn profesora, ktorý ostal verný komunistickej strane, našiel zmysel v neoblomnej opozícii voči autoritárskemu režimu. Obetoval tomu život až do svojej smrti. Zomrel v izolácii vo veku 61 rokov.
V knihách stratený aj nájdený
Tento osud odráža len kúsok z jeho nezávislosti. Knihami sa obklopoval celý život. Nielen počas štúdia filozofie a literatúry, ale aj neskôr, keď pracoval ako literárny kritik či prednášal na univerzite v Pekingu a v zahraničí.
Do povedomia verejnosti i celého sveta sa Liou dostal po násilných nepokojoch vyvolaných stranou čínskych komunistov na Námestí Tchien-an-men v roku 1989.
Študentské mierové protesty proti vláde nielen podporil hladovkou, ale strávil za ne 21 mesiacov vo väzení.
Bolo to prvýkrát, čo sa Liou dostal do izolácie, ktorú neskôr začal považovať za neoddeliteľnú časť svojho poslania.
„Domnievam sa, že kto si chce v diktatúre zachovať česť, musí bojovať za ľudské práva a slobodu slova. Väzenie je súčasťou tohto boja, takže sa nemám na čo sťažovať,“ povedal v roku 2007 pre CNN.
Pravidelná dávka izolácie
Ešte pred protestmi, ktoré násilne potlačila vládnuca komunistická strana, napísal svoju knihu esejí s kritikou čínskej spoločnosti a kultúry so zameraním na demokraciu a ľudské práva. Jeho myšlienky si získali výrazný vplyv medzi intelektuálmi.
Prostriedkom kritiky Číny mala byť západná civilizácia, v ktorej videl predstavu, ako by mohli vyzerať reformy v Číne. Až vlastná skúsenosť z návštevy New Yorku v ňom zanechala veľkú mieru vyčerpania zo zistenia, že ani západný model nebol až taký bezchybný.
Problémy ako jadrové zbrane, ničenie životného prostredia či energetickú krízu nazval „závislosťou od potešenia a komercializácie“; vnímal ich ako ľudské problémy, nie problémy špecificky západné či východné.
Spolu s udalosťami pekingského masakra z roku 1989 zmenili Liouvo myslenie.
Za kritizovanie vlády jednej strany si musel v roku 1996 odpracovať tri roky v pracovnom tábore. Odchádzal z neho so vztýčenou hlavou a odhodlaný písať o politickej situácii v rovnakom duchu aj naďalej.
Disident medzi disidentmi
Ako nepriateľa ho nevnímal len autoritársky režim, ktorý Liou verejne kritizoval. Veľa priateľov si nezískal ani medzi ostatnými intelektuálmi a aktivistami.
Tí sa tiež nevyhli Liouvým trpkým, často až surovým poznámkam o ich slabých stránkach.
„Dokázal by som zhrnúť do jednej vety všetko, čo je zlé na čínskych spisovateľoch,“ napísal v roku 1986. Liou, sčítaný v čínskej aj západnej filozofii, tak od osemdesiatych rokov sústavne a neúnavne napádal čínsky kultúrny konsenzus.
„Nemôžu písať kreatívne, nie preto, že by na to nemali schopnosti, ale preto, že ich životy im nepatria.“ Podľa Lioua by ku skutočnému oslobodeniu čínskych obyvateľov došlo iba v prípade, že by sa sami naučili žiť a premýšľať – vtedy by boli odvážnymi a slobodnými.
Pesimistom od kosti, no s neutíchajúcim bojom
Hoci sám seba považoval za akéhosi osamelého vlka, až nihilistu, ktorý stojí mimo davu a kričí, veril, že existuje miesto aj pre ľudí, ako bol on.
Zášť či nenávisť voči žiadnemu policajtovi, sudcovi ani samotnému čínskemu režimu nepociťoval, napísal v roku 2010. Najviac stále túžil po dni, keď sa bude s každým zaobchádzať rovnocenne.
Väznili ho pri tvorbe petície za demokraciu v Číne počas Pekinskej jari, za iný názor na vládnucu stranu ho donútili pracovať v tábore a odsúdili ho na jedenásť rokov po tom, ako navrhol a podpísal s ďalšími asi 350 aktivistami a intelektuálmi Chartu 08.
Čínsky režim považoval dokument za podnet na rozvrat štátnej moci. Zatkli ho v decembri 2008, len dva dni po tom, ako vydali Chartu 08.
Inšpiráciou pre čínskych disidentov bola československá Charta 77, ktorou disidenti z Československa, medzi nimi aj Václav Havel, ktorého mal Liou rád, žiadali od štátu dodržiavanie ľudských a občianskych práv a tiež spravodlivú deľbu práce.
Počas tridsaťročnej snahy o uznanie a rešpektovanie ľudských a občianskych práv v Číne strávil Liou vo väzení značnú časť svojho života.
Láskou skrz nenávisť
Aj keď v roku 2010 získal Nobelovu cenu za mier, čínska vláda mu odmietla udeliť milosť požadovanú západnými krajinami. Ako politického väzňa ho s ohľadom na pokročilé štádium rakoviny pečene prepustili z väzenia do nemocnice, čo režim využil na propagandu, že je o Lioua dobre postarané.
Pritom preňho v zahraničí existovala kvalitnejšia liečba, ktorú mu režim odoprel.
Komunisti v Pekingu tiež nikdy nevysvetlili, prečo v domácom väzení držia jeho manželku.
Keď sa blížila jeho smrť, vládnuca strana zmobilizovala cenzorov, aby sa na internete neobjavil ani náznak prejaveného súcitu, napísal týždenník Economist.
Princípy, ktorým Liou Siao-po venoval celý svoj život, a jeho odkaz by teraz vlády svetových mocností mali pripomínať Pekingu – žijú a naďalej budú žiť v snahe o oslobodenie všetkých neoprávnene odsúdených v celej Číne, odkazuje organizácia Human Rights Watch.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
