Denník N

Postupka vzdelanie, práca, manželstvo a až potom deti chráni pred chudobou

Ilustrácia – Vizár
Ilustrácia – Vizár

Keď sa človek vydá na dráhu postupných úspechov – dosiahne vzdelanie, potom získa pracovné miesto a neskôr aj partnera, a to všetko predtým, ako splodí dieťa –, poisťuje sa proti chudobe.

Bronx je jediná z piatich častí tvoriacich New York City, ktorá leží na pevnine a nie na ostrove a ktorá sa kedysi od zvyšku mesta líšila nielen geograficky, ale aj sociologicky. Ako to pomenoval sociológ a demokraticky senátor Daniel Patrick Moynihan, šlo o „štvrť bez slumu“. Bolo to „jediné miesto v celej federácii, kde sa komerčné bývanie budovalo aj počas Veľkej hospodárskej krízy“. V tretej štvrtine minulého storočia však došlo zvlášť v južnom Bronxe k sociálnemu regresu, ktorú Moynihan opísal ako „apokalyptický kolaps, o ktorom si myslím, že nemá v histórii urbanizácie ekvivalent“.

Škola, práca, partner, dieťa

Spomedzi príčin tohto úpadku vyčnieval medzigeneračný prenos chudoby, ktorý bol v prvom rade spôsobený dezintegráciou rodiny. Niektoré príčiny zostávajú stále nejasné, ale jedna vec sa dnes zdá neoddiskutovateľná: medzi dnešnými mladými dospelými je dráha postupných úspechov poistením proti chudobe. Dôkazy možno nájsť v publikácii Postupnosť úspechov medzi mileniálmi, ktorú napísali Wendy Wangová a W. Bradford Wilcox a vydali ju American Enterprise Institute a Institute for Family Studies.

Okrem iných takúto postupnosť vo svojom výskume naznačili aj Ron Haskins a Isabel Sawhillová z Brookings Institution. Tí napísali, že mladý človek by mal najprv ukončiť aspoň stredoškolské vzdelanie, potom by sa mal zamestnať, neskôr by mal uzavrieť manželstvo a až potom by mal mať deti. Wangová a Wilcox sa zamerali na mileniálov vo veku 28 až 34 rokov a zistili, že chudobné sú len tri percentá tých, ktorí sa vydali na túto dráhu.

Porovnateľne ohromujúco pôsobí aj 55 percent ľudí z tejto vekovej kohorty, ktorí mali deti pred svadbou. Niečo podobné sa prihodilo len štvrtine najmladších babyboomerov narodených medzi rokmi 1957 a 1964. Šesťdesiatosem percent mileniálov, ktorých vedci skúmali a ktorí najskôr uzavreli manželstvo a až potom mali deti, sa so svojimi príjmami ocitlo vo vrchnej polovici či dokonca v najvyššej tretine všetkých príjmov. Naopak, 47 percent tých, ktorí takto nepostupovali, skončilo v najchudobnejšej tretine.

Matéria nie je všetko

Wilcox hovorí, že dnes je jedným z problémov „model manželstva spriaznených duší“, čo je egocentrický prístup, ktorý považuje manželstvo predovšetkým za možnosť pre osobný rast a vlastné naplnenie a nie za spôsob, ako vytvoriť rodinu. Iným problémom je, že časť inteligencie považuje spomínanú dráhu postupného úspechu za súčasť noriem strednej triedy, ktorými však práve preto, že sú normami strednej triedy, pohŕda. A ako hovorí sociálny vedec Charles Murray, príliš veľa úspešných ľudí, ktorí sa vydali na dráhu postupných úspechov, neoslavuje to, čo sami robia, ale dávajú prednosť „ekumenickej pozornosti“ pred tým, že by mali iných súdiť.

V zdravých spoločnostiach sa o základných hodnotách a sociálnom usporiadaní príliš veľa nepremýšľa. Sú to veci, o ktorých sa hovorí, že sú samozrejmé. Tieto veci sa však zmenili odvtedy, čo prezident Lyndon Johnson vyhlásil „bezpodmienečnú“ vojnu proti chudobe. Toto spojenie však obsahovalo aj jeden klamný predpoklad, a to, že chudoba vraj pretrvávala len preto, že slabá vláda nedokázala vyriešiť zásadnú otázku tejto vojny, ktorou malo byť správne nasmerovanie materiálnych zdrojov.

Ale čo ak dôležitejšími príčinami chudoby nie sú záležitosti materiálnej distribúcie, ale to, ako sa ľudia správajú? Čo ak je to vec zlých rozhodnutí a kultúry, ktorá ich produkuje? Ak je to tak, tvorcovia politík musia premyslieť svoju oddanosť myšlienke sociálnej spásy prostredníctvom ekonomickej hojnosti.

Dosť nemoderné

Snaha zvrátiť sociálny regres s pomocou politík, ktoré vytvoria zdravú kultúru, sa podobá na „budovanie národa“ v zahraničí, ako sa o to vo svete snažili USA. Wangová a Wilcox odporúčajú vzdelanie zamerané na pracovné skúsenosti na vysokej úrovni, podporu nízkopríjmových pracovných miest a verejné aj súkromné marketingové kampane, ktoré by na verejných školách či v médiách propagovali manželstvo ako cestu k postupnému úspechu.

Samozrejme, úspech je komplexnejšia vec ako len pridržiavanie sa jedného návodu, ako ho dosiahnuť. Chudobným ľuďom často chýba veľmi potrebný kultúrny kapitál. V knihe Hillbilly Elegy, ktorá je spomienkou na autorov prechod z apalačskej chudoby na Yale Law School, si J. D. Vance spomenul na svoje skúsenosti s prijímacími pohovormi v prestížnych právnych firmách. Počas nich sa okrem mnohých iných vecí naučil aj to, čo sa nenaučil doma, napríklad používať na polievku správnu lyžičku alebo to, že vaše topánky a opasok by k sebe mali pasovať. Tieto záležitosti sa môžu zdať triviálne, ale z hľadiska sociálnej mobility takými nie sú.

Ale oveľa dôležitejšia je cesta postupného úspechu. V časoch spisovateľa Nathaniela Hawthornea sa podobne ako v našich časoch hovorilo, že problémy sú také skľučujúce, že staré princípy musia dať prednosť novej realite. Ale možno je to inak a nešťastná nová realita je len výsledkom pohŕdania starými princípmi. Hawthorne odporúčal rozprávať sa s „rešpektovanými starými hlupákmi“, ktorí sa „zubami-nechtami držia jednej či dvoch myšlienok, ktoré včera ráno ešte nevyhodili na smetisko“. Sú to myšlienky ako napríklad tá, že predtým, ako budete mať deti, dosiahnite najprv vzdelanie a nájdite si pracovné miesto a partnera.

© Washington Post

Autor je komentátor Washington Post

Teraz najčítanejšie