Denník N

Kde, dopekla, sme? pýtal sa mladík z Hongkongu. Cudzinecká polícia sa sťahuje do poľa vo Vajnoroch

Nová lokalita pre cudzineckú políciu na kraji Bratislavy. Foto – N
Nová lokalita pre cudzineckú políciu na kraji Bratislavy. Foto – N

Cesta z centra Bratislavy na miesto, kde si budú cudzinci žijúci na Slovensku vybavovať dokumenty, trvá viac než hodinu. Ulicu nepozná ani Google.

Zastávka Vojenský útvar, z autobusu cestujúci vystúpia na vybetónovaný kúsok zeme uprostred ničoho. Zľava je pole, za ním asi kilometer ďalej divoká príroda už za hranicou Bratislavy.

„Where the hell are we now? (Kde, dopekla, sme?),“ pýta sa študent Raphael (20) z Hongkongu. Odpoveď znie: vo Vajnoroch, v okrajovej štvrti Bratislavy.

Pre cudzincov, ktorí v hlavnom meste žijú, je to prakticky neznáma časť mesta – nie je tu žiadna významnejšia pamiatka, žiadny úrad. Onedlho sa to zmení a cudzinci z celého sveta sa budú pri zoznamovaní s hlavným mestom Slovenska opakovane zastavovať práve vo Vajnoroch.

Je to ďalšia rana cudzincom po opakovaných príhodách z pracovísk cudzineckej polície, kde ľudia čakajú v noci, predbiehajú ich a policajti často nevedia po anglicky.

Zarastené miesto a 30 hodín čakania

Miesto pri zastávke je dnes zarastené vysokou trávou, chodník žiadny, vo vyschnutej zemi stojí ako strašiak v poli zapichnutá značka Regrútskej ulice.

S Raphaelom, ktorý sa v Bratislave ešte dobre neorientuje, sme si vyskúšali, ako sa dostane do stredu poľa mimo zastavanej časti Vajnôr.

Bola to tŕnistá cesta, komplikovaná a hoci sa tam napokon dostal, slovenské plány pre cudzincov ho vydesili.

Ešte kúsok cez trsy trávy, potom po chodníku popri plote vojenského areálu so žiletkovým drôtom, opatrne okolo veľkej diery v kanáli bez poklopu a už sme pri budúcom novom oddelení cudzineckej polície. Vitajte na Slovensku.

Veľká štvorpodlažná budova je takmer opustená, v otvorenom vchode sú naukladané nové radiátory. Staré kasárne teraz prechádzajú veľkou rekonštrukciou. Ministerstvo vnútra sem po rokoch kritiky začiatkom budúceho roka presunie často kritizované a absolútne nevyhovujúce oddelenie cudzineckej polície z budovy bývalej škôlky v Petržalke.

Situácia je stále horšia, cudzinci už nestoja pred oddelením celú jednu noc, čakanie sa naťahuje aj na 30 hodín. Polícia to vysvetľuje aj brigádnikmi, ktorí si zarábajú státím v rade, no aj zvýšeným prílevom cudzincov na Slovensko.

Rekonštrukcia bývalých kasární, ktoré sa stanú novým oddelením cudzineckej polície v Bratislave. Foto – Facebook Polície

Ministerstvo vidí rozvíjajúci sa región

Riaditeľ Úradu hraničnej a cudzineckej polície Ladislav Csémi cez Facebook polície vysvetľoval, že za prvých päť mesiacov roka stúpol počet udelených pobytov v celej krajine o 41 percent, často sú to najmä prechodné pobyty pre zamestnancov a podnikateľov.

Bratislavské oddelenie patrí k najvyťaženejším. Csémi tvrdí, že nápor spôsobuje väčší záujem aj zdĺhavá byrokracia. Práve od nového oddelenia si ministerstvo sľubuje, že rovnaké množstvo ľudí zvládnu lepšie. „Zámerom je vytvoriť vhodné podmienky pre prácu policajtov a v prvom rade pre žiadateľov na úrovni 21. storočia.“

Ministerstvo vnútra tvrdí, že priestory vo Vajnoroch vybrali z viacerých dôvodov – budova mala doriešené prípravy pracoviska, no aj pre financie. Iná možnosť v centre mesta vraj nebola.

Vajnory zhodnotilo ministerstvo vnútra ako dynamicky sa rozvíjajúci región s rozvinutou infraštruktúrou MHD. Jediným priamym spojením s areálom je dnes pritom iba autobusová linka 65, ktorá prepája Vrakuňu s Račou.

Nové oddelenie síce bude lepšie ako pôvodné v Petržalke, no na odľahlejšom mieste s komplikovanou dopravou. Priama cesta z väčšiny Bratislavy tam neexistuje, cudzinci si budú musieť preštudovať cestovné poriadky alebo si objednať taxík.

Polícia tvrdí, že bude v predstihu informovať cez médiá, na internete a na súčasnom oddelení v Petržalke, ako sa cudzinci do Vajnôr dostanú najlepšie.

Cesta na koniec Bratislavy

Raphael z Hongkongu začína svoju cestu na okraj Bratislavy tak, že na Kamennom námestí v centre mesta zadá vo svojom mobilnom telefóne do navigácie názov Regrútska. Google mapy nenachádzajú. Naozaj, ani nám v počítači túto ulicu v Bratislave Google len tak ľahko nenájde.

Raphaelovi pomôže až po niekoľkých pokusoch vyhľadať celý názov ulice Regrútska 10390/4.

Foto – N
Oddelenie cudzineckej polície ministerstvo budúci rok presťahuje na kraj mesta. Foto – Google Maps

„Je to v strede ničoho, príliš ďaleko, musí to byť pre všetkých nepohodlné. Aj keď pôjdem na konečnú električky, budem musieť kráčať ešte ďalších 41 minút. Musím nájsť alternatívu, nejaký autobus,“ premieta dopredu cestu Raphael. Hodinový lístok nemusí stačiť, bolo by to len tak-tak.

Raphael na mobile študuje trasy liniek, porovnáva ich s mapou, rýchlo nájde správnu električku číslo 3. Na zastávke MHD ako prvé zbadá chaotickú mapku Bratislavskej integrovanej dopravy, ktorá ukazuje celé okolie Bratislavy a problém vyznať sa v nej majú aj miestni. To ho na chvíľu zabrzdí.

Zo správneho cestovného poriadku vyčíta zatiaľ aspoň správny smer. „Na Púchovskej musíme prestúpiť na autobus, to nás dostane blízko.“

Najskôr chce ísť autobusom číslom 59, to by bola zachádzka. Naopokon si to rozmyslí a vyberá si iný spoj.

V tejto lokalite každá chyba znamená desiatky stratených minút, autobusy jazdia len sporadicky, vzdialenosti sú veľké. Linka 65 bude lepšia, hovorí nakoniec. „Uvidíme, keď tam prídeme. Vystúpime niekde v tejto lokalite a malo by to byť za rohom,“ ukazuje na kraj mapy.

Cesta je dlhá

Je 15:10, prichádza električka a vyrážame. Raphael rozpráva o výhodách automatickej prevodovky v aute oproti manuálnej, o utečencoch, zaujíma sa o miestnu politiku, stihne porozprávať o svojom štúdiu, cesta je veľmi dlhá. „Sme už blízko?“

Ešte ani zďaleka, debata ďalej pokračuje o slovenskej politike, míňame železničnú stanicu Vinohrady, vinice pod Karpatmi a po 27 minútach jazdy vystupujeme na predposlednej zastávke Púchovská s niekoľkými poslednými domami na hranici sídliska. Tu chceme prestúpiť na autobus.

Rekonštruovaná budova pre cudzineckú políciu. Foto – N

 

„Nie som si istý, vyzerá to ako koniec mesta,“ hovorí Raphael. Zastávka autobusu číslo 65 je na druhej strane cesty. „Jazdí každú pol hodinu?“ prekvapene študuje ďalší cestovný poriadok. Častejšie premáva aspoň v špičke medzi šiestou a desiatou ráno a poobede od tretej do ôsmej.

„Je to také vzdialené, táto zóna nemá dokonca ani meno,“ sleduje trasu v Google mapách už z autobusu. Ak by nemal smartfón, na cestu by sa opýtal miestnych.

Z centra aspoň hodina cesty

Už je to iba kúsok, stačí ísť chvíľu rovno, no autobus ešte odbočí. Na Pántoch pri fabrikách a skladoch naberie zamestnancov a po malej zachádzke sa vracia späť na cestu. Ďalších asi desať minút cesty a sme v cieli, cesta z centra trvala niečo vyše hodinu. Z iných častí Bratislavy môže byť ešte komplikovanejšia a výrazne dlhšia.

Tu je Raphaelov komentár, ktorý nasledoval: „Nikto by nikdy nemal takúto vec urobiť cudzincom. V Hongkongu je migračný úrad v centre, aj v Londýne. Ak neviete cudzincov príjemne privítať, tak zavrite krajinu a nedovoľte sem nikomu prísť. Je to nevhodné pre akúkoľvek krajinu Únie. Ak to urobíte, ľudia sem nebudú chcieť prísť a utrpí tým aj štát. Je to proti princípom rozmanitosti a rovnoprávnosti Únie.“

Áno, dá sa sem dostať aj jednoduchšie a rýchlejšie – autom. Po prázdnom obchvate je to z centra asi 16 minút. Aj toto možno bude v odporúčaniach polície a ministerstva vnútra pre cudzincov.

Foto – N

Cudzinecká polícia

Teraz najčítanejšie