pondelok

Ružene Bajcsy zobrali nacisti rodičov a komunisti deti, no ona sa stala jednou z najlepších vedkýň sveta

Zažila nacizmus, stalinizmus aj komunizmus, režimy, ktoré jej opakovane brali rodinu a možnosť šťastne žiť. Keď sa po invázii v roku 1968 rozhodla zostať v USA, nevedela, že možnosť opäť vidieť svoje deti sa pretiahne na pätnásť rokov a ďalších osem rokov potrvá, než sa za ňou prisťahujú.

Profesorka Ružena Bajcsy. Foto – Post Bellum

Ružena Bajcsy prežila mnoho tragédií a sklamaní, ktoré by zaplnili pocity márnosti hneď niekoľkých ľudských životov naraz. Prišla o rodičov, o dve matky a nepriamo aj o sestru.

Bola svedkom mnohých neuveriteľných príbehov detí z detských domovov, chladnej pestúnskej starostlivosti a prežívala nekonečnú samotu, v ktorej jej pomáhalo štúdium matematiky a prírodných vied.

Búrka pred búrkou

Ružena Bajcsy sa narodila Felixovi Kučerovi a jeho žene Margarite, rodenej Weissovej, v Bratislave 28. mája 1933. Otec bol stavebný inžinier. Do jej troch rokov žili šťastne, ale potom začala prichádzať jedna rana za druhou.

V roku 1936 jej matku zavraždila slúžka. Podhubie antisemitských nálad sa v tom čase už na Slovensku pevne zakorenilo, a tak z činu obvinili jej otca, Žida. Vo veľkom vraždu rozoberali noviny a rezonovala v spoločnosti.

Po tom, čo otca vzali do väzenia v Michalovciach, o Ruženu sa dva roky starali matkini príbuzní v Komárne. Otca po deviatich mesiacoch väzby zbavili obvinenia a prepustili na slobodu. Trvalo však niekoľko ďalších mesiacov, než sa z prežitej hrôzy spamätal.

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Post Bellum môžete podporiť aj na darcovskom portáli.

V roku 1938 sa znovu oženil. Jeho druhou ženou sa stala detská lekárka Klára Halmiová, takisto židovského pôvodu, ktorá však so sestrou prestúpila na kresťanstvo.

Malú Ruženu si vzali s otcom k sebe, neskôr obaja tiež konvertovali a stali sa katolíkmi. Do akej miery išlo u otca o presvedčenie a nielen o strach z nacizmu, sa dá dnes už len dohadovať.

„Spomínam si na krstiny, mala som päť rokov. Držala som sviečku, mala som bielu blúzku... Spomínam si na milého starého kňaza, ktorý ma krstil. Odvtedy doby som chodila na náboženstvo a každú nedeľu do kostola,“ spomína Ružena Bajcsy.

Gestapo si nevšimlo deti v zadnej izbe

Rodinu chvíľu chránilo kresťanstvo aj skutočnosť, že otec ako štátny zamestnanec a odborník na projektovanie a údržbu ciest bol dôležitý. Kučerovci sa presťahovali do Lučenca, odkiaľ pochádzala mamička Klára. Ružena ju mala veľmi rada a stala sa pre ňu vlastnou matkou. Ružene sa narodila sestra.

Po prvej viedenskej arbitráži sa však rodina musela presunúť do Zvolena, kde Ružena Bajcsy absolvovala základnú školu aj prvý rok gymnázia.

Transportom do koncentračného tábora sa rodine darilo vyhnúť do jesene 1944. Vtedy v byte Kučerovcov zazvonili nacisti a 21. novembra rodičov odviedli. Mamička ešte stačila zájsť do detskej izby, kde sa sestry hrali s deťmi od susedov. Šeptom im povedala, aby boli ticho, že sa čoskoro aj s otcom vrátia. Nevrátili sa už nikdy. Neskôr zistila, že zahynuli mesiac po zatknutí, pochovali ich do hromadného hrobu v Kremničke. Detí v zadnej izbe si gestapo ani nevšimlo.

Vtedy jedenásťročná Ružena a štvorročná Mária čakali doma týždeň. Vo vojnovom zmätku neboli nablízku žiadni príbuzní a, ako sa Ružena neskôr dozvedela, väčšina z nich v tom čase už nežila.

Susedia sa báli postarať sa o „zabudnuté sestry“, a tak sa Ružena so sestrou vypravili k známym nevlastnej matky. Ich reakcia ju však šokovala a uvedomila si, že už nič nebude ako predtým a že strach je taký veľký, že nepozná zľutovanie ani pomoc.

Známi jej najskôr nechceli otvoriť a potom ju ani nespoznávali. Naliehala však a vytrvala tak dlho, pokým neskontaktovali Červený kríž. Jeho zamestnanci našli pre sestry miesto v detskom domove vo Zvolene. Tam sa dočkali oslobodenia.

Po vojne mier, radosť nie

Keď sa vojna skončila, Ružena Bajcsy prezerala inzeráty v novinách a hľadala akékoľvek správy o rodine. Zistila, že vojnu prežila teta, sestra matky Kláry, ktorá bývala v Budapešti. Sama prišla o manžela, a keď ju deti kontaktovali, vydala sa za sestrami na Slovensko. Paradoxne však jej nájdenie neprinieslo Ružene Bajcsy novú rodinu, ale postupne ju oddelilo aj od sestry Márie.

„Pretože sme cez vojnu žili predovšetkým zo slanej vody a chleba, sestra trpela nedostatkom vitamínov a kožnými infekciami, ktoré sa nedarilo vyliečiť. Teta ju v roku 1946 vzala k sebe do Budapešti, aby ju vyliečila. Keď bude zdravá, vráti sa. Počas tých ťažkých povojnových rokov 1946-1948 sme sa so sestrou veľmi zblížili, bola som pre ňu ako matka. Chýbala mi a jej návrat sa stále odkladal, až raz moja teta povedala: ,Prečo sa nepresťahuješ k nám do Budapešti?‘ Mala som štrnásť a bola som veľmi nezávislá, odmietla som tam ísť. Čiastočne aj preto, že som neverila, že by sa o mňa postarala ako o nevlastné dieťa spravodlivo, ale tiež som stále dúfala, že sa sestra vráti.“

Možnosť pravidelných návštev však uťala zmena režimu po roku 1948, keď podľa zvláštneho nariadenia sa nesmelo do cudziny cestovať bez výjazdného povolenia. V zákone č. 53 o pasoch z roku 1949 sa dokonca výslovne uvádzalo, že československí občania nemajú na vydanie pasu právny nárok.

Sestry sa tak stretli opäť až v roku 1956.  Tých niekoľko rokov, keď Ružena Bajcsy vyrastala sama v detských domovoch, zatiaľ čo jej sestra v rodine úspešného lekára, za ktorého sa teta po smrti prvého manžela vydala, však spôsobilo ich – bohužiaľ už trvalé – odcudzenie.

Osamelosť a matematika

Asi rok po skončení vojny sa Ružene Bajcsy podarilo vďaka rodinnému priateľovi nájsť jedného z preživších bratrancov a po ňom ešte strýka.

S ich pomocou sa presťahovala do katolíckeho detského domova v Bratislave, ktorý viedli sestry vincentky. Absencia akéhokoľvek ďalšieho záujmu o ňu zo strany príbuzných jej však priniesla ďalšie životné sklamanie.

Peniaze, ktoré zdedila po otcovi, sama ešte spravovať nemohla, preto mala prideleného poručníka. Dohliadal na ňu a platil jej účty.

Nezáujem a hlbokú opustenosť jej kompenzovalo štúdium. Chodila na bratislavské dievčenské gymnázium, kde vynikala v matematike, ktorá ju nesmierne bavila, rovnako ako prírodné vedy.

Ružena Bajcsy bola v roku 1968 v Kalifornii. Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy tam zostala. Foto – Post Bellum

Komunizmus v praxi

Keď Ružena dovŕšila pätnásty rok, musela z domova odísť. Komunistický režim pevne držal získané opraty moci a v intenciách svojej ideológie prenasledoval cirkev. Dotklo sa to aj sestier vincentiek, ktoré po zákaze ich činnosti vysídlili na stredné Slovensko.

Ruženy sa ujal bezdetný pár. „Boli veľmi slušní, aj keď nie práve vrúcni. Ale mala som aspoň strechu nad hlavou, bezpečie a možnosť s niekým sa porozprávať, keď som sa vrátila domov. Nejedla som s nimi, ale inde.“

Kombinácia silnej viery manželov a skutočnosti, že jej pestún bol počas nacistickej vlády starostom, viedla k pozoruhodnému vývoju, keď komunisti oboch manželov označili za fašistov a vysťahovali ich na vidiek, zatiaľ čo do bytu, kde naďalej žila vtedy už osemnásťročná Ružena, nasťahovali novú domácu – príslušníčku „robotníckej triedy“.

Pre Ruženu Bajcsy to bol ďalší stret s realitou. Žena sa totiž živila prostitúciou, muži do bytu prichádzali a odchádzali z neho. Do jej štúdia to našťastie nezasahovalo, a mohla sa tak venovať poslednému roku gymnázia a výberu vysokej školy.

„Pôvodne som si veľmi priala študovať matematiku. Ale pracovné vyhliadky po absolvovaní boli buď sa stať učiteľkou, čo si vyžadovalo spojenie s marxizmom-leninizmom, a to mi veľmi nevyhovovalo, alebo ste mohli ísť pracovať do poisťovne. Preto som sa rozhodla, že technika bude to pravé, našla som si tú najviac matematicky zameranú a tak som sa dostala k elektroinžinierstvu.“

Rodina, práca a invázia

Na vysokej škole Ružena stretla svojho budúceho manžela, o tri roky staršieho Júliusa Bajcsyho. Vzali sa po ročnej známosti, keď mala dvadsať rokov. „Zúfalo som túžila po rodine, bola som sama a bolo to ťažké.“

Ružena Bajcsy vyštudovala elektrotechniku na Slovenskej technickej univerzite a po získaní magisterského titulu sa jej v roku 1957 narodila dcéra Klára. Syn Peter nasledoval v roku 1964.

Po čase však začala vnímať potrebu profesijne vystúpiť za hranice komunistického Československa a po získaní doktorátu zareagovala v roku 1967 na možnosť vycestovať na ročnú stáž do Kalifornie v USA.

Keď v auguste 1968 prišli do Československa sovietske tanky, Ružena Bajcsy stála pred voľbou vrátiť sa do ešte väčšej neslobody, než z ktorej odchádzala, alebo zostať, profesijne sa rozvíjať a pripraviť pôdu na príchod rodiny. Rozhodla sa zostať a v roku 1972 získala na Stanfordovej univerzite druhý doktorát.

Vzťah s profesorom Bajcsym však nevydržal, rozviedli sa a obaja neskôr uzavreli nové manželstva. Ružena sa vydala za profesora fyziky Shermana Frankela a vychovávala s ním jeho syna Waltera.

Cesta za získaním amerického pasu trvala dlhých desať rokov a možnosť stretnúť znovu vlastné deti ešte o päť rokov dlhšie. Keď sa Ružena Bajcsy prvýkrát vrátila späť do Európy, jej dcéra Klára bola už vydatá.

Ružena Bajcsy na Pensylvánskej univerzite v roku 1986. Foto – Post Bellum

Sloboda, profesia a rodina

V Spojených štátoch sa z Ruženy Bajcsy stala za tie roky, ktoré tu žije, popredná odborníčka na poli počítačových vied a robotiky. Tridsať rokov pôsobila na univerzite v Pensylvánii, kde prednášala a viedla katedru počítačových a informatických vied, založila známe laboratórium GRASPO (General Robotics and Active Sensory Perception Lab), na čele ktorého zároveň šesť rokov stála.

V Berkeley viedla Centrum pre výskum informačných technológií v záujme spoločnosti (Center Information Technology Research in Interest of Society – CITRIS) na Kalifornskej univerzite a zastávala ešte mnoho ďalších funkcií v rámci svojho odborného záberu.

Zaoberá sa inováciami v oblasti robotiky, strojového učenia a umelej inteligencie, za svoju prácu získala v roku 2009 ocenenie Benjamina Franklina (Benjamin Franklin Medal in Computer and Cognitive Science). Časopis Discover Magazine ju v roku 2002 vyhlásil za jednu z päťdesiatich najvýznamnejších žien na poli vedy z celého sveta.

Ružena Bajcsy žije v Kalifornii, stále aktívne prednáša a po tom, čo sa za ňou po revolúcii v roku 1989 presťahovala dcéra aj syn, konečne prežíva aj radostný rodinný život v blízkosti manžela, detí a vnúčat.

 

Post Bellum SK je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet
SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 125309 z vás dostáva správy e-mailom