Denník N

Roky robí s bezdomovcami: Peniaze od mesta? To je škrabanec vo vesmíre

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Bezdomovci žijú aj cez deň, v nocľahárni im robotu nenájdu, vysvetľuje význam denných centier pre ľudí bez domova jeden zo šéfov občianskeho združenia Vagus Sergej Kára. V Bratislave prevádzkujú denný stacionár Domec, o ktorého budúcnosti sa teraz rozhoduje. Aj po tomto týždni zostanú v neistote. Rozpočet Bratislavy vo štvrtok nezaradili do programu a hlavné mesto zostáva v rozpočtovom provizóriu.

Ak bežný človek počuje o pomoci bezdomovcom, predstaví si nocľaháreň, lebo vie, že nemajú kde spať. V Domci sa im venujete cez deň. Prečo je potrebné denné centrum?

Áno, veľa ľudí si myslí, že nocľaháreň rieši ich situáciu, ale je to veľmi krátkozraké. Nocľaháreň je miesto, kde ten človek prečká noc, je to v podstate krízová služba. Denné centrá pokrývajú čas, keď fungujú úrady a inštitúcie, preto odborne pomáhajú ľuďom bez domova dostať sa zo situácie, v ktorej sa ocitli. Samozrejme, má aj druhú funkciu, aj tu sa pomáha s naplnením základných potrieb, lebo tí ľudia existujú aj počas dňa, nielen v noci. Aj vtedy sa potrebujú najesť, osprchovať, získať šatstvo. Kapacita nocľahární v Bratislave je malá, denné centrá ich preto dopĺňajú.

O akej odbornej pomoci sa rozprávame?

V centre pomáhame so sprostredkovaním práce, s poradenstvom, dokladmi, ale máme tam aj ošetrovňu, otvorenú päťkrát do týždňa, kam jeden deň v týždni prichádza aj lekár.  Tiež u nás môžu využiť služby šatníka, hygienického centra, prístupu na internet, ponúkame im jedlo. Ale to najdôležitejšie je ľudskosť spojená s odbornosťou našich ľudí.

Ako vlastne vyzerá bežný deň v Domci?

Ráno o deviatej klienti prechádzajú registráciou, už ich máme registrovaných 1500, čo je približne tretina z bezdomovcov v Bratislave, hoci, samozrejme, nechodia všetci každý deň. Ráno teda prídu, nahlásia, či sa chcú osprchovať, ísť na raňajky, na poradenstvo, alebo napríklad k lekárovi, a kolegovia ich postupne podľa časov volajú. Denne máme okolo šesťdesiat až sedemdesiat ľudí – záleží aj na počasí.

Platia si niečo?

My sme nízkoprahová služba, to znamená, že prijmeme kohokoľvek, dokonca aj ľudí pod vplyvom alkoholu – samozrejme, do istej tolerovateľnej miery. Sú veci, ktoré sú spoplatnené. Obed stojí tridsať centov, pár centov stojí aj nejaký kus oblečenia. Niekomu sa môže zdať, že aké super, môžu sa najesť za tridsať centov, ale to sú ľudia, ktorým sa denne podarí niekde získať tak dve eurá. Tridsať centov pre nich je toľko ako pre nás päť eur.

Čo ak nemajú ani tých tridsať centov?

Máme vybudovaný program, v rámci ktorého môžu pomôcť s upratovaním Mýtnej ulice, Račianskeho mýta či samotného denného centra. Keď sa prihlásia na rajóny, ako to my voláme, môžu si zarobiť kredity, teda nie peniaze na ruku. Kredity môžu minúť za jedlo u nás, ale aj v nocľahárni Depaul, kde sa tiež za noc platí.

Poradenstvo sa neplatí?

Nie. Peniaze pýtame len za obed a šatstvo. Aj raňajky, sprcha, lekár, internet či telefonát do firmy kvôli prípadnej práci sú zadarmo.

To znamená, že prevádzka centra niečo stojí.

Stojí. Vo veľmi šetriacom režime 100-tisíc ročne. Máme sedem ľudí na trvalý pracovný pomer, ktorí dennodenne pracujú s tými sedemdesiatimi ľuďmi. Sú to vysokoškolsky vzdelaní ľudia s praxou, tvoria jeden z najlepších tímov na Slovensku, a títo ľudia majú 600 eur v hrubom, čiže 450 v čistom. Pre nás je to však náklad 810 eur na jedného. Keď si to vynásobíme siedmimi, krát dvanásť mesiacov, dostaneme sa k tomu, že 68-tisíc nás stoja len mzdy, navyše mimoriadne nízke. S energiami, benzínom, nákladmi na stravu a zdravotnícky materiál sa na tých 100-tisíc dostaneme veľmi rýchlo. Boli by sme oveľa radšej, keby ľudia, čo u nás pracujú, mali platy, ktoré by aspoň sčasti zodpovedali náročnosti ich práce.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Odkiaľ na to beriete peniaze?

Na začiatku by bolo dobré povedať, že je úžasné, že sme od mesta získali budovu, v ktorej sme. Je skôr výnimkou, že sa verejná budova venuje na prácu s ľudmi bez domova. Háčik bol v tom, že bola v dezolátnom stave. Oprava nás stála 86-tisíc eur, ktoré sme preinvestovali do mestského majetku, aby ten priestor bol vôbec užívateľný. Na to sme z veľkej časti čerpali peniaze z nórskeho finančného mechanizmu, plus sme dostali dotácie od súkromných a firemných nadácií.

Ako je to s prevádzkou centra?

Rok 2014 bol prvým rokom fungovania. Osemdesiat percent rozpočtu sme utiahli my ako občianske združenie zo súkromných peňazí, dvadsaťtisíc prispelo mesto. Povedali sme si: „Okej, je to prvý rok, nie sú ešte zvyknutí na takéto centrum, nevedelo sa, či to bude mať zmysel a čo to spraví s lokalitou.“ Obavy sa však nenaplnili: minulý rok sme mali 16-tisíc návštev a za každou z nich je konkrétny človek, ktorému sme pomohli. Veľká časť z nich sa posunula ďalej. Štyridsiatim sme sprostredkovali upratovanie v Starom Meste, mnohým sme našli brigády, troch ľudí sme zamestnali v našej kaviarni Dobre&Dobré na trvalý pracovný pomer a úplne sme ich dostali z ulice.

V novom rozpočte vám mesto zoškrtalo dotáciu na 5-tisíc, hoci primátor Nesrovnal v odpovedi pre Denník N povedal, že dotáciu navrhne zvýšiť na 40-tisíc. Čo by tých 5-tisíc pre vás znamenalo?

Začnem takto. Už počas minulého roka sa nás donori, ktorí pomohli projekt rozbehnúť, pýtali, kedy mesto za centrum preberie väčšiu zodpovednosť. Tu sa totiž nebavíme o nejakej charite, ale o sociálnej službe zadefinovanej v zákone o sociálnych službách, na ktorú má samospráva prispievať podľa zákona. Preto sa obraciame na mesto, aby finančná spoluúčasť bola aspoň polovičná. Niekomu sa to možno bude zdať veľa, ale na riešenie problematiky ľudí bez domova idú v skutočnosti ani nie omrvinky – to sú omrvinky z omrviniek zo stoviek miliónov eur mestského rozpočtu. Tých 50-tisíc eur, ktoré by sme chceli, je škrabanec vo vesmíre oproti tomu, čo v rozpočte je.

O rozpočte sa stále rozhoduje. Sľúbil vám primátor niečo konkrétne?

Sľúbil, že sa postará, aby to nedopadlo tak, ako je to teraz naplánované. Zrazu sa v médiách objavila nejaká suma 40-tisíc eur, ale ja neviem, kde ich zobrali. Celkovo je na problematiku ľudí bez domova v rozpočte 106-tisíc a oni k nej tých 40-tisíc nepridali. Museli to odniekiaľ ukrojiť a ja teraz neviem odkiaľ. Uvidíme, ako to dopadne.

Ak by to zostalo na piatich tisícoch, tak sa Domec zavrie?

Áno, od augusta tohto roku. Ja osobne už nevidím priestor, kam zaklopať a požiadať o ďalšie desaťtisíce na prevádzku.

Je v Bratislave ešte nejaké nízkoprahové centrum?

Pokiaľ viem, jedno: je to rehoľa Milosrdných bratov a ja presne neviem, ako sú financovaní oni. Myslím, že majú šťastie a majú aj nejaké financie zo zahraničia; mám tiež pocit, že im je viac jedno, ako dopadne rozpočet mesta.

Spomenuli ste, že z umiestnenia Domca pre bezdomovcov blízko centra mesta boli obavy – ľudia vás kritizovali, že ťaháte bezdomovcov do centra. Ako vychádzate so susedmi?

Dobre. Zaujímavé napríklad je, že sa nám ozval developer, ktorý stavia oproti cez ulicu. Báli sme sa, či nás nechcú kúpiť, na stretnutie sme išli so strachom, ale výsledkom bolo, že oni chcú cez nás zamestnať ľudí bez domova. Bavíme sa o práci pre asi štyroch ľudí na dobu približne jedného roka.

Prečo bolo potrebné umiestniť Domec do blízkosti centra a nie na okraj mesta?

Asi je dôležité povedať, že my naozaj neťaháme bezdomovcov do centra. Ak sa človek obzrie, zistí, že už tu sú. Tu nejde o to, že tie služby musia byť v centre. Musia byť tam, kde ľudia bez domova sú. Vrátiť sa do rozmýšľania 90. rokov a tvrdiť, že ľudí bez domova treba vytlačiť za mesto a uprostred poľa im postaviť tábory, kde budú bývať, nič nerieši. A to takéto názory od komunálnych politikov stále zaznievajú. No iba by sme zametali problémy pod rohožku. Je nonsens, že 300 miest na prespanie z celkovej kapacity 350, ktoré v Bratislave sú, sa nachádza na okraji medzi letiskom a Vrakuňou. Tí, ktorí žijú na druhej strane, nemajú kde prespať.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Je veľmi naivné si myslieť, že bezdomovec sadne na električku a odvezie sa večer do nocľahárne?

Je to úplne naivné. Už len preto, ako sa k ľuďom bez domova v MHD správa dopravný podnik a ako sa k nim správajú revízori, ktorí si na nich naháňajú štatistiky čiernych pasažierov a dávajú im jednu pokutu za druhou, aj keď to ten človek nemá šancu zaplatiť.

Je pre človeka bez domova výhodnejšie byť v centre?

To sa nedá zovšeobecniť, hoci viem, že pri bezdomovcoch zovšeobecňujeme radi. Každý z nás má predstavu, že je to taký ten bradatý pán v špinavom kabáte, ktorý mierne zapácha, sedí s igelitkami na lavičke a pije čučo. To sú tí ľudia, ktorých my vidíme. Ale je sedemdesiat percent ľudí, ktorí sa snažia nevyzerať ako ľudia bez domova, čo by som aj ja prirodzene robil, keby som na ulici bol – a tých nerozoznáme. Preto sa nedá vo všeobecnosti povedať ani to, v ktorej časti mesta bezdomovec je. Áno, sú tu takí, ktorí sa pohybujú v centre, lebo sú žobráci a v centre si skôr vyžobrú nejaké peniaze. Druhá vec je, že v Starom Meste je veľa miest, kde prespávajú. Ale ľudia bez domova sú vo všetkých mestských častiach.

Svojim klientom ste našli robotu aj vo vašej kaviarni Dobre&Dobré. Vraveli ste, že tu pracujú traja ľudia na plný úväzok?

Traja ľudia na plný, plus jedna klientka sa nám stará každý deň o poriadok a časť zásobovania, a tá tu nie je osem hodín. Títo ľudia sú už mimo ulice, platia si ubytovňu a nespávajú vonku na kartóne. Dobré je, že personál v kaviarni je zložený: máme tu aj ľudí, ktorí neboli bez domova a mali skúsenosť s prácou v kaviarni. To je na tom to najlepšie, že bývalí ľudia bez domova sú s ostatnými na jednej úrovni. To ich posúva ďalej. Často zákazník nerozozná, ktorý z tých zamestnancov bol bez domova, a to je dôležité – lebo naši chalani zrazu nemajú pocit, že sa na nich niekto pozerá ako na bezdomovca.

Uživí sa Dobre&Dobré?

Zatiaľ sme na vyrovnanom rozpočte, čo je fajn. Ide leto a dúfame, že sa kaviareň stane aj ziskovou, aby sme mohli z toho, čo zarobíme, financovať naše neziskové projekty.

Chodia zákazníci do kaviarne preto, lebo vedia, že tam pomáhate bezdomovcom, alebo väčšina ani nevie, ako tá kaviareň vznikla, a sadnú si sem, lebo idú okolo?

Odhadom pol na pol. Keď sme kaviareň otvorili, nepozerali sme len na sociálnu rovinu, ale aj na to, aby boli dobré služby. Nechceli sme, aby tam ľudia chodili z ľútosti. Myslím si, že 99 percent ľudí tam ide v prvom rade kvôli obsluhe, dobrej káve, lokalite a prostrediu. A áno, potom si veľká časť z nich povie: „Pôjdem tam na dobrú kávu a je dobré, že to má ešte aj hlbší zmysel.“

Ak má pre vás práca našich novinárov pred prezidentskými voľbami väčšiu hodnotu, ako je cena predplatného, môžete ich podporiť aj darom. Vopred ďakujeme 🫶

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie