Denník N

Skúsený kosec: Kto vie dobre kosiť kosou, vie aj hrať tenis

Lukáš Janoška kosí v súťažnom postoji. Foto – Štefan Németh/Lukáš Janoška
Lukáš Janoška kosí v súťažnom postoji. Foto – Štefan Németh/Lukáš Janoška

Keď pokosíte lúku ručnou kosou, máte lepšie seno a aj lúka sa po kosení lepšie spamätá, hovorí dlhoročný kosec z Pohorelej Lukáš Janoška.

Lukáš Janoška (1955) je učiteľom telesnej výchovy a lyžovania, no popritom od narodenia kosí a dnes organizuje kosecké súťaže a kurzy kosenia. 

Kosili ste dnes?

Dnes som nekosil. Dnes som robil s drevom a vyháňal a dojil ovce. Už mám aj domáci tvaroh z toho, čo som podojil. To mám také bioprodukty.

Nekosíte každý deň?

Kosenie trávy, to je kampaň. Čiže nie, kosí sa hlavne v období okolo Jána. Teraz je to trošku posunuté, čiže sa kosilo už pred Jánom a aj sme to potom zhrabali, sušili, dávali na kopy. Ale teraz ešte musím jednu lúku skosiť, pretože ju ovce nespásli a je po nej pochodené, tak aby nová tráva mohla rásť, tak to teraz skosím. A taktiež kosím, keď nechávam ovce vo dvore. Vtedy im nakosím do krmelca takú zásobu, že môžem odísť aj na dva dni.

Kedy je ten správny čas kosiť?

U nás sa kosí dvakrát: hlavne na toho Jána, ale takí nedočkaví v záhradách aj trikrát za rok.

Najlepšie sa kosí ráno, keď je rosa. Kosíte aj niekedy inokedy ako ráno?

S vekom slabnem a človek potom odkladá nástup na lúku, ale samozrejme, že sa najlepšie kosí ráno, keď je rosa. Viete, ono už keď začnete o šiestej ráno, tak je to v podstate neskoro. Začnem o šiestej alebo o siedmej a kosím do jedenástej. Dalo by sa však začať aj o štvrtej a skončiť o ôsmej ráno. Ale to chce guráž, ktorú už nemám.

V minulosti ste ju mali?

No jasné. Kým neexistovali letné a zimné časy, tak sme chodili o tretej ráno. Vtedy sa brieždilo, bolo pekne vidno na chodník, po ktorom sme šli. Bola rosa a veľmi chladno. Niekedy len šesť stupňov, až mi za nechty zachádzalo. Stalo sa aj, že sme skosili lúku a šiel som si po vysvedčenie do školy. Skončili sme o siedmej, prišiel som domov, prezliekol sa a šiel som do školy na koniec roka. Jeden takýto deň sa stalo aj také, že som sa porezal pri kosení a hneď potom, ako som si vzal vysvedčenie, tak som šiel na pohotovosť. To je asi bežná prax, že sa niekto pri kosení poraní. Treba sa deväťkrát porezať, aby si mohol povedať, že si dobrý kosec. Aspoň tak sa vraví.

Lukáš Janoška sa predstavil aj v dokumente Zem, ktorá hľadá svoje nebo. Foto – ASFK/Lukáš Janoška

Tradičné verzus moderné

Kosíte len tradične alebo máte aj kosačku?

Pravdupovediac, s vekom na mňa prišlo, že používam aj motorovú kosačku. Nie som už taký silný. Do 55. roku som kosil len ručne, ale potom mi kamaráti povedali, že by som to mal skúsiť. A aj som sa rýchlo vyčerpal, keď som kosil len ručne a býval som nesvoj celý druhý deň.

V čom spočíva výhoda starého spôsobu kosenia?

Človek sa udržiava v kondícii. Hlavne chrbát kosca je veľmi silný. Teraz mnohí ľudia, čo pracujú len sediac pri počítači, majú zdravotné problémy, bolia ich kríže i celý chrbát. Naopak, kosci bývali mocní, ohybní a šľachovití. Taktiež sa zachová kvalita trávy, keďže kosa je čistý a ostrý kov, bez oleja. A aj sa tráva rýchlejšie zotavuje, pretože to odrezanie je najcitlivejšie zo všetkých možností. Je to taký chirurgický rez. Trávnik, ktorý je novo zasiaty, by mal byť pokosený prvýkrát ručne. Ten koreňový systém trávy vtedy ešte nie je taký rozbujnený a tie iné techniky mu škodia pri tom, aby sa uchytil.

Je známe, že moderné kosenie škodí nielen tráve, ale aj hmyzu a iným tvorom, ktoré v tráve žijú. Má aj kosenie kosou nepriaznivé účinky?

Podľa mňa nie. Dá sa pri tom ešte aj spievať. Je to tichučké, človek počuje svišťať kosu aj cvrlikať hmyz v tráve. Ale je pravda, že sa stávajú nešťastia. Žaba, keď si nedala pozor, tak mala problém. Rovnako aj had. Nie je to veľmi príjemné, keď sa vám to stane. Aj som sa snažil tomu vyhnúť, ale nie vždy si tieto tvory dali povedať.

Aké účinky má na lúku kosenie kosou?

Tráva sa ľahšie zotavuje a aj to pokosenie je precíznejšie a hlavne nižšie, nízko nad zemou. A potom, aj keď prišli hrabačky a pohrabali trávu precízne, tak uchovali v tej tráve či v sene všetky výživné mikročasti. Keď príde technika, tak to z tej trávy vyhluší a seno je také suché ako slama. Keď sa to dá do fukára, všetko dobré a výživné pre zvieratá odfúkne a ostane len taký brak.

Viete si predstaviť, že by sa v moderných mestách kosilo kosou? Napríklad na futbalovom štadióne alebo v parku?

V parkoch na Západe sa ručne kosí. Napríklad v Schönbrunne vo Viedni niektoré záhony kosia veľmi zruční kosci. Na Západe sa veľmi pomáha pri technickom kosení aj ručným kosením kútov či ťažko prístupných krajov. Vážia si to. U nás je to trošku iné a to, čo sa nám nepodarí skosiť technicky, necháme tak, prípadne to kosíme mašinami. Taká tráva tam potom zdegeneruje a vysemení sa a nie je to dobré pre celý park.

U nás sa s ručným kosením v parku nestretneme?

Ja som chodil kosiť záhrady v Bratislave. Keď som bol študent a aj ako vysokoškolský učiteľ. Mal som inzerát v bratislavskom večerníku a volali ma ľudia, hlavne starší, aby som im prišiel pokosiť. Ručne, potichu a rýchlo. Hlavne ťažko prístupné časti záhrad. Rád na to spomínam, lebo to boli 70. roky, a to ešte žili ľudia, čo si pamätali prvú republiku. Boli to múdri ľudia, veľa toho zažili a ja som sa od nich veľa poučil.

Má dnes ešte ručné kosenie zmysel, keď mechanické je rýchlejšie a často k tomu netreba žiadnu zručnosť? A keď kosiť kosou nevie každý a ani to nie je to zručnosť, ktorej sa dá rýchlo a ľahko naučiť?

Takéto otázky by sa dali položiť v rôznych odboroch. Boli sme v Toskánsku na bicykloch a prechádzali popri nás staré autá – veterány. Prechádzajú celým Talianskom, zablokujú úseky na cestách a oni prechádzajú v pohode. Alebo z inej oblasti napríklad historickí šermiari, aj ich by ste sa mohli spýtať takúto otázku. Je to hlavne relax a návrat do minulosti. Ale intenzívnejší, pretože kosec vytvára aj estetické, aj praktické hodnoty a vníma aj krásu prírody a tým sa zbavuje nečistôt dnešného sveta.

Ľudia nemajú čas učiť sa kosiť, majú iné starosti. Myslíte si, že táto tradícia prežije modernú dobu?

Priznám sa, že ja som za to, aby sa kosilo čímkoľvek. Slovensko je veľmi zanedbaná krajina v oblasti životného prostredia a udržiavania lúk ako máloktorá. Hlavne postkomunistické krajiny sú na tom takto zle, lebo predchádzajúci systém bol chorý a ušlo im, že sa treba starať a udržiavať životné prostredie. A v niektorých z nás to žije doteraz. My sme ešte také obete toho celého a až tí mladší sa stretávajú s normálnymi hodnotami v Európe, ktoré vnímajú aj životné prostredie. Aj preto chodím na jablká na Západ, kde poznávam ten kapitalizmus nepoznačený socializmom. To patrí vari aj do základného vzdelania. A tí ľudia na Západe majú iný vzťah k prírode a krajina vyzerá lepšie a potom aj ekonomika vyzerá inakšie.

Myslíte, že to spolu nejak súvisí? Ekonomika a životné prostredie?

Na Slovensku sa nedajú poriadne vychovávať deti. I keď sa hovorí o tom, že sa treba starať o prírodu a moralizuje sa o tom, veľmi málo sa robí niečo poriadne pre to, aby sa životné prostredie zlepšilo. Chýba úcta k prírode. Ja to vnímam cez vieru, že aj príroda je dar. To sa za komunizmu nepripúšťalo, vtedy to bolo všetko veľmi bezduché a takto to dopadlo. Ale pomaly sa vraciame k takým prírodným veciam a k materiálom. Napríklad aj chalupy z dreva sa stávajú populárne namiesto betónových domov. Kupujeme bioprodukty. Ja síce nemám štatistiky, že či sa to zlepšuje, hodnotím to len z toho, že sledujem svoje okolie.

Moderné verzus tradičné kosenie. Foto – Lukáš Janoška

Kosci sú mocní, zranenia zriedkavé

Ako sa správne kosí?

Existujú rôzne kosecké školy a táto naša horehronská je založená na vzpriamenom postoji. Kosci si nato aj prispôsobili sklon kosy ku kosisku. To sa volalo, že „dávajú kosu pod koreň“, čiže sa otvoril uhol medzi listom kosy a jazýčkom päty kosy, ktorým je kosa uchopená o kosisko. Tam je určitý uhol, a keď je ostrý, tak rúčka musí byť nízko, aby kosa utínala steblá trávy kolmo. Ale keď sa uhol otvorí, tak rúčka môže byť strmšie a kosec môže byť vzpriamenejší, netrpí mu chrbát v predklone. Môže dlhšie kosiť. Naši otcovia kosili takto aj mesiac, keďže táto horehronská technika je menej únavná. Chodím na jablká do Južného Tirolska a tam Tiroláci kosili predklonení. Kosili dosť silovo, podobne, ako sa kosí na súťažiach. Aj ich energetický výdaj je pre súčasníka nepochopiteľný.

Čo všetko si treba prichystať pred kosením?

Najdôležitejšie je dobre sa mentálne pripraviť na záťaž. V minulosti bola okolo kosby – nazval by som to psychóza – tak okolo Jána. Chlapi vstávali skoro ráno a podávali nadľudské výkony, pričom pre nich to bolo prirodzené. Do toho totiž vstupovalo presvedčenie, že to robia pre zvieratá, pre seba, že im potom v zime bude lepšie, rodina bude spokojná, lúka obriadená. Jednoducho, motivácia bola obrovská. Teraz sa to asi už ani nedá dosiahnuť. A potom si človek musí poriadne vykuť kosu a to nejde len tak. Chce to, aby to začiatočníka niekto naučil. Boli takí, čo mali kosu dokonale ostrú, a boli aj takí, čo ju až takú ostrú nemali a aj tak kosili.

Čo potrebujem na to, aby som mohol kosiť kosou?

Dôležité je mať oslu na ostrenie. Vychýrená osla je napríklad viedenská. To je nástroj, ktorým si kosec počas kosenia ostrí kosu. Vyrobená je z jemného prírodného kameňa a vedela z kosy vyťažiť, čo je v nej. Nedrala kosu, dobre ju naostrila. Tú by si mal človek zabezpečiť.

Kedy viete, že už treba lúku pokosiť?

Tráva by mala byť určite hustá, nestačí, že je vysoká. Sú trávy, ktoré vyrastú neskôr, a iné zas skôr. A až keď sa tieto trávy dobehnú a lúka je naozaj trávnatá, vtedy je vhodná na kosenie. Doslova sa chodilo pozerať na lúky, že či už treba kosiť, alebo nie. A keď veľa pršalo, tak tráva ľahla a to bolo veľmi ťažké pokosiť. Pri takej tráve treba kosiť inak, ako bežne a je to komplikovanejšie. A zas, keď tráva vyrastie privysoko, že sa nestihla pokosiť načas, tak tá sa potom musela rezať na sečku – narezať na menšie kúsky, aby hoviadkam lepšie chutila. Kedysi na to boli špeciálne nástroje, no dnes sa to robí technikou.

Čo je dôležité si uvedomiť pri kosení kosou?

Pravda je taká, že kosenie samotné je pre kosca najbezpečnejšie. Mal by si dávať pozor hlavne pri ostrení a utieraní kosy od trávy. Vtedy sa môže porezať alebo si aj horšie ublížiť, ale pri kosení je kosec bezpečne ďaleko od kosy vďaka kosisku, čiže vďaka tomu drevenému nádstavcu. A potom za rosy, keď je tráva mokrá, tak sa zvykne lepiť na kosu a vtedy si ju kosci utierajú hrsťou trávy. Aj vtedy sa môže stať, že sa z nepozornosti poreže.

Stalo sa vám niekedy, že ste si naozaj vážne ublížili pri kosení?

Len to, čo som spomínal, že keď som si šiel po vysvedčenie, tak som si zaťal medzi malíček a prsteník špicom a mám tam dodnes trojcentimetrovú jazvu. Ono, vážne úrazy nie sú naozaj také bežné. Poznám azda asi len jedného chlapca, ktorý si prerezal šľachy na ukazováku a museli mu to zošívať, pričom to bol veľmi mladý chlapec. To mi bolo aj ľúto. A počul som aj o jednom smrteľnom úraze, ale to neviem, či sa naozaj stalo.

V čom spočíva čaro ručného kosenia kosou?

Kosec môže oveľa dokonalejšie vnímať prírodu. V minulosti bol pri kosení často bosý a všetkými zmyslami vnímal, čo sa okolo neho dialo. Najsilnejší podnet som osobne zacítil pri závane arómy pokosenej trávy. Stávalo sa, že si chlapi popri kosení aj zaspievali. Veľkú úlohu tam hrá zmysel alebo dôvod, prečo kosíme. To, že od kosca záviseli životy oviec, kôz, kráv či koní, ktoré boli v podstate živiteľmi rodín, čiže to bol taký kolobeh hodnôt. Tráva – chlieb pre zvieratá a od nich bolo mäso, mlieko maslo, kožušiny, hnoj na zúrodňovanie pôdy. Ono, také menej známe porekadlo hovorí: Lepšie ako nájsť hrudu zlata je si vziať za muža dobrého kosca. Boli takí kosci, čo za deň skosili aj hektár. To boli páni kosci ako dnes top manažéri. Ľudia si ich vážili.

Akú výhodu má kosec v bežnom živote?

Kto vie kosiť, vie napríklad hrať aj tenis. Využíva pri oboch aktivitách podobné svaly a pohyby. Napríklad môj syn hrá tenis. Je aj výborný kosec, no živí sa tenisom.

Zo súťaže Otcovia a synovia. Lukáš Janoška so svojím synom Lukášom mladším. Foto – Lukáš Janoška

Kosecká filozofia

Viete si spomenúť, kedy ste prvýkrát v živote kosili?

Mal som asi desať rokov. Otec mal pľúcnu chorobu, pretože náplňou jeho práce bolo hĺbenie tunelov a tam sa mu dostal do pľúc prach, ktorý sa zapichával do pľúc a nedal sa vykašľať. A začali sa mu rozpadávať pľúca a ťažko dýchal. Tak som musel začať skôr. Moji rovesníci začínali neskôr.

A išlo vám to hneď od ruky?

No, nechcem sa chváliť, ale myslím, že som pohybovo nadaný, dodnes lyžujem, robím športy. Taktiež som skončil bez problémov fakultu telesnej výchovy. Takže kosenie mi šlo, ale postupne. Najskôr som kosil len menšie plochy, okolo stromov a tak. Ono, tradične sa najprv nosí voda – začínajúci kosci sú v podstate nosiči vody. Od piateho do desiateho roku chodili chlapci s otcami na lúky a nosili vodu. Nepilo sa pivo, ale voda zo studničiek. Hrali sa tam a nasávali filozofiu koscov. A potom to začali postupne skúšať s otcovými kosami, tupili im ich, lámali osličky, otcovia sa hnevali a mladí zle robili. Takto to prebiehalo.

Spomínali ste filozofiu kosca. Aká je to filozofia?

Vzdať úctu tráve pred začatím a poďakovať Bohu alebo vôbec, že bolo dobré počasie, lebo ak by nebolo, nebolo by trávy. Poriadne ju vykosiť, aby hrabačky potom mali menej roboty, lebo keď je dobre pokosené pri zemi, lepšie sa hrabe. A pokosiť všetko, čo sa dá a prispieť tým na gazdovstvo pre zvieratá. Dokonca som videl, že trávu, ktorú nešlo pokosiť, tak jeden muž odtrhol aj rukami, len aby mali zvieratá čo jesť. Aj tá hrsť trávy mala pre neho hodnotu. Čiže filozofia je vzdať úctu, nízko pokosiť, usušiť to, brániť to pred dažďom a potom zaviezť do šopy, do stodôl, aby sa udržala kvalita. Potom boli spokojné zvieratá, otelili sa, bola istota v rodine. Už som to aj spomínal, že to je taký kolobeh.

V tomto smere je dôležité aj sušenie sena. Ako dlho sa suší seno?

Podľa toho, aká je vysoká a hustá tráva. Bola tráva, ktorá vyschla za deň. Ráno sa pokosila, potom poobede sa prevrátila a na druhý deň bola suchá. A keď sa to podarí, tak je seno zelené a suché, a teda kvalitné. Keď už je žltšie, tak je suchšie a ak naň ešte naprší, tak sčernie a smrdí a je naničhodné. Také seno sa zapáli, lebo inak by začalo hniť. Niekedy sa seno aj solí, ak je zle vysušené. Seno môže aj splesnivieť, aj na to si treba dávať pozor.

Etnokurzy a súťaže kosenia

V rôznych etnokurzoch učíte, ako kosiť. Ako to prebieha?

Tento rok budeme mať štyri turnusy. Prídu k nám z Bratislavy, z takej voľnočasovej inštitúcie, a malo by byť šestnásť až osemnásť detí. Kosíme, hrabeme seno, kto chce, v sene aj spí. Seno aj zvážame. Všetko, čo sa so senom robí, ukazujeme a učíme. Na sene sa dá aj skákať ako na trampolíne. Potom chodíme k ovciam, jeme syr, staráme sa o ovce, plieskame bičom. Strúhame si lieskové palice, staviame bunker. Ale taktiež športujeme, bicyklujeme sa a chodíme na túry. Hráme sa aj staré detské hry, čiže sa vraciame do minulosti a ukazujeme, aké bolo kedysi detstvo.

Ako dlho to trvá?

No takmer týždeň, od nedele do soboty. Snažíme sa všetko stihnúť a veľký záujem je hlavne o dojenie. Dokonca je aj dokázané, že keď sa človeku podarí čo i len vylúdiť mlieko z vemena, tak mu vzrastie sebavedomie. Podojiť je ešte ťažšie, tam treba mať zručnosť a cit.

Organizujete aj rôzne súťaže v kosení. V čom spočíva ich princíp?

Ide o to, kto najrýchlejšie pokosí 10-krát 5 metrov. Potom prídu hrabačky a ukáže sa aj kvalita kosenia, kto ako nízko pokosil. Ten, kto je rýchly a precízny, vyhrá. Aj mne sa už podarilo vyhrať, u nás v Pohorelej som osemnásobný majster. Po celom Slovensku bývajú takéto súťaže, hlavne na dedinách. My robíme aj akciu, že chodíme kosiť rehoľným sestrám za Rožňavu, kde majú veľkú záhradu.

Založili ste aj Slovenský kosecký spolok.

Ustanovujúci zlet Slovenského koseckého spolku bol u nás v Pohorelej a aj ma zvolili za prvého staršinu – náčelníka. Spolok sa však pustil iným smerom, tak sme sa rozišli. Moju predstavu kosieb stvárňujeme na Horehronských slávnostiach koscov a hrabačiek, ktoré budú mať tohto roku dvadsaťtri rokov. Pohorelská súťaž je najstaršia na Slovensku.

A teda, v rámci súťaží, ktoré organizujete, dodržiavate aj nejaké rituály a koseckú filozofiu?

Veľkosť ducha, ktorým kosci oplývali, si pripomíname v úvode akcie. Prítomný farár sa pomodlí a poďakuje za trávu a vyzdvihne pracovitosť ľudí zúčastnených na kosbách. Na pätnásťmetrový máj vztyčujeme slovenskú zástavu a spieva sa hymna naživo s cimbalovou hudbou. Mnohí sme odetí v krojoch. Po pretekoch si spievame do neskorej noci. Kosia už aj malé deti s malými kosami. Prvá kategória sú dadovčatá – deti do 10 rokov, potom idú nosiči vody do osemnásť rokov. Hlavná kategória je do šesťdesiat rokov a potom je nad šesťdesiat a nad sedemdesiat, ale tam sú už upravené pravidlá. Záleží na tom, ako uložia trávu do zákosu, aký majú kroj a majú povedať aj nejakú koseckú príhodu. Vychádzam z toho, že keď tento môj „kosecký príbeh“ ma udržal šťastným do pokročilého veku, že aj iným bude inšpiráciou.

Prečo majú ľudia strach z kosy?

Neviem, prečo sa boja. Moja skúsenosť je taká, že sa ani malým deťom ešte nič nestalo. Sem-tam nejaké malé poranenie, ale inak nič. To je taký predsudok, pretože je ostrá, zotína trávu a vynúti si rešpekt, ale potom ten vzťah kosca a kosy funguje a je bezpečný na základe tohto rešpektu.

Lukáš Janoška vyrába a predáva aj kompletné súpravy pre začínajúcich koscov. Foto – Lukáš Janoška

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie