Denník N

Marián Varga a Bono. Ďakujem obom. Stretol som ich za dva dni a bolo to úžasné

Na turné k The Joshua Tree si írska štvorica dala záležať aj na vizuáloch. Foto – u2.com
Na turné k The Joshua Tree si írska štvorica dala záležať aj na vizuáloch. Foto – u2.com

Jozef Lupták odohral na Pohode tri koncerty a víkend zakončil návštevou koncertu skupiny U2 v Londýne. Tu sú jeho dojmy z prvej ruky.

Bol to pomerne náročný a plný týždeň. Všetky veci, ktoré sa diali, boli úžasné a silné, ale bolo toho naozaj veľa. V tom týždni sme prvýkrát ako festival Konvergencie organizovali kurzy komornej hry a s viac ako 50 študentmi a 10 lektormi, v spolupráci so Slovenským mládežníckym orchestrom sme zažili fantastickú skúsenosť spoločného komorného muzicírovania a záverečného dvojhodinového koncertu zloženého z 15 rôznych ansámblov s mladými hudobníkmi.

Hneď na druhý deň festival Pohoda. Okrem Uspávaniek (a následnej búrky s mojím akustickým hraním v publiku pod pódiom počas búrky ako dôvetok) na druhý deň Poetry Café, skvelé Od veci_FM, hranie u Braňuška Jobusa po Slobodke, ale najmä prišiel Marián Varga na koncert, kde sme hrali jeho Quattro movimenti, Antifónu (spolu s Katkou Málikovou) a Bartókove Duetá.

Bol to nenápadný, ale silný a emocionálny moment celého festivalu, ktorý som spracovával celý večer aj počas nedeľnej cesty do Londýna. Ešte na jar v apríli som totiž svojej Katke k narodeninám kúpil lístky na U2 do Londýna. Pre nás oboch má Londýn špeciálne čaro, aj vďaka tomu, že tam máme priateľov a máme k tomuto mestu blízky vzťah. Chodíme sa tam „nadýchať“ a nabrať nové inšpirácie. Bývali sme u Cohenovcov.

Hneď po prílete a ubytovaní u priateľov sme mierili priamo na Twickenham Stadium, mekku londýnskeho rugby. Štadión nevyzerá tak veľkolepo zvonku, ako vás ovalí zvnútra svojím rozmerom. Keď sme si sadali na svoje miesta spolu s priateľmi Leou a Marekom, znel hlas Noela Gallaghera a jeho High Flying Birds ako „opening act“ večera. Po niekoľkých piesňach však odchádzame. Gallagherovo vystúpenie ma nevtiahlo a pomerne iritujúci zvuk, ktorý sa mne osobne nepáčil, nás posiela radšej niečo zjesť, aby sme si dodali sily na U2.

S malým desaťminútovým meškaním prvý prichádza bubeník Larry Mullen Jr. a začína hrať Sunday Bloody Sunday. Potom všetci ostatní. U2 otvárajú koncert na vysunutom pódiu medzi publikom, bez obrazovky, ako garážová rocková kapela. Prvé tri piesne odpália práve tu, medzi svojimi najväčšími fanúšikmi. Potom sa presúvajú k minimalisticky realizovanému pódiu s mega HD obrazovkou, z ktorej sa celý večer budú ukazovať rôzne obrazy od stromu Joshua tree (čiže po slovensky juka krátkolistá, ktorá sa vyskytuje takmer výsostne v Mohavskej púšti v Kalifornii) po obraz sýrskeho dievčaťa či žien bojujúcich za ľudské práva.

Zvuk je od začiatku výrazne lepší ako na Gallagherovi, počas ďalších pesničiek sa doťahuje a jeho kvalita sa ešte zlepšuje. Naše miesta neboli zvukovo ideálne, skôr vizuálne, ale klobúk dole aj za takýto sound. V takom megapriestore počuť každý nástroj vrátane spevu čisto, kvalitne, aj keď decibely sú jednoznačne nad normou a uši si musia zvyknúť. Mimoriadne sympatické počas celého koncertu bolo vyžarovanie celej kapely. Jednoduché, priamočiare, normálne, ľudské, ne-hviezdne, hudobnícke.

Pieseň za piesňou je skvost. Playlist The Joshua Tree vyvrcholí fenomenálnymi Exit a Mothers of the Disappeared. To bol pre mňa osobne prvý vrchol večera. Nielen dobré skladby, ale aj to, ako ich spracovali a zahrali, bolo nad všetky moje očakávania. Exit bol výsostne famózny.

Na konci playlistu The Joshua Tree Bono ďakuje a odchádza. O chvíľu prichádzajú prídavky. Úvodnej Miss Sarajevo predchádza interview s 15-ročným sýrskym utečeneckým dievčaťom Omaimou: „Predstav si, že si na veľkom štadióne, kde sú tisícky ľudí, a ty máš možnosť im niečo povedať. Čo by si im povedala?“ „Povedala by som im, že chcem byť šťastná a chcem žiť v civilizovanej krajine…“

Ďalší z vrcholov večera. A hneď ďalšia pieseň je venovaná ženám. Ich vlastným ženám, ale aj tým, ktoré sa postavili za ľudské práva. Bono počas celého večera preukazoval vo svojich komentároch, speve, reči tela, ako aj v celom svojom vyžarovaní, že táto šou nie je o ňom. Je v prvom rade o hudbe, samozrejme, ale nie o Bonovi. Bolo to o ľuďoch, priateľoch, o chudobných tohto sveta a ženách bojujúcich za ľudské práva, o svete, v ktorom žijeme. O témach, ktoré presahujú naše vlastné ego. Bonovo ego. U2 ego.

Bono je hlboká a zrelá osobnosť, ktorá sprostredkúva silné a dôležité témy a adresuje ich všetkým, ktorí ho prišli počúvať. Nepateticky a normálne. Tieto témy vychádzajú z úcty ľudskému životu. Cezhraničná skúsenosť. Aj preto má čo povedať a stojí to za to. Stojí za to zažiť tento koncert. Aj keď nie ste megafanúšikom megakoncertov.

Po koncerte sa zo štadióna musí dostať domov 70-tisíc ľudí. Ďalšia silná skúsenosť z pokojnej a dobre premyslenej organizácie, kde som medzi všetkými ľuďmi ja ten najnervóznejší, že kedy sa to pohne a kedy sa dostaneme na vlak. Všetci sú trpezliví, a hoci nám to trvalo takmer tri hodiny, kým sme sa vrátili do izby, stálo to za to.

Album The Joshua Tree vznikol v 80. rokoch, U2 ho vydali konkrétne 9. marca 1987. Počúvali sme ho ako okno do slobodného sveta, dávalo nám nádej v čase trasúceho sa komunizmu, v ktorom sme v tom čase ešte stále žili. Tieto piesne pre nás znamenali veľa. Podobne alebo rovnako silno ako hudba Mariána Vargu, ktorý vo svojej slabej a chorej telesnej schránke, ale s veľkým duchom a vôľou byť s nami na Pohode, bez veľkých slov a reflektorov pódia prišiel a strávil s nami nenápadný koncert a urobil ten moment výnimočným. Marián a Bono. Vďaka obom.

Marián Varga

Kultúra

Teraz najčítanejšie