Denník N

Transparentnosť nie je iba dobrá, vedci skúmali, za akých okolností pomáha korupcii

Foto - Fotolia
Foto – Fotolia

Ľudia sa hrali ekonomické hry, vedci v nich modelovali korupčné prostredie a skúmali, ako sa účastníci zachovajú.

Transparentnosť nie je všeliek. Za istých okolností môže dokonca uškodiť a korupciu v krajine ešte zvýšiť, vraví pre Denník N provokatívne Michael Muthukrishna.

Vedec pôsobí na Londýnskej škole ekonómie a politických vied (LSE) a na Harvarde a zaoberá sa psychológiou ekonomických rozhodovaní.

Spolu s kolegami mu minulý týždeň vyšiel článok v prestížnom časopise Nature Human Behaviour. V štúdii modelovali korupčné prostredie a skúmali, ako sa ľudia zachovajú.

Úplatky za 1,5 bilióna

Podľa odhadov Svetovej banky z tohto roku dajú ľudia na celom svete na úplatky sumu vo výške 1,5 bilióna dolárov.

Úroveň korupcie v jednotlivých krajinách sa však výrazne líši. „V Keni sa odhaduje, že 8 z 10 interakcií so štátnym úradníkom vyžaduje nejakú formu úplatku. Priemerný obyvateľ Kene, ktorý žije v meste, podpláca 16-krát za mesiac. Naproti tomu priemerný Dán sa s úplatkom nemusí nikdy v živote stretnúť, pretože podľa Indexu vnímania korupcie má Dánsko najnižšiu mieru korupcie,“ píše Muthukrishna a jeho kolegovia v štúdii.

Podľa autorov štúdie bola korupcia jedným z faktorov, ktorý prispel ku gréckej ekonomickej kríze. „Grécko má najvyššiu mieru korupcie v Európskej únii. Podľa nedávnych odhadov sa dostáva na úroveň Číny a Brazílie,“ uvádza sa v článku.

Hra na verejné statky

Ľudia, ktorí sa na experimentoch Muthukrishna a jeho tímu zúčastnili, sa hrali „hru na verejné statky“ (v angl. public goods game).

V čom hra spočíva? Každý hráč má pridelenú určitú sumu peňazí. V spoločnom balíku, do ktorého môžu hráči prispieť ľubovoľnou sumou, sa celkový objem vložených peňazí vynásobí zvoleným číslom.

Pre hráčov by bolo najvýhodnejšie, aby všetci investovali do spoločného balíka maximum zverených financií. Takým spôsobom by sa peniaze vynásobili najviac. Lenže niektorí z nás sú ako čierni pasažieri: svojich peňazí sa nechcú vzdať, no zo spoločného balíka, čiže od iných, by si radi vzali čo najviac.

Tresty, úplatky a transparentnosť

Autori štúdie hru mierne pozmenili a doplnili o premennú viac alebo menej silného lídra, ktorý mohol iných hráčov trestať tým, že si od nich vzal časť peňazí.

V ďalšom kroku vedci zaviedli ďalšiu premennú úplatkov a vytvorili to, čo nazvali „hru na úplatky“ (z angl. bribery game).

Hra poskytovala hráčom možnosť zlepšiť ekonomické postavenie lídra tým, že mu dali peniaze (de facto išlo o úplatok, ale v hre naschvál používali neutrálny slovník). V takom prípade mal líder na výber: mohol úplatok buď prijať, alebo odmietnuť.

Čo sa týka transparentnosti, autori zaviedli dve stratégie, o ktorých si mysleli, že korupciu znížia. Čiastočná transparentnosť spočívala v tom, že hráči poznali vklady lídra do spoločného balíka. Pri úplnej transparentnosti hráči vedeli o všetkých krokoch lídra, vrátane prípadov, ak vzal úplatok.

Jednotlivé hry sa líšili podľa toho, či bol líder silnejší, alebo slabší (väčšie či menšie tresty) a či išlo o prostredie, ktoré bolo ekonomicky bohatšie alebo chudobnejšie (peniaze v spoločnom balíku sa násobili buď väčším, alebo menším číslom).

Hra na jedno kolo, bez reputácie

Hra sa hrala vždy iba na jedno kolo. Pri rozhodovaní, koľko hráči vložia do spoločného balíka a či budú uplácať, alebo trestať, sa preto nemohli orientovať podľa rozhodnutí konkurentov v minulosti, pretože také dáta o ich reputácii neboli k dispozícii.

Muthukrishnu sme sa opýtali, prečo sa autori uchýlili k uvedenému dizajnu len s jedným kolom. „Chceli sme, aby ľudia reagovali primárne na experimentálne parametre, ako je ekonomický potenciál v danej hre alebo sila lídrov podľa ich schopnosti trestať. Chceli sme odfiltrovať špecifické prvky, ktoré by si hráči so sebou priniesli do hry, napríklad reputáciu a iné,“ vraví vedec pre Denník N.

Transparentnosť nie je všeliek

Autori zistili, že ak sa v hre vyskytovala možnosť s úplatkami, „príspevky hráčov do spoločného balíka klesli o 25 percent“, píše sa v štúdii.

Čo sa týka transparentnosti, v prípade, že v hre bol slabý líder (nízke tresty) a prostredie bolo ekonomicky chudobnejšie (suma v spoločnom balíku sa násobila menším číslom), nebola transparentnosť užitočný nástroj na boj s korupciou.

„V takomto prípade je transparentnosť iba nástroj, ktorý ukazuje, že sa ľudia korupcii oddávajú. Ak neexistuje legitímny spôsob, ako si zadovážiť peniaze inak, boli by ste blázon, ak by ste sa nepridali k tým, ktorí uplácajú.

Transparentnosť tu nepodporuje ľudí, aby nedávali alebo neprijímali úplatky. V tomto kontexte transparentnosť len ukazuje, aké vysoké sú úplatky,“ povedal pre Denník N Muthukrishna.

Vedec dodal: „Transparentnosť bude efektívna iba vtedy, ak existujú antikorupčné normy. Ale také normy existujú iba vtedy, ak ich prijme ekonomický a politický systém. Inak sa ľudia nebudú hnevať na to, že korupcia existuje, ale na to, že z nej neprofitujú aj oni.“

Odborník, ktorý pôsobí na Londýnskej škole ekonómie a politických vied (LSE) a Harvarde, nám vysvetlil, kedy podľa neho funguje transparentnosť najlepšie. „Je to vtedy, ak fungujú antikorupčné normy. Ale tieto normy dávajú zmysel iba vtedy, ak sa ľuďom oplatí prispievať do spoločného balíka a štátne inštitúcie majú moc nájsť a potrestať tých, ktorí doň svojím podielom neprispievajú.“

Zneužitie nadbytku moci

Autori v štúdii tvrdia, že ak sa ekonomike krajiny darí, no na mieste nie sú antikorupčné opatrenia, spolupráci medzi občanmi, ktorá je spojená s väčšou dôverou a menšou korupciou, pomáha „menej vládnych intervencií“. „Nadbytok moci vlády môže byť v takom prípade ľahko zneužitý,“ vraví Muthukrishna pre Denník N.

Na experimentoch sa zúčastnili ľudia, ktorí sa v Kanade narodili (druhá generácia a ďalšie) alebo do krajiny prišli ako imigranti. Autori v štúdii píšu, že „ľudia, ktorí vyrastali v prostredí, kde sa úplatky viac tolerovali, ich sami tiež vo väčšej miere akceptovali“.

Muthukrishnu sme sa opýtali, či sa ich laboratórne výsledky dajú preniesť do reálneho života. „Mali by sme si dávať pozor na to, aby sme nezovšeobecňovali výsledky z laboratórií na reálny svet. Na druhej strane dúfame, že inšpirujeme ďalšie výskumy mimo laboratória. Chceme, aby ľudia uvažovali o tom, že riešenia, ktoré sa dajú aplikovať v jednom prípade, nesedia v inom.“

Dostupné z: doi:10.1038/s41562-017-0138

Teraz najčítanejšie