Denník N

Režisér Čiary Bebjak: Kto určil, ako má vyzerať Slovensko? Matica?

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Nerobíme divočinu z východu Slovenska, len sme príbeh ozvláštnili, hovorí držiteľ ceny za réžiu z Karlových Varov.

Tento rok za najlepšieho režiséra karlovarského festivalu vyhlásili PETRA BEBJAKA. Pašerácky krimitriler Čiara z ukrajinskej hranice s Emíliou Vášáryovou a Tomášom Maštalírom má pochvalné zahraničné recenzie, v kinách je od 3. augusta.

Je príjemné dočítať sa o slovenských filmoch ešte pred domácou premiérou v zahraničných magazínoch, dokonca to nie je také výnimočné. O čom to svedčí?

Slovenský film rastie, hľadá si svoju cestu a aj v zahraničí sa dostáva do povedomia. Väčšina dôležitých svetových festivalov vyžaduje, aby mal film premiéru práve na ich podujatí ešte pred domácou premiérou, takže svoju púť začína na medzinárodnej scéne.

Recenzent z vplyvného periodika The Hollywood Reporter, ktorý videl film v Karlových Varoch, napísal, a myslel to dobre, že Čiara je mainstreamová zábava. Súhlasíte?

Prečo nie. Od začiatku sme hľadali prienik medzi diváckym a artovým filmom. To druhé potvrdil festival v Karlových Varoch, kde sa ukázalo, že v artovom svete sa Čiara nestratí, teraz sme zvedaví, či bude platiť aj to prvé. Teda, či bude divácky úspešná po nasadení v kinách, a či okrem Slovenska zafunguje aspoň v najbližšom teritóriu, ktorým je Česko či Ukrajina.

Kde všade plánujete film uviesť?

To je skôr otázka na producentku Wandu Hrycovú. Viem o niektorých festivaloch, ktoré prejavili záujem, ďalej je to v rukách predajcu, ktorý rozbehne svoje kontakty. Uvidíme.


Z Karlových Varov si nesiete ocenenie za réžiu. Bola niečím špecifická?

Tentoraz sme s kameramanom Martinom Žiaranom hľadali filmovejší jazyk rozprávania príbehu vrátane snímania, komponovania obrazu, výstavby mizanscény. Vždy sme sa to snažili nejako ozvláštniť a zatraktívniť, aby to zároveň k príbehu sedelo. Možno obrazová koncepcia zaujala porotu. O tom totiž je každý festival, že si porota vo filme čosi nájde.

Peter Bebjak (1970)

Režisér, producent a herec. Vyštudoval herectvo a réžiu. Hral vo viacerých slovenských filmoch. Je spoluzakladateľom spoločnosti D.N.A. Production, ktorá vyrobila televízne seriály ako Najväčšie kriminálne prípady, Najväčšie tragédie Slovenska, Odsúdené či Aféry. Režíroval filmy Marhuľový ostrov, Zlo, Čistič a Čiara. Foto N – Tomáš Benedikovič

Príbeh sa odohráva na našej východnej hranici s Ukrajinou v roku 2007, tesne pred vstupom Slovenska do schengenského priestoru. Čo to bolo vtedy vlastne za obdobie?

Bolo, samozrejme, voľnejšie. Hranica bola aj vtedy prísne strážená ako hranica dvoch štátov, ale nebola tak hermeticky uzavretá, ako je dnes v Schengene. Strata tejto voľnosti pre pašerákov znamenala, že museli vymyslieť nové spôsoby, ako si nezákonne prilepšiť.

Mohol by sa tento príbeh odohrať aj dnes?

Myslím si, že by mohol. Ľudia si vždy nájdu spôsob, ako systém oklamať, len teraz to majú ťažšie, tak sa vynájdu, použijú rogalo alebo pašujú cigarety dronmi. Nepochybujem, že pod hranicou vedie veľa pašeráckych tunelov. Tak to bude vždy. Keď človek chce niečo oklamať a má na to čas, tak sa mu to podarí. Kebyže nehovoríme o zločine, tak je to na ľuďoch úžasné.

Odkiaľ pochádzate?

Od mamy pochádzam z Kežmarku, rozumiem však Ubli a okoliu, vyrastal som na dedine.

Je to pre vás exotický kraj?

Je. Medzi slovenskou a ukrajinskou stranou cítite hneď rozdiel, v architektúre, funkcii stavieb, farebnosti. Iná je „výprava“ dedín aj ľudia. Jedna etnologička mi hovorila, že tam ako v jedinej oblasti Slovenska v 16. a 17. storočí pochovaným v hroboch odrezávali hlavy a prepichovali telá kolmi. Dokazuje to, že tamojší ľudia verili na upírov a iné nadprirodzené bytosti a javy, či už dobré, alebo zlé. Tento rusínsky kraj má v sebe akúsi mystiku a mágiu.

Preto tie magicko-realistické motívy?

Áno. Niektoré náznaky boli už v scenári a pod dojmom z krajiny sme ich ešte zvýraznili.

Počuli ste výčitku, že východ príliš exotizujete? Podľa jednej recenzie „tak ako v Čiare, to na Slovensku nevyzerá“.

Priznám sa, že tomu celkom nerozumiem. Čo takto nevyzerá? Mne výčitka, že takto to na Slovensku nevyzerá, evokuje socializmus, keď komunistickí cenzori zmietli film, ktorý sa im nepáčil, so slovami, že takto to v socialistickej spoločnosti nevyzerá. Prečo tak nešťastne formulovať výhrady? Kto určil tú hranicu, čo sa môže a čo sa nemôže? Niekto z Matice?

Reč bola skôr o magickom realizme a klišé o divotvornom zaostalom východe.

Veď toto isté by sa dalo vyčítať aj Márquezovi. Ani v Južnej Amerike nerastú pomaranče s drahokamami v dužine.

Podobne sa dá obúvať do Ela Havettu, že vo filmoch nezachytil realitu Slovenska. Ale nezachytil? Veď urobil krásne filmy! O tom je tvorivosť a kreatívny proces. Keď budem chcieť zachytávať a ukázať realitu, tak urobím dokument.

Poďme ešte späť k slovenským filmom. Veľký úspech vo svete má Učiteľka, snímka, kde ste hrali. Úprimne, len málokto čakal, že prenikne do americkej distribúcie a na toľko festivalov. Našej socialistickej minulosti nemusia všade v zahraničí rozumieť.

Podľa mňa je Učiteľka univerzálny film preto, lebo hovorí o manipulácii. Osoba, ktorá využíva a zneužíva svoje postavenie, je figúra, ktorá funguje, bohužiaľ, všade, obzvlášť v školskom systéme. Veľa ľudí zo zahraničia mi hovorilo, že zažili niečo podobné.

Pre nás je nadstavba príbehu v tom, že sa odohráva v normalizácii, ale tá primárna hrozba, že niekto zneužíva moc a ovplyvňuje osudy druhých, je zrozumiteľná všade. Aj preto film cestuje.

Každý rok vznikne niekoľko podarených slovenských žánrových snímok. Dokedy budeme počúvať, že nášmu filmu chýbajú žánre?

Celkovo tu fungujeme v akýchsi stereotypoch. Stále si niečo nahovárame, ohŕňame nos, že „to je taký slovenský film“, len čo zaváňa sociálnou témou a podobne.

Žánrov pritom vzniká veľa, zoberte si len tento rok Cuky Luky Film, Všetko alebo nič, Únos. Mne sa páči, že sa to vyhraňuje, pretože žáner väčšinou znamená atraktívnosť pre diváka, ktorý si môže vyberať.

Vy ste klišé krimi žánru obišli, keď ste, citujem The Hollywood Reporter, „šťastne vynechali naháňačku na autách“.

Naháňačku sme nemali v scenári. Ale aj keby sme ju robili, tak to asi robíme inak ako zvyknú Američania. Tak nejako po našom a zábavne.

Na deravej vozovke.

Áno, a s rozheganými autami, ktoré treba tlačiť. Naháňačka po slovensky.

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie