Prečo vatry zvrchovanosti nelákajú
Oslava deklarácie zvrchovanosti účastníkov skôr strácala, ako získavala.
Výročie deklarácie zvrchovanosti, ktoré by sme si mali zo zákona pripomínať ako pamätný deň, trpí už od začiatku niekoľkými zásadnými nedostatkami, ktoré zabraňujú tomu, aby sa s ním stotožnili obyvatelia oveľa viac, než tak činili v uplynulých dvadsiatich piatich rokoch.
Po prvé, Deklarácia SNR o zvrchovanosti SR bola aj vtedajšími slovami Vladimíra Mečiara politickým a nie konštitučným aktom, ktorým by vznikal samostatný štát. Tomu sa ani nemožno čudovať, pretože samotní „otcovia zakladatelia“ ešte celý nasledujúci týždeň na sto percent nevedeli, že sa nakoniec predsa len stanú otcami zakladateľmi, respektíve, že sa k tomu nechajú dotlačiť kolegami z českej časti federácie.
Po druhé, deklarácia opakovala vtedy populárny mýtus o tisícročnom úsilí slovenského národa o svojbytnosť, no skutočnosť, ktorú mali ľudia možnosť pozorovať v priamom prenose, bola oveľa prozaickejšia. Víťazné HZDS napríklad vstupovalo do volieb s piatimi rôznymi možnosťami budúceho štátoprávneho usporiadania.
Po tretie, deklarácia hovorila o slovenskom národe a nie o občanoch SR, čím si podľa všetkého nezískala veľkú podporu medzi menšinami. Navyše, problém mal aj samotný slovenský národ. „Národne“ orientovaní politici a spriaznení novinári totiž veľkú časť národa roky označovali za zlých Slovákov, čím odrádzali ďalšiu veľkú časť ľudí, ktorí zvrchovanosť, samostatnosť, spôsob jej vzniku či osoby, ktoré sa s ňou spájali, odmietali.
Po ďalšie, oslavy zvrchovanosti si na začiatku sprivatizovalo HZDS a omrvinky zbierali SNS a Matica slovenská. Do takejto spoločnosti by sa mnohým aj tak nechcelo. Zvlášť, keď sa s oslavami spájala trochu anachronická symbolika vatier. Tie sa v mestách, pochopiteľne, nikdy riadne nerozhoreli a na dedinách väčšinou dohoreli s tým, ako dohoreli hviezdy deväťdesiatych rokov. Mnohé z nich sú zneuznané, samotnému Mečiarovi hrozí trestné stíhanie a oveľa viac ako o výročí volieb, čo viedli k zvrchovanosti, ústave a samostatnosti, sa nedávno hovorilo o jeho hanebných amnestiách.
Snaha udržiavať oslavu pri živote, ako sa o to snaží premiér Fico, je svojím spôsobom obdivuhodná, ale keď sa z nej pre mnohé dôvody nepodarilo urobiť celonárodnú záležitosť za uplynulých dvadsaťpäť rokov, dnes to už asi nepôjde.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
