Česká družica na orbite funguje, na rozdiel od slovenskej nemá robiť PR
Porovnali sme príbeh českej a slovenskej družice, ktoré v júni spoločne vyniesla na obežnú dráhu indická raketa.
Bolo v tom isté symbolické spojenie. Koncom júna vyniesla indická raketa na obežnú dráhu slovenský a český nanosatelit. Družice označené ako skCube a VZLUSat-1 síce vznikali ako oddelené projekty, no do vesmíru leteli v rovnaký čas z kozmodrómu na ostrove Sriharikota.
Zatiaľ čo na Slovensku udalosť sledovali celoštátne médiá, ktoré o skCube informovali ako o technickom zázraku, v Česku vzbudil štart družice len minimálnu pozornosť.
Po troch týždňoch je bilancia takáto: organizácia SOSA, ktorá stojí za slovenským projektom, oznámila, že viaceré systémy na palube sa nepodarilo rozbehnúť.
Český projekt podľa jeho tvorcov beží podľa plánu. „Všetky systémy sa nám podarilo aktivovať, nezaznamenali sme žiadne komplikácie,“ povedal Denníku N Josef Kašpar, riaditeľ Výskumného a skúšobného leteckého ústavu v Prahe, ktorý vývoj družice zastrešil.
Nielen preto môže byť český príbeh zaujímavý aj pre Slovensko. Tvorcovia družice VZLUSat-1 totiž zvolili odlišnú stratégiu než Slováci. Nechceli vystreliť družicu iba preto, aby ich predmet krúžil po obežnej dráhe, ale dopredu si premysleli aj biznis model – pomocou družice plánujú testovať súčiastky, s ktorými sa české firmy snažia uspieť na zahraničných trhoch.
Naopak, členovia združenia SOSA ako hlavný cieľ označili popularizáciu. Vystrelenie rýdzo slovenskej družice priťahovalo pozornosť najsledovanejších televízií, čo pomohlo zviditeľniť ich organizáciu aj kozmický výskum ako taký.
„Dôležitá je popularizácia vedy a výskumu na Slovensku, inšpirácia pre mladých ľudí, aby šli študovať technické smery, zapájanie študentov slovenských univerzít a technologických firiem, aby získali skúsenosti a know-how,“ povedal denníku SME Jakub Kapuš, podpredseda združenia SOSA a hlavná tvár projektu družice.
Satelit mal napríklad z výšky niekoľkých stoviek kilometrov vyfotografovať Slovensko a obrázky poslať na Zem. Takéto prvé kozmické „selfie“ mohla SOSA následne využiť pri ďalšej popularizácii.
Aj tento cieľ je však ohrozený. S palubným počítačom, ktorý ovláda kameru, sa totiž nepodarilo nadviazať spojenie. Družica tak zatiaľ dokáže len vysielať údaje o svojej polohe.
Zmluvy ukážu, keď opadne stres
Česká aj slovenská družica patria medzi najmenšie verzie satelitov, ktoré sú známe pod označením CubeSat. Majú predpísanú veľkosť, obvykle ide o kocky s rozmermi 10 x 10 x 10 centimetrov.
Do kozmu lietajú ako vedľajší náklad pri vynášaní veľkých satelitov. Ich rozmery sú predpísané z toho dôvodu, aby mohli byť natlačené do špeciálneho kontajnera, v ktorom môže naraz letieť až 80 nanosatelitov.
Po dosiahnutí orbitu ich raketa postupne vypúšťa, niekoľko mesiacov krúžia okolo Zeme až napokon zhoria v atmosfére. Ich využitie môže byť rôzne.
Niektoré nanosatelity vznikajú ako študentské projekty, iné robia vedecké merania, ďalšie testujú rôzne inovácie – z pohľadu vývojárov totiž predstavujú najlacnejší spôsob, ako môžu svoje technológie dostať do vesmíru a otestovať ich v reálnych podmienkach.
Na českú aj slovenskú družicu išli peniaze z verejných zdrojov. Na skCube dostala SOSA niekoľko dotácií od ministerstva školstva a príspevok z rezervy predsedu vlády Roberta Fica. Celkovo na ňu vláda vyčlenila viac než 370-tisíc eur.
Či boli tieto peniaze použité efektívne, sa nedá posúdiť. Podpredseda združenia Kapuš síce v médiách hovorí, že na svojich stránkach vyúčtovali peniaze do „posledného centa“, v skutočnosti sú tam však len zmluvy medzi združením a štátom, ktoré sú povinne zverejnené v Centrálnom registri zmlúv.
Denník N ešte v máji požiadal Kapuša o zverejnenie zmlúv k trom najväčším zákazkám, na ktoré SOSA použila verejné peniaze. „Zmluvy plánujeme zverejniť až po štarte, keď opadne stres,“ povedal vtedy Kapuš.
S rovnakou žiadosťou ho Denník N oslovil aj teraz, tri týždne po štarte. Z jeho najnovšieho vyjadrenia však vyplýva, že už nič viac zverejniť neplánuje.
„Zverejnili sme a vyúčtovali všetko v súlade s pravidlami o vyúčtovaní dotácií, presne podľa zákona. Myslíme si, že informujeme aj vysoko nad rámec v porovnaní s inými projektmi na Slovensku, ktoré robia profesionálne organizácie,“ napísal Kapuš.
„Za šialené peniaze“
Ako to bolo v Česku? Na vývoj družice uvoľnili Technologická agentúra ČR a štátny Výskumný a skúšobný letecký ústav (VZLU) spolu 800-tisíc eur. Ich družica má však väčšie rozmery než slovenská, sú to vlastne dve kocky vedľa seba s vysúvacím röntgenovým ďalekohľadom. Zrejme na ňu boli použité aj iné technológie.
„Snažili sme sa pri konštrukcii družice držať svetový štandard. Keď už sme ju za tie šialené peniaze vystrelili, tak sme chceli mať, podľa možností, čo najväčšiu istotu, že bude fungovať,“ hovorí Kašpar.
Detailné vyúčtovanie však ani Česi ukázať nechcú. „Takéto informácie neposkytujeme,“ odpovedal Kašpar.
To je zároveň aj posledná vec, ktorú majú oba projekty spoločné.
V priazni politikov
Než SOSA v roku 2013 ohlásila projekt slovenskej družice, poznal ju iba málokto. Išlo o spolok prevažne vesmírnych nadšencov, ktorý mal za sebou len vypúšťanie stratosferických balónov.
Okrem toho sa venovala propagácii kozmického výskumu a lobovala za to, aby sa Slovensko stalo členom Európskej vesmírnej agentúry, podobne ako okolité štáty. Prístupové zmluvy napokon vláda podpísala začiatkom roku 2015, Kapuš hovorí, že sa tak stalo hlavne vďaka aktivitám jeho združenia.
Význam projektu skCube mal byť hlavne symbolický. Malo to byť prvýkrát, čo „malé Slovensko“ postaví vlastný satelit a zvládne aj zložitú byrokratickú procedúru, ktorá je s ním spojená.
Aj preto členom SOSA vyjadroval podporu napríklad prezident Andrej Kiska alebo minister a bývalý predseda parlamentu Peter Pellegrini. Podľa zdrojov Denníka N práve vďaka Pellegriniho vplyvu mohla SOSA získavať granty ministerstva školstva bez akejkoľvek súťaže.
Viacerí akademici sa od projektu dištancovali. Upozorňovali na to, že družica nebude mať žiadny vedecký prínos.
SOSA namietala, že na družicu inštalovala prístroj na meranie činnosti takzvaných nadoblačných bleskov, o výsledky meraní prejavila záujem Česká akadémia vied. Ani tento prístroj sa však po vypustení aktivovať nepodarilo.
Dva pohľady na dejiny družíc
Projekt českej družice zastrešil štátny letecký ústav, ktorý má viac než 90-ročnú históriu. Sídli v Prahe-Letňanoch a v minulosti sa v ňom testovali všetky lietadlá, ktoré produkoval československý letecký priemysel.
V súčasnosti má viac než dvesto zamestnancov. Spolupracoval napríklad na vývoji nového českého turbovrtuľového lietadla EV-55, testuje komponenty pre automobilky a postupne začal prenikať aj do kozmického priemyslu.
Pre vlastnú družicu sa ústav rozhodol preto, že ju jednoducho potreboval. Jeho inžinieri vyvinuli zariadenie, ktoré slúži na monitorovanie polohy malých satelitov. Ústav by ho rád uviedol na trh, ale pred tým si ho potreboval odskúšať v reálnych podmienkach.
Hlbší symbolický význam družica podľa riaditeľa Kašpara nemá. České médiá si ju všímali len okrajovo a zvýšenú pozornosť jej nevenovali ani českí politici.
„Naš projekt je už niekoľkou tuzemskou družicou v poradí, takže jej vypustenie sa nepovažuje za prevratnú udalosť,“ dodáva Kašpar.
Za prvé domáce satelity považuje ešte československé družice Magion, ktoré vznikali v rámci Sovietmi riadeného programu Interkozmos.
Samostatné Česko vypustilo prvý satelit v roku 2003. Mal označenie Mimosa a mal monitorovať zmeny hustoty v atmosfére. Po štarte sa mu však nepodarilo aktivovať svoje systémy a projekt sa skončil neúspechom.
Ideme do kozmu, kto sa pridá?
Keď letecký ústav v roku 2013 začal pracovať na vlastnom nanosatelite, na spoluprácu prizval aj niektoré české hi-tech firmy, ktoré tiež vyvíjajú výrobky pre kozmický priemysel. „Ponúkli sme im náš satelit ako platformu, na ktorej si môžu svoje výrobky odskúšať,“ vysvetľuje Kašpar.
Viaceré na to prikývli a súhlasili, že sa budú na projekte aj finančne podieľať. Napríklad firma 5M z Kunovíc na satelit inštalovala vlastné kompozitné dielce, ktoré majú chrániť družicu pred kozmickým žiarením.
„Vďaka satelitu môže sledovať, ako sa jej materiál vo vesmíre správa. Na Zemi by si takéto podmienky nedokázali nasimulovať,“ hovorí Kašpar.
Ďalší, kto sa k projektu pripojil, bola firma Rigaku Inovative. Jej vývojári do satelitu inštalovali miniatúrny röntgenový ďalekohľad určený na pozorovanie slnka.
„Ak chcú naši výrobcovia uspieť, tak potrebujú v prvom rade ukázať, ako ich výrobky pracovali vo vesmíre. Inak ich zahraničné firmy nebudú brať príliš vážne,“ poznamenáva Kašpar.
Slováci sa rozhádali
Aj na Slovensku SOSA hovorí, že jej družica môže mať komerčný potenciál. Na svojich stránkach napríklad píše, že slovenský projekt zaujal zahraničné firmy, ktoré sa venujú predaju nanosatelitov.
„O niektoré inovatívne komponenty družice, napríklad o náš sun-senzor, dokonca už cubesatshopy prejavili záujem a chceli by ich na svojich stránkach predávať,“ píše SOSA.
Denník N sa spýtal Kapuša, ktoré konkrétne firmy sa o ich technológie zaujímajú a či už sú podpísané nejaké kontrakty.
„Momentálne sa venujeme analýze a riešeniu problému, ktorý nastal a spracovaniu dát z palubných senzorov a experimentov, ktoré dosiaľ mame. Keď bude všetko hotové, radi verejne odprezentujeme všetky výsledky a prínosy tohto projektu vrátane tých komerčných,“ odpovedal Kapuš.
Na začiatku projektu SOSA sľubovala hlavne to, že vďaka nemu si študenti a mladí inžinieri budú môcť vyskúšať, aké je to konštruovať vlastný satelit.
Pôvodne mala skCube vzniknúť pod hlavičkou Žilinskej univerzity, ktorá na ňu v roku 2013 získala grant vo výške 90-tisíc eur. Kapuš vtedy odhadoval, že z týchto peňazí sa celý projekt zaplatí.
„Najdrahšou položkou je let, vyniesť jeden kilogram na nízku obežnú dráhu stojí zhruba 65-tisíc,“ hovoril novinárom pred štyrmi rokmi.
Neskôr sa však SOSA so Žilinskou univerzitou rozkmotrila a družicu dokončila vo vlastnej réžií. Ako hlavného partnera prezentovala Slovenskú technickú univerzitu v Bratislave, ktorá zároveň umožnila členom združenia zriadiť na jej pôde pracovisko.
„Samozrejme nás to mrzí, pretože pôvodne sa ten projekt začal u nás, ale nakoniec si tú publicitu užíva niekto iný,“ posťažoval si v máji prorektor Žilinskej univerzity Jozef Ristvej.
Pre tieto nezhody rástol aj výsledný účet. Na pôde Žilinskej univerzity mala totiž fungovať aj pozemná stanica pre príjem dát z družice.
No SOSA sa napokon rozhodla, že pozemnú stanicu zriadi na pozemku jedného zo svojich členov pri Šamoríne. Na jej vybudovanie a prevádzku následne získala dve dotácie vo výške necelých 50-tisíc eur, ktoré išli nad rámec pôvodne sľubovaného rozpočtu.
Družba ústavu, firiem a škôl
Univerzity sa zapojili aj do projektu českej družice. Napríklad pozemnú stanicu umiestnili konštruktéri na Západočeskú univerzitu v Plzni – na jej pôde vďaka tomu ako prví zachytávajú signály, ktoré družica vysiela.
Na vývoji spomínaného röntgenového ďalekohľadu sa zase podieľalo České vysoké učení technické v Prahe.
„Práve toto považujem za hlavný úspech celého projektu: že sa nám podarilo prepojiť odborníkov z nášho leteckého ústavu so súkromnými firmami a univerzitami,“ hovorí k tomu Kašpar.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.
