streda

Každý má takého boha, akého si zaslúži

Novela Ivany Gibovej Barbora, boch & katarzia je o mladej žene s dvomi „ja“, ktorá nebojuje len sama so sebou, ale aj vo finále ceny Anasoft litera.

Ivana Gibová (1985). Narodila sa v Prešove, vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity, kde sa ako doktorandka zaoberala súčasnou slovenskou prózou. Debutovala zbierkou poviedok Usadenina (2013). Jej novela Bordeline (2014) sa stala predlohou pre rovnomennú inscenáciu divadla Stoka. Foto - Juraj Starovecký

S IVANOU GIBOVOU som chodila na vysokú školu. Nemali sme sa rady. Zhodli sme sa na slovnom zhodnotení nášho vzťahu ako vzájomná averzia. Myslela som si, že je to ten typ peknej mladej pseudointelektuálky, ktorá na seba rada púta pozornosť. Jej prvé dve knihy som najprv nečítala. Mala som predsudky – na Slovensku a v jeho literárnej obci – úplne bežný jav. Ivanina posledná kniha Barbora, boch & katarzia sa však dostala do finále literárnej ceny Anasoft litera. Zaťala som zuby a skúsila si ju prečítať. Pri každej vete som počula jej prenikavý hlas. Po prvých stranách som mala komplexy, že som nudná milenka. Po ďalších som si povedala, toto nie, to je už príliš. A po ďalších, že tak dobre, áno, má talent a že medzi tým „najlepším, čo sa minulý rok doma vydalo“, má svoje miesto.

Barbora, boch & katarzia je tvoja tretia kniha. S prvými dvomi si zožala menšie literárne úspechy a táto je zrazu vo finále Anasoft litery. Čakala si to?

Samozrejme, že som sa veľmi tomu potešila, ale popravde ma to aj veľmi prekvapilo, lebo ak som niektorej zo svojich kníh verila, alebo teda dúfala, že niektorá by tam mohla byť, tak to bola tá druhá, Bordeline. Keďže pri tejto som si úplne uletela a odtrhla sa od všetkého, čo viem o literárnej vede, bola som presvedčená, že určite nemá šancu. O to viac som sa tešila a o to viac ma to šokovalo.

Vyštudovala si slovenský jazyk a literatúru. Venuješ sa literatúre aj inak okrem toho, že píšeš?

Robím pre vydavateľstvá korektúry, väčšinou ženských románov, čo sú také „chlebovky“, keďže z literatúry sa vyžiť, samozrejme, nedá, aspoň teda na Slovensku nie. Aspoň teda ja to neviem (smiech). Venujem sa takým žánrom, ktoré by som za normálnych okolností asi nečítala. S akademickým prostredím už nemám žiaden kontakt, lebo z doktorandského štúdia som odišla tesne pred obhajobou dizertačky. V podstate to doteraz považujem za veľmi dobré rozhodnutie, lebo nie som práve typ, ktorý by sa v tom prostredí cítil dobre, ani nie som dobrý učiteľ, a dá sa povedať, že som zistila, že tam vlastne nepatrím. Už sa nevenujem ani literárnej vede, ani recenzovaniu, ani vlastne ničomu, čo súvisí s literatúrou v teoretickom zmysle.

Nedeformuje ťa práve toto čítanie ženských románov? Nestáva sa tvoja tvorba voči nim istou formou revolty?

Samozrejme. Keď toho čítaš veľa a keď to čítaš tak dlho, tak ťa to nejakým spôsobom deformuje. Mám veľakrát pocit, keď pracujem nejakých osem hodín na korektúre takýchto vecí, že sa potom už neviem normálne vyjadriť a musím sa nejakú tú polhodinku spamätávať, kým som schopná príčetne prehovoriť. Ja som aj z tej svojej postavy Barbory spravila autorku ženských románov, trošku som si akože urobila žart z vlastnej práce. Je to možno aj preto, že keď čítam tie ženské romány a vidím ich kvalitu, respektíve nekvalitu (ale aj tam sa, samozrejme, nájdu nejaké výnimky, sú tam aj pomerne čitateľné veci), o to väčšiu mám chuť písať také to naozaj svoje. Takže trošku je to... ani nechcem povedať vzbura, ale súvisí to s tým.

Tvoj jazyk je veľmi prirodzený. Je vulgárny, ale uveriteľný. V prvej knihe však taký nebol, v druhej a tejto už áno. Našla si si svoj autorský rukopis?

Tento jazyk som si zvolila zámerne. Chcela som vytvoriť postavu, ktorá je v istom zmysle produktom nejakého prostredia, ktoré je nechutné a zlé, postavu, čo vychádza z takej ozajstnej stoky. Musela som tomu teda prispôsobiť aj jazyk. V rámci toho, aby tá postava bola aj pre mňa uveriteľná, jej musím akoby vkladať do úst aj vulgarizmy a musím jej reč urobiť uveriteľnou. Pre mňa je veľmi dôležité, aby postava, ktorú vytvorím, neznela papierovo mne samej ako autorke.

Vyberáš si postavy, mladé ženy s nejakým defektom či psychickou poruchou. Prečo práve táto téma?

Mňa duševné poruchy, a vôbec odchýlky od takzvaného normálu, veľmi fascinujú už po dlhé roky. Takže sa „vyrovnávam“ s touto témou tým, že o nej píšem. Čerpám aj z vlastných skúseností, aj zo skúseností ľudí zo svojho okolia, ktorí majú nejaké psychiatrické diagnózy. V tomto prípade som nechcela nejako zabŕdať do schizofrénie, lebo neviem o nej až toľko, aby som si trúfala písať o tom nejako fundovane. Chcela som skôr len vyjadriť takú tú vnútornú rozpoltenosť postavy v tých klasických princípoch dobra a zla, ktoré sa miešajú možno v každom človeku, ale s tým, že ani to dobro nie je úplne absolútne, ani to zlo. Aj tá negatívna stránka postavy, Sylvia, má svoje dobré vlastnosti a naopak. Nechcela som to vykresliť čierno-bielo, skôr cez ten kontrast ukázať určitý vnútorný boj postavy.

Literatúra v istom zmysle definuje ľudskú potrebu boha, keďže asi každý človek by chcel mať vlastného rozprávača. Takého, ktorý všetko vidí a vie, prečo sa mu dejú isté veci. Hlavne tí, ktorí trpia. Ako je to s týmto „bochom”?

Boch je obľúbená postava všetkých recenzentov (smiech). Či už ju interpretujú ako tretiu osobnosť Barbory-Sylvie, alebo ako bytosť, ku ktorej je možné sa nejakým spôsobom utiekať. Ona však nemá tie atribúty, ktoré má tradičný kresťanský Boh, čo som, samozrejme, ani nechcela, preto sa nevolá Boh, ale boch. Chcela som sa, možno trochu alibisticky, vyhnúť tomu, aby som použila postavu, ktorú už niekto predo mnou vymyslel, takého toho kresťansky chápaného Boha. Takže som si z neho urobila rozprávača, ktorý vie všetko, ale hovorí to presne tým istým jazykom ako ostatné postavy.

Hlasujte za svojho víťaza ceny Anasoft litera

To, že boch rozpráva „ako deti aj štetky“, bolo súčasťou vopred premyslenej koncepcie?

Ten jazyk je produktom dlhého rozmýšľania, pretože ja som bocha mala pôvodne vymysleného ako rozprávača, ktorý hovorí takým až archaickým jazykom a jeho reč bola diferencovaná. Potom, v priebehu písania, keď som to s nejakým časovým odstupom znova čítala, som s tou formou bojovala, jeho spôsob reči mi nesedel a uvažovala som, ako to teda urobiť tak, aby bolo čo najzrozumiteľnejšie to, čo chcem povedať. Vyšlo mi z toho, že ten môj boch v takom svete, do akého som ho vložila, v tom prostredí, v ktorom Barbora žije, jednoducho musí rozprávať tým istým jazykom, aby sa ukázalo možno aj to, že každý má takého boha, akého si zaslúži, akého si vyberie, akého si možno sám vymyslí.

Čitateľ má pocit, že boch nesie zodpovednosť za hrôzy, ktoré sa stali hlavnej hrdinke. Znásilnenia, vražda otca, samovražda matky, z toho vyplývajúca promiskuita… Nie je to však už priveľa?

Bolo ich veľa, áno, – a zámerne ich bolo veľa. Myslím, že aj v tej knihe je pasáž, kde sa hovorí, že ak chceš veci vidieť také, aké naozaj sú, respektíve ich pomenovať správne, tak ich zhyperbolizuj. Naschvál som na tú postavu naložila až také nepravdepodobné životné situácie práve preto, aby tá hyperbola bola zrejmá, aby ten dôvod, pre ktorý sa musí sama so sebou vyrovnávať, bol taký radikálny a taký ťaživý, že na základe neho sa ukáže, aká je tá cesta pre ňu zložitá. Čím viac sa toho na tú postavu nabaľuje, tým má dlhšiu cestu k tej svojej takzvanej katarzii.

Recenzie sa často zhodovali v bode, že opakovanie jednej vety na niekoľkých stranách bolo na začiatku ešte funkčné a prekvapivé, ale potom už otravné.

Ja som o tom tiež veľa rozmýšľala a práve toto som aj konzultovala s redaktorom – či to tak nechať, v tejto forme. Jednak sa mi to zdalo také, že trošku si uletím a urobím si žart, prečo nie. Trochu mi to tiež pripomínalo Kubricka v Shining, ako písal stále tú istú vetu, keď bol vo vyšinutom stave. No a, samozrejme, to má ešte evokovať aj také to cyklenie sa postavy v nejakej situácii, ktorá je akoby hraničná, alebo pre ňu nejakým spôsobom radikálna, takže vlastne to, ako sa jej myseľ zacykluje v nejakom probléme. A potom, v tej záverečnej, akoby „postprodukčnej“ fáze, som to konzultovala s typografom. Ten mi to tam nasádzal tak, že sa mi vyslovene vizuálne páčilo, ako ten blok rovnakého textu vyzerá. Tá forma sa mi páčila, ako tie vety idú po sebe, že fakt je to pre čitateľa také to zastavenie, že mu dávam priestor, ak sa chce vžiť do tej postavy, tým, že preberie jej myslenie, keď tie vety naozaj všetky zaradom dvestodvakrát prečíta, čo však neverím, že niekto naozaj urobil (smiech). Takže nakoniec som vyhodnotila, že keby som to tam dala desaťkrát, nemalo by to tento efekt. Stretla som sa, samozrejme, aj s takým názorom, že škoda papiera, ale aj s takým, že sa to ľuďom páčilo ako nápad, aby sa čitateľ zastavil a porozmýšľal, prečo práve tá-ktorá veta je takto exponovaná.

Celkovo si si na vizuáli knihy dala záležať. Vlastné ilustrácie, fialová farba písma, ktoré vytvoril známy typograf Samo Čarnoký.

Na rozdiel od predošlej knihy som mala najskôr text a až potom som k nemu robila ilustrácie. Pri Bordeline to bolo iné, ilustračky som mala ako prvé. Ja som vlastne dopasovala, dá sa povedať, tie obrázky textu, chcela som urobiť vyslovene štylizované, veľmi jednoduché kresby, aby tá ich jednoduchosť korešpondovala s jazykom, ktorý je v knihe, inými slovami, aby forma korešpondovala s obsahom. Aj s grafikom Vladom Korčekom som sa dlho bavila o tom, ako tú obálku urobiť, pôvodne bola iná a bol tam ešte taký podklad s motívom vtáčieho peria, no potom sme to dali preč a úplne to zredukovali len na tie linky. Tiež sme rozmýšľali, či budeme obrázky nejako vyfarbovať a podobne, no nakoniec sme sa všetci zhodli, teda aj grafik, aj typograf, aj ja, že to necháme tak, ako to bolo pôvodne nakreslené rukou – aj s tými defektmi na obrázkoch. Že to nebudeme ani retušovať, iba to jednoducho prevedieme do elektronickej formy. Tým aj tá typografia bola prispôsobená knihe a Samo Čarnoký, veľmi šikovný a precízny typograf, mi to vysádzal svojím vlastným autorským písmom, takže dala som si naozaj záležať na tom, aby tá kniha bola taká jednoducho pekná. Aspoň teda pre mňa pekná je, neviem, čo si myslia iní.

Poďme od formy ešte k obsahu. Viacerým finálovým titulom tohto ročníka sa vyčítala podcenená redakcia. Ako si spokojná so svojou?

V tejto tretej knihe mi redakciu robil Matúš Mikšík. Veľmi mi pomohol v tom, že tam vyškrtal veci, pri ktorých som si ja sama nebolo istá. Ale zároveň tam bolo aj to, že sama som mu povedala, aby skúsil zredukovať množstvo vulgarizmov, nebola som si istá, či to už nie je trochu „cez“, tak som ho poprosila, nech mi nejaké vyškrtá. No a dopadlo to tak, že mi tam ešte jeden pridal! Osoba redaktora je pre mňa veľmi dôležitá, ale zas na druhej strane, nedám si úplne zasahovať do textu, keď nie som stotožnená s tým, čo mi Matúš poradí, tak to jednoducho urobím tak, ako to cítim ja – a on to rešpektuje. Čiže využívam to právo autora na posledné slovo. Ale v mnohých veciach som si teraz pri tejto poslednej knihe nebola istá, asi som už od toho textu ani nemala dostatočný odstup, keďže som na ňom robila v poslednej fáze denne, a Matúš mi objasnil, prečo toto nie a toto áno, čo mi dosť pomohlo. A ako autorka by som si ani nedovolila pustiť do tlače knihu bez toho, aby ju niekto predtým neprečítal, bez nejakej tej prvotnej spätnej väzby od redaktora, a možno keby mi naozaj Matúš povedal, že tá kniha je úplne hrozná, tak by som ju ani nevydala, lebo nie (smiech).

Čítala si niečo z tohtoročnej desiatky Anasoft litera?

Asi polovicu tých kníh. Samozrejme, Víťa Staviarskeho, lebo od neho som čítala doteraz všetko, čo vydal, a on je taká „istotka“, že to bude dobré – a je. Takže Víťo ma nesklamal. Po ňom som čítala Ondreja Štefánika Som Paula, tá knižka je podľa mňa skvelá, ale na môj vkus je hrubá (smiech). Ja by som to ešte trošku preškrtala, ale to je fakt len o tom, že som prirodzene nastavená tak, že sa snažím použiť čo najmenej slov na to, čo chcem ako autor povedať, a Ondrej to má také kvetnatejšie. Takže vo finálovej desiatke držím veľmi palce Ondrejovi a Víťovi a ostatné tri knihy, ktoré som čítala, ma až tak nejako nezasiahli, takže ich ani nebudem menovať (smiech).

Zaujal ťa v poslednom čase ešte nejaký súčasný slovenský autor? Ballu spomínať nemusíme, keďže si o ňom písala aj diplomovku, a jeho literárne kvality sú nepopierateľné.

Asi pred dvomi, možno už aj tromi rokmi, debutoval vo vydavateľstve Marenčin PT Rišo Pupala s knihou Návštevy, a to je zbierka poviedok, ktoré sa mi veľmi páčili a bola som rada, že sa konečne objavil nejaký nový autor, ktorý ma vyslovene nadchol. V tomto slovenskom kontexte je to ojedinelá vec. Veľmi dobrá kniha, na ktorej vidieť, že autor je vypísaný a vie, čo robí. Fakt sa mi dlho nestalo, že by som mala taký pôžitok pri čítaní nejakého slovenského autora. Rišo je aktuálne jeden z mojich top slovenských autorov medzi tými „novšími“, alebo teda takými, ktorých som si v poslednom čase akoby sama pre seba objavila. No a veľmi sa teším aj na debutovú zbierku poviedok Jany Micenkovej, ktorá sa, tuším, aj párkrát umiestnila v súťaži Poviedka. Je to veľmi talentovaná autorka, jej kniha poviedok Dolce vita by mala vyjsť v októbri tiež u Marenčina, čoho sa už neviem dočkať, pretože je to mne veľmi blízke písanie, vtipné, také odstupové, ironické, s nadhľadom.

Máš už predstavu o svojej ďalšej knihe?

Nemám ju úplne do detailov premyslenú, rozmýšľala som o nej zatiaľ v takých hrubých rámcoch, robím si poznámky. Chcem ju napísať tak, aby bola naozaj smiešna, odľahčená, vyhnúť sa v nej ťažkým témam. Už tam nebudú žiadne psychické poruchy, ani žiadne porno, dúfam (smiech). Predstavujem si to ako také vtipné, ľahké, zábavné príbehy, niečo úplne iné, než to, čo som písala doteraz. Chcela by som to odľahčiť, ale zároveň nestratiť ten svoj autorský rukopis. Nejako skombinovať svoj spôsob písania, že je to ako prúd reči, ako vnútorný monológ, s ľahšími, menej vážnymi témami. A už teraz viem, že tam bude veľa obrázkov, rada by som ešte viac prepojila obrazovú zložku s textovou, aby boli ilustrácie súčasťou príbehu, zatiaľ si predstavujem niečo ako komiks v texte.

Rozhovory

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |