Denník N

Prečo končia dve tretiny detí so športom práve v trinástich rokoch

Foto: Flickr.com/Foxcroft Academy
Foto: Flickr.com/Foxcroft Academy

Viaceré štúdie dokazujú, že americké deti dávajú organizovanému športu zbohom, keď dosiahnu trinásť rokov. Novinárka, ktorá má sama syna v tomto veku, sa snaží tento fenomén pochopiť a prichádza s niekoľkými možnými vysvetleniami

[Pridajte sa do facebookovej skupiny, v ktorej môžete debatovať o profesionálnom športe, prinášať námety redakcii alebo jej klásť otázky. Každý večer v nej nájdete sumár správ.]

Píše Juliana W. Minerová, článok zverejňujeme so súhlasom Washington Post

Podľa prieskumu Národnej aliancie mládežníckeho športu približne 70 percent amerických detí prestáva organizovane športovať vo veku 13 rokov, pretože „už to viac nie je zábava“.

Sama mám tri deti a všetky sa venujú športu. Najstarší syn bude mať čoskoro práve 13 rokov. Pred pár rokmi by som tomu isto nerozumela, no žiaľ, dnes už o tom viem o čosi viac, a preto mi exodus trinásťročných športovcov celkom dáva zmysel.

V najlepšom čase

To, „že šport už viac nie je zábava“, nie je hlavný problém. Ide skôr o kombináciu kultúrnych, ekonomických a systémových záležitostí, ktoré ústia do toho, že dieťa dáva organizovanému športu zbohom práve v čase, keď by z neho profitovalo najviac.

Športové hry totiž ponúkajú deťom všetko podstatné. Fyzickú aktivitu, pocit eufórie z prvých úspechov, naučia sa vyrovnať s porážkami, odvážia sa riskovať, pochopia, aké dôsledky môže prinášať tímová práca a čo je hlavné, na chvíľu zabudnú na všadeprítomné monitory počítačov a displeje mobilných telefónov. Naši školáci potrebujú v tomto veku športovať viac ako inokedy.

Rozhodla som sa preto spísať zopár dôvodov, prečo žiakov druhého stupňa baví šport čoraz menej a prečo od neho tak rýchlo odťahujú ruky.

1. Nie je to zábavné, pretože to ani nemá byť zábavné

Ako deti dorastajú do stredoškolského veku, mládežnícky športový systém sa čoraz viac zameriava na súťaživosť a očakávania kladené na deti sú vyššie. Najčastejšou príčinou náhleho konca športovania v 13 rokoch býva mentalita dieťaťa. Ak nie je pripravené venovať sa športu v tomto veku, je celkom pravdepodobné, že by sa nedostalo ani do univerzitného tímu.

Tí, čo sa okolo športu motajú už dlhšie, potvrdia, že byť v tíme je veľký záväzok a vyžaduje si množstvo času a úsilia. Pre mladých športovcov to zároveň znamená, že budú obklopení ľuďmi, ktorým na výsledkoch veľmi záleží. Spolu s tým prichádza hrozba, že deti zažijú sklamanie z prehry alebo ju dokonca samy zapríčinia. Na tom však nie je nič zlé, môže to byť cenná lekcia, ktorá ich naučí tvrdej práci a zocelí ich charakter. Teba si priznať, že nie každé dieťa to zvládne.

2. Hra pre radosť sa viac netoleruje

V spoločnosti naozaj existuje tlak vychovať „úspešné“ deti. Každý od tých svojich očakáva, že budú najlepšie. Pokiaľ nie sú, povzbudzujeme ich k tomu, aby pustili k vode záľuby, v ktorých sa im nedarí a zamerali sa na to, v čom excelujú. Vidieť to napríklad na školskom orchestri. Stačí, ak dieťa nesedí v prvom rade a hneď začneme zvažovať, či má vôbec zmysel, že hráva na hudobný nástroj. Ak sa siedmak nedostane do futbalového tímu, rozmýšľa, či nie je čas skončiť, pretože sa mu zdá, že ak nesiaha na najvyšší level, nemá cenu pokračovať.

Tá malá skupinka detí, ktorá šport miluje a hrá ho na elitnej úrovni, ani náhodou neuvažuje o tom, že by mala v stredoškolskom veku skončiť. No pre ostatných to znamená menej príležitostí hrať a konkurenčné prostredie, v ktorom nemajú dostatok priestoru na rozvoj svojich schopností. A to ešte nehovoríme o tom, že po príchode zo školy majú na programe množstvo ďalších aktivít.

3. Tlačíme na deti, aby sa špecializovali

Čoraz viac detí je tlačených k tomu, aby si „našli svoju záľubu“, v ktorej by vynikali. Rodičom je pritom celkom jedno, či ide o hudbu, umenie, alebo šport. Iste, existuje množstvo detí, pre ktoré je to tá správna cesta, no nemalo by sa z toho stávať pravidlo. Skúste to však vysvetliť nejakému úradníkovi na americkej strednej škole.

Je veľa logických dôvodov, prečo je táto úzka špecializácia nevhodná. Napríklad mladí atléti, ktorí sa zameriavajú iba na jednu disciplínu, môžu byť v budúcnosti náchylnejší k dlhodobým zraneniam. Zároveň si tým znižujú šancu dostať sa do univerzitného alebo do profesionálneho tímu. Majú totiž len jedinú príležitosť a ak pri nej zlyhajú, sú mimo hry.

Horšie je, že deťom škodí, ak sa riadia toľko omieľaným heslom: „Musím byť najlepší, inak som zlyhal.“ To sa čoraz viac uplatňuje v školskom prostredí, ktoré je orientované na výsledky. Šport by mal byť pritom ideálnou príležitosťou, ako deti naučiť prijať prehru a poučiť sa z nej. Treba povedať, že väčšina učiteľov i rodičov si túto potrebu uvedomuje.

V niektorých bohatších štvrtiach Washingtonu sa však objavili prípady, keď sa tínedžeri vystresovali až do takej miery, že prepadli úzkosti a depresii. Dnes už nie je nič nezvyčajné, ak tieto poruchy správania vyústia v sebapoškodzovanie či dokonca samovraždu. Toto však nie je športový, ale celospoločenský problém.

4. Nie každý chce platiť daň za súťaživosť

Ak sa dieťa rozhodne športovať na súťažnej úrovni, čaká ho ťažká úloha určiť si priority. Musí si zostaviť rebríček záujmov, záľub a neúnavne pracovať. Ako som už naznačovala, tiež to znamená, že sa budú musieť vyrovnať so zvýšeným tlakom okolia. Toto všetko sú pre dieťa nesporné výhody.

No sú tu i ďalšie faktory, a práve tie robia rozdiel medzi dieťaťom, ktoré hrá iba pre zábavu a dieťaťom, z ktorého má vyrásť konkurencieschopný jedinec. Teraz by mali spozornieť najmä rodičia.

Každodenný tréning, drahá športová výbava, individuálny tréner, letné kempy, účasť na turnajoch – už nie sú len dobrovoľné. Pre úspech v mládežníckom športe sú jednoducho nutnosťou, pokiaľ nechcete, aby vaše dieťa skončilo ešte pred nástupom na strednú školu. Ráta sa s tým, že mu obetujete more času a peňazí. To, samozrejme, prispieva k tomu, že deti z chudobnejších alebo neúplných rodín zvyčajne nemajú inú možnosť ako so športom jednoducho skončiť.

5. Veď majú len trinásť rokov

V trinástich sa žiaci stretávajú s prvým väčším návalom školských povinností. Popri tom ich tlačíme k tomu, aby si vybrali záľubu, ktorú majú najradšej a chcú sa v nej ďalšie roky zdokonalovať. Je teda celkom jasné, že im už neostáva toľko času, koľko ho bývalo na základnej škole.

K tomu, aby trinásťročné deti zrazu skončili so športom, neraz prispievajú i veľké emocionálne a sociálne zmeny. Americké Centrum kontroly a prevencie chorôb (CDC) tento míľnik označuje za obdobie, keď si deti „viac všímajú iných tínedžerov a lavírujú medzi vysokými očakávaniami a nedostatkom sebavedomia“. Deti sú v tomto veku naozaj viac ovplyvňované svojimi priateľmi, ktorí tiež neraz zvažujú, že s organizovaným športom seknú.

Žiadna diskusia o trinásťročných sa nesmie zaobísť bez zmienky o sociálnych sieťach, smartfónoch a internete. Podľa štúdie Pew Research Center dostáva väčšina amerických detí svoj prvý inteligentný telefón alebo tablet ako dvanásťročná. Až 92 percent mladých vo veku 13 až 17 rokov priznáva, že je online každý deň. Navyše celá štvrtina detí je podľa vlastných slov online „prakticky neustále“. Ako deti dospievajú, ich priority sa menia. A spolu s tým sa menia aj ich štúdijné a sociálne návyky a spôsob, ako trávia voľný čas.

Neexistujú ľahké odpovede

Keď si všetky tieto faktory spojíme dokopy, vyjde nám z toho obrovský chaos. Zdá sa, že neexistujú jednoduché odpovede. Systém amerického mládežníckeho športu je nastavený tak, aby podchytil čo najviac elitných hráčov ešte pred nástupom na strednú školu a priemerné deti svoju príležitosť nedostanú.

Naša kultúra podnecuje deti k úzkej špecializácii a ženie ich za výsledkami. To prirodzene znechucuje deti, ktoré by si aj v staršom veku rady vyskúšali iné záľuby, alebo si zahrali len tak pre zábavu. Nanešťastie sa toto celé deje práve vo chvíľach, keď naši tínedžeri dospievajú a prechádzajú náročnými fyzickými i emocionálnymi zmenami. Skôr či neskôr musia utlmiť svoje voľnočasové aktivity a zamerať sa na školu.

Prečo teda dve tretiny detí prestávajú organizovane športovať práve v tomto veku? Čo s tým dokážeme urobiť ?

Povedala by som, že sa vzdávajú preto, lebo sme im nedali možnosť pokračovať. Pokiaľ neupustíme od tejto rodičovskej kultúry, ktorá kladie úspech pred zdravie a šťastie našich detí, nemáme najmenšiu šancu problém vyriešiť.

Človek

Šport a pohyb, Veda

Teraz najčítanejšie