Denník N

S colníkmi nikdy nebuďte sami

Porozumenie svetu autistov, ale i jeho záujem o ten druhý, neautistický svet, urobili z Josefa Schovanca autistu – celebritu.

„Keď som prvýkrát počul z úst bývalého amerického prezidenta výraz ,os zla‘ pocítil som silnú chuť tú časť sveta navštíviť,“ píše vo svojej knihe Vítejte v Autistánu (Paseka / Pasparta, 2017) spisovateľ , autista, Francúz s českými koreňmi a teraz už aj cestovateľ Josef Schovanec.

Vyštudoval prestížnu Science Po v Paríži, ale naozaj sa našiel až v štúdiu jazykov v inštitúte Inalco. Jeho cestovateľské zápisky prinášajú správy o Autistane, jednej z krajín, kde žijú tí, čo nenachádzajú pevné miesto vo svete, a zároveň o krajinách, ktoré autor precestoval a ktoré tiež miestami pôsobia, akoby neboli súčasťou sveta. Akoby boli z neho vylúčené. Akoby si ich sám vymyslel. Počuli ste napríklad niekedy o Sístáne a Balúčistáne? Práve sem smerujú kroky študenta perzštiny.

Do „diabolského trojuholníka medzi Afganistanom, Pakistanom a Iránom, najzapadnutejšieho kúta sveta… Do kraja, na ktorého adresu nájdeme v ojedinelých turistických sprievodcoch len túto radu, napísanú červeným písmom: Nejazdite tam“.

Radšej peši na letisko než rozhovor s taxikárom

Aké sú zážitky cestovateľa s Aspergerovým syndrómom, mladého muža, ktorý sa vyberie do sveta napriek tomu, že mu kedysi robilo ťažkosti cestovať autobusom, hoci mal zastávku rovno pred domom? V jeho prípade nie je problémom dostupnosť či nedostupnosť miesta, ale komunikácia. Preto radšej ide na letisko dve hodiny pešo, než by mal riskovať rozhovor s taxikárom.

Čo sa týka lietania, najhorší je okamih, keď sa ho letuška začne pýtať na to, aký nápoj a jedlo si dá. Preto lieta s nízkonákladovými spoločnosťami, kde stevardi s cestujúcimi takmer nekomunikujú.

Jeho postrehy z ciest pochádzajú z krajín ako Izrael, Irán, Omán, Jemen, ostrov Socotra, Taiwan, Japonsko, Rusko, Maroko či Turecko. Dozviete sa, že farba autistov je modrá, rovnako ako farba mora, oblohy či svetla na japonských semaforoch, že najmenej autistom sa autista cíti v skupine programátorov a informatikov, a autor vám tiež poradí, ako bezpečne prejsť colnými kontrolami („s colníkmi nikdy nebuďte sami“).

Hovorca autistov

Z domáceho spravodajstva (Autistan) sa dozvedáme, že Schovanec má pre Aspergerov syndróm zvláštny spôsob rozprávania – „vyznačujúci sa pravidelnou, pomalou dikciou, ktorá u tých, čo so mnou hovoria, vyvoláva raz zvedavosť, inokedy posmešky“. Situáciu vyriešil ktosi, kto keď ho začul, reagoval poznámkou, že má švajčiarsky prízvuk. A tak sa stal Švajčiarom. Keď príde na pretras jeho „prízvuk“, alebo keď hovorí na verejnosti, pre istotu sa raz za čas „zmieni o niečom, čo súvisí so Švajčiarskom“. Má to len jeden háčik. Nefunguje to vo Švajčiarsku. Tam pre istotu spomína Belgicko.

Po svojej prvej knižke O koliesko menej (v českom preklade ju tiež vydala Paseka s Paspartou v roku 2014) sa Josef Schovanec stal akýmsi vyslancom či hovorcom autistov. Dokázal v nej opísať pocity ľudí s týmto ochorením, šikanovanie, fyzické i verbálne, ktorému bol ako odlišné dieťa vystavený, a dlhú cestu, ktorú v mladosti absolvoval k správnej diagnóze – „trip“ po psychiatroch, psychoanalytikoch, psychológoch.

Porozumenie svetu autistov, ale i jeho záujem o ten druhý – neautistický svet, spojený s „výskumom“ neautistického správania a spôsobov – z Josefa Schovanca urobili autistu „celebritu“. (Nenadarmo sa narodil v ten istý deň ako Britney Spears.) Kohosi, koho dnes na túto tému oslovujú médiá či inštitúcie.

Ako a kam odkloniť pozornosť

A je to práve sledovanie neautistov, čo mu často pomáha prekonať typické príznaky autizmu. Napríklad na nepohodu spojenú s cestovaním v hromadných prostriedkoch zabudol v momente, keď si z nich urobil „pozorovateľňu“. Testuje nás. A tak na svojich cestách vypozoroval, že sú krajiny a kultúry, kde sa ľudia radi strkajú.

„Patria sem krajiny ako Rusko, niektoré arabské krajiny, občas Blízky východ… človek by neveril, že ľudia sú tu schopní s niekým hovoriť bez toho, aby sa ho dotýkali.“

Ako protiklad uvádza Kóreu, Taiwan či Singapur. Schovanec píše, že tých, ktorí jeho prítomnosť znesú, nerád šokuje, a tak si vypracoval rôzne techniky, ako odkloniť pozornosť ľudí v rôznych krajinách. Keďže Iráncov môže zaskočiť, že nie je ženatý, snaží sa prejsť rýchlo na to, že nepije alkohol, čo je v moslimskom svete normálne. Naopak, na Západe nikoho nevzrušuje, že je single, ale ak povie, že nepije alkohol, považujú ho za klamára.

„Najkomplikovanejšie sa situácia javí v Rusku. Tam býva občas problém prijať jedno i druhé.“

Neviditeľné stanice metra

Metrá, ich trate a skutočné i neskutočné stanice sú ďalšou z autorových obľúbených tém. Tvrdí, že mapy a trasy znázornené v plánoch, sú len časťou metra – tou povrchnou, zrejmou a očividnou.

O to zaujímavejšie sú neviditeľné siete – napríklad stanice, ktoré stále existujú, ale už nie sú obsluhované, a za ešte tajomnejšie považuje tie, ktoré boli stavebne dokončené, ale nikdy neboli otvorené pre verejnosť (stanica Haxo parížskeho metra). Takéto stanice podľa neho svedčia o „momentoch váhania“ v histórii budovania metra.

Najstaršie je londýnske metro a v súvislosti s touto traťou plnou úzkych tunelov sa hovorí o strašidlách, ale i o transporte mlieka z jedného konca mesta na druhý. S dejinami parížskeho metra je zasa spojené cestovanie financií. „V jednom období existovala úzka, iba šesťdesiat centimetrov široká trať, po ktorej sa prevážali peniaze vybrané v celej sieti priamo do sejfov ústredia finančnej správy.“

Tí najdôvtipnejší pozorovatelia si nepochybne všimli existenciu divného, večne zavretého nástupišťa na stanici Gare de Lyon trasy 1. Toto nástupište viedlo k tým povestným opancierovaným dverám a ďalej k „finančnej“ trati.
Za najzaujímavejší a najtemnejší považuje príbeh moskovského metra. Tu by totiž, vo väčšej hĺbke ako verejné metro, mala existovať ešte rozsiahlejšia sieť. „Toto druhé metro by malo spájať Kremeľ s ústredím FSB (bývalé KGB), rôznymi bunkrami a tajnými inštitútmi.“

Teraz najčítanejšie