Denník N

Reportáž Andreja Bána z rumunského Slovenska: Na polceste medzi petrolejkou a internetom

Foto - Andrej Bán
Foto – Andrej Bán

V 18. a 19. storočí odišli Slováci z Kysúc, z Oravy či zo Zemplína osídľovať nehostinnú Dolnú zem. Navštíviť ich potomkov – stále Slovákov – po storočiach trvá autom z Bratislavy sotva šesť hodín.

Znie to ako variácia toho istého biblického príbehu. Večný kruh exodov a návratov.

Áno, predkovia týchto roduverných (až tu pochopíte význam tohto politikmi zneužívaného a zvláštne znejúceho slova) Slovákov sem prišli na prelome 18. a 19. storočia z Kysúc, z Oravy, ale aj zo Zemplína či Gemera, aby osídľovali nehostinnú Dolnú zem. Zasiali obilie, zasadili krumple, zbudovali si chalupy, popri cestách vysadili slivky, jablone i čerešne (nielen na pálenku), ich kravičky a kone spásali lúky. Tvrdú obživu našli najmä v sklárňach a v uholných baniach.

Jedným slovom, skultivovali krajinu. A nad ňou, zdanlivo nemennou, sa prehnali krušné aj pokojnejšie časy: monarchia, kráľovstvo, republika, Ceaușescov brutálny komunizmus a preháňa sa aj dnešná EÚ. Krajina odoláva, biblickí pútnici spolu s ňou. Sú na polceste medzi petrolejkou a internetom.

Ak zatúžite po expedícii do pomyselného národného praveku, kde sa potulný potulnému milo, mäkko prihovorí, tak stačí povedzme v Bratislave nasadnúť do auta a po šiestich hodinách jazdy diaľnicou krížom cez ubíjajúcu maďarskú rovinu ste tu – v meste Alešď, v dedinách Nová a Stará Huta, v Gemelčičke (pochádzali odtiaľ predkovia Michala Dočolomanského), na Židárni.

Foto – Andrej Bán
Foto – Andrej Bán
Foto – Andrej Bán

Na samote u tety Tonky

Bodrík je šťastnejší brat na reťazi uviazaných slovenských dedinských psíkov. Chlpatý čierno-biely guľáš, skôr väčší ako malý, rasa neurčitá. Ale slobodný, potuluje sa, kde chce a kedy chce. Je mierne dokaličený, s jedným uchom.
„Tak som ho dostala. Vraveli, že bača mu odrezal pravé ucho, aby lepšie počul ovce,“ vraví sedemdesiatnička Tonka Gondeková. Žije tu od narodenia, po rumunsky nevie, nepotrebuje to. Hovorí iba po slovensky.

Hm, Bodríkovi odrezali aj z chvosta. To aby lepšie čo, chudák?

Teta Tonka žije sama. Dve dospelé dcéry sa pobrali za lepším životom na Slovensko. Podobne ako deti azda všetkých osadníkov, ktorých tu navštívite. Nesťažujú sa, naopak, berú to ako osud. Či ešte skôr, ako požehnanie pre potomstvo. Vo fabrikách na Slovensku zarábajú viac ako tu, v Nemecku ešte viac.

Ako sa k tete Tónke dostanete? Na jej mobil, obstarožnú nokiu, ktorú má každé ráno či večer pri uchu a do ktorej kričí tak, že vám bubienky potrhá, sa nespoliehajte. Ani GPS vám tu veru nepomôže. Potrebujete miestneho znalca.

„Vyjdete tu na kopec, okolo motorestu Slávia. Napravo bude šípka Židáreň, vy sa dáte naľavo. Po troch, štyroch kilometroch ste tam. Penzión U Šoniho,“ vysvetľuje a popod neexistujúce fúzy sa usmieva farár Augustín Albert.

Gusto, ako ho tu všetci volajú, bol donedávna aj starostom Starej Huty. Prischla mu teda prezývka farstar.

Ibaže, k tete Tonke len tak ľahko nepotrafíte. Penzión pri ceste nečakajte, je tu iba ručne maľovaná tabuľa ako z westernu. Tam musíte zísť autom (ak, pravda, máte vyšší podvozok) smerom doľava z luxusnej asfaltky, akú nemá azda nijaká horská dedina na Slovensku, po poľnej ceste plnej kvetov.

Okolo elektrických ohradníkov pre pasúci sa statok, popri mohutnej lipe, popri lánoch zlatistej pšenice, popri malých pokrútených hruškách… až natrafíte na Bodríka. A hneď za ním na tetu Tonku. Vystískajú vás obaja. Aj keď, pravda, každý po svojom.

Na samote s nimi vedno žijú ešte sliepky, holuby a dve prasce. Učupenú chalúpku (inak sa domček nazvať nedá) vnútri zdobia kytice umelých kvetov, prevažne sýtočervených. Tie sú v Rumunsku veľmi populárne. Nuž čo, nevyschnú. A tiež sú tu zarámované fotografie blízkych. Také pekné, čiernobiele. Ako voľakedy.

Inak, Šoni bol manžel tety Tonky. Keď zomrel, pôvodný rodičovský dom, pomerne veľkú usadlosť s typickou miestnou bledozelenou omietkou, predala. Reku, kto by sa o to staral. Získala ju Češka, bohatá podnikateľka, čo má odtiaľto muža. Tá zaviedla prísne móresy: noc v penzióne stojí 250 lei (asi 45 eur), bez ohľadu na počet hostí. Za elektrinu aj za vodu sa platí zvlášť. Ktovie, možno sa bude raz platiť aj za čistý vzduch.

„To ste ako mohli dopustiť?“ vyčítavo sa opýtate tety Tonky, prečo rodičovský dom predala. Iba pokrčí plecom a ťažko si vzdychne. A ukáže vám kľúče od domu, ktorý bol kedysi jej, lacno ho predala a dnes ho pre paniu z Čiech spravuje.

Je to mentalita… čoho vlastne? Tak to možno dopadne, keď sa dôverčivé devätnáste storočie zrazí s tým pragmatickým dvadsiatym prvým. A takých zrážok civilizácií tu zažijete oveľa viac.

Foto – Andrej Bán

Foto – Andrej Bán

Foto – Andrej Bán

Virtuálny Bihor

Ak vás topánky omínajú, ste leniví a stačí vám skúsenosť spred monitora, môžete navštíviť webovú stránku o Slovákoch v Rumunsku. Ako prvý vám udrie do očí citát zo slávneho románu Brama Stokera Dracula. Krvilačné knieža z hradu Bran v Karpatoch sa ústami spisovateľa, ktorý tu pritom nikdy nebol (podobne ako nebol Karl May na divokom západe), vyjadruje o Slovákoch slovami, ktoré by nevymyslel ani copywriter z reklamnej agentúry, čo robí kampane pre Coop Jednotu:

„Najzvláštnejšie vyzerali Slováci so svojimi veľkými pastierskymi klobúkmi, špinavo-bielymi nohavicami, bielymi plátenými košeľami a obrovskými obíjanými koženými opaskami, širokými takmer jednu stopu (…) Boli obutí do ponožiek, do ktorých mali napchané nohavice, mali dlhé čierne vlasy a husté fúzy.“

Toľko „etnograf“ Stoker z krajanského webu. Garantujem vám, ak by ste ním opísanú bytosť stretli na Bihore, zľaknete sa jej viac ako upíra. Nielen v noci. A nešlo by iba o vizuálny, aj o čuchový zážitok. Podobne ako na Horehroní.

Keď svojho času drevorubačovi Števovi Pôbišovi v drevenici o tristo kilometrov smerom na severozápad, na Čiernom Balogu na Horehroní, domáca pani povedala, aby si vyzul baganče z hory, takto jej mäkko riekol: „Irka, to bude horšô, ako keď som obúti.“

A teraz zopár čísel. Bolo ich kedysi viac, dnes žije v Rumunsku približne 20-tisíc Slovákov. Majú to konfesne rozdelené: evanjelici sú v Nadlaku, katolíci v kopcoch Bihorskej župy. Občas ich navštívi okoloidúci slovenský verejný činiteľ.

Po roku 1989 dostali zásluhou Romana Zelenaya (HZDS) a Jána Čarnogurského (KDH) rumunskí Slováci dar – nový buldozér. Opravila sa cesta a vybudovalo sa elektrické vedenie z Novej Huty do osady Gemelčička.

Potom pomohol Červený kríž. Doviezli knihy, lieky a zabezpečili pre slovenských žiakov z Rumunska rekreáciu v Tatrách. Okrem toho prišli zo Slovenska rádové sestričky a zopár učiteľov či učitelek, najmä na gymnázium v Bodonoši. Tým sa výpočet poryvov dobročinnosti zhruba končí. O existencii Matice slovenskej na Bihore, našťastie, toho veľa nevedia.

Kľúčovou osobnosťou je tu dlhé roky ktosi iný – dekan tunajších katolíckych farností Peter Kubaľák z mestečka Alešď.

Foto – Andrej Bán

Foto – Andrej Bán

Príčinlivý pán farár Kubaľák

Na katolíckej fare v Alešdi je obvykle rušno. Miesto a jeho okolie slúži aj ako oáza pre pocestných. Pokiaľ môže, pán farár Kubaľák každého ochotne ubytuje, nakŕmi, napojí. Najnáročnejší deň je pre neho, pochopiteľne, nedeľa. Vtedy slúži niekoľko omší: jednu pre tri tucty duší aj v maďarčine a druhú, pre sedemkrát viac veriacich, v slovenčine.

Pred pár rokmi partia po maďarsky hovoriacich remeselníkov na fare montovala takmer novú kuchynskú linku. Otec Kubaľák (vtedy ešte predseda Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku) ju doviezol z Nemecka, ako dar od nemeckej katolíckej cirkvi. Podobne ako dodávku Peugeot, alebo ako okná a dvere pre slovenské lýceum v Bodonoši.

Dnes už ho nemá, no vtedy mal taký zvyk: každé leto brigádoval na farách v spolkovej republike. Hovorí plynule po nemecky a tak zastupoval v službe tamojších duchovných, ktorí sa medzitým rekreovali. Keď sa vrátili opálení z Jadranu, zaplatili mu a ešte aj pomohli jednej slovenskej komunite kdesi v Rumunsku. Sofistikované.

Za drobnú protislužbu možno považovať rafinovaný spôsob, akým otec Kubaľák presvedčil vedenie slovenského lýcea v Bodonoši, aby zaviedli do výuky nemčinu ako hlavný cudzí jazyk: „Bude nemčina? Bude pomoc. Nebude nemčina? Nebude pomoc.“ Samozrejme, myslel to s humorom.

Pred pár rokmi zorganizoval pre študentov lýcea poznávací zájazd autobusom na Slovensko. Boli nadšení. Videli Levoču, Tatry, Spiš, Košice. Videli dynamicky sa rozvíjajúcu vlasť svojich predkov a táto skúsenosť prehĺbila ich národné povedomie. Ubytovali ich zadarmo v kňazskom seminári v Spišskej Kapitule.

Celá „expedícia“ stála dvetisíc mariek. Od koho ich dekan z Alešdu získal? Od nemeckých a švajčiarskych duchovných. Vďaka finančným injekciám z Nemecka sa opravila aj budova slovenského lýcea a postavil sa pri nej nový internát. Slovenská vláda prispela nevysokou sumou štyritisíc eur.

U nás za to priemerne zdatný privatizér horko-ťažko postaví skromné oplotenie okolo svojej vily, v Rumunsku za tieto peniaze šikovný stavbyvedúci na svojom z Nemecka darovanom aute vozil remeselníkov, nakupoval materiál. A stavbu dokončil.

Samozrejme, budova školy je iba nádobou, do ktorej treba naliať zmysluplný obsah. Keď sa svojho času prihlásila učiteľka Mira Stračinová zo Zvolena do ministerského konkurzu na pedagóga pre krajanskú komunitu, tajne dúfala, že jej pridelia Budapešť. Je totiž rýdzo mestský typ bez zvláštneho vzťahu k rurálnym atrakciám.

„Tešila som sa, že pod oknami mi budú štrngať električky, že každú nedeľu pôjdem do kaviarne na obľúbené kapučíno,“ hovorila s miernym povzdychom. Asi už tušíte, dopadlo to ináč. Pridelili jej Bodonoš, ktorý spočiatku márne hľadala na mape.

A tak namiesto kapučína a zvonkohry električiek vnikala postupne do svojrázu miestnej komunity. Pomerne ťažko si zvykala na odstup medzi kolegami učiteľmi navzájom („všetci si tu vykáme“), ako aj medzi učiteľmi a žiakmi („žiaci tu dostávajú príkazy a povely“). Na druhej strane, bodonošská mládež je pri výuke pozorná a so zatajeným dychom sleduje klasické osudy Jozefa Maka či lyrizované Tri gaštanové kone, nie Harryho Pottera.

Foto – Andrej Bán

Foto – Andrej Bán

Medzi Jablončíkovcami

V chalupe gazdu v Termezove v horách Bihorskej župy u Jablončíkovcov nás pohostili klobásou, domácim chlebom a kapustnicou. Pri večeri sme sa dozvedeli podstatné informácie. Mladý pán učiteľ bol študentom právnickej fakulty v Oradei, čo je štyridsať kilometrov vzdialené centrum Bihorskej župy. Za štúdium si platil štyristo mariek ročne.

Mohol by študovať aj bezplatne, na štátnej škole, ale v konečnom dôsledku by ho to vyšlo tak isto – musel by dávať úplatky za to, že môže študovať. Takto aspoň má na papieri, komu a koľko platí. Čistá hra.

Tristo eur je v Rumunsku veľa. Aby si zarobil, ponúkol župnej školskej správe svoje služby učiteľa na základnej škole jeden až štyri, prvý stupeň. Pridelili mu laz Termezovo, kde chodilo do triedy päť žiakov. Či bolo leto a či zima, kráčal ráno o šiestej pán učiteľ osem kilometrov pešo do kopcov a na obed sa vracal osem kilometrov pešo z kopcov, doma sa prezliekol a poobede išiel stopom či autobusom na právnickú fakultu do Oradey.

Štát mu za prácu učiteľa platil v prepočte osemdesiat eur.

Ubehlo pár rokov. Naposledy som videl pána učiteľa Jablončíka v srdci Sedmohradska, tuším pri meste Brašov. Mal oblek, limuzínu, pil lahodné espresso a bol šéfom dajakej francúzskej fabriky. Mäkká slovenčina mu však ostala.

Nielen tá vaša práca, práca, práca…

Na každom kopci je tu nejaký príbuzný. Kráčame s tetou Hanou po asfaltke na hrebeni smerom k usadlosti, kde žije 87-ročný ujo Silvester Hoško s manželkou Tonkou. Najmladší a dnes už jediný žijúci z devätnástich súrodencov tety Hoš­kovej. Keď pred pár rokmi pílil na cirkulári drevo, prišiel o pravú ruku. Dodnes pritom krásne spieva a podobne ako iní muži tunajšej „starej školy“, ani on nedá z hlavy dole klobúk, chodí v košeli a saku.

Odrazu máte pocit, že všetky sily vesmíru sa zbiehajú práve sem. Nebeský pokoj, rovnováha. Každá piaď zeme tu má svoje meno. Naľavo je Zachotár, napravo Stará Huta, pozemky sklárne. Za nami je Podbaňa, pred nami Pápajova mláka. Hore sú Košary, tam kedysi gróf pásol svine.

„Tu každý každému do hrnca vidí. Aj vtedy to tak bolo,“ povie kronikárka teta Hanka a dodá tie známe slová: „To, čo tu máme, vy tam v Bratislave nikdaj mať nebudete. Keď teraz desiatich susedov požiadam o pomoc, tak deviati sto po sto prídu.“

Inak, sto po sto znamená na sto percent. A na adresu nás, uponáhľaných vystresovaných ľudí, teta Hana povie: „Pre vás je všetko len práca, práca, práca. Pre nás je to Boh, rodina, ostatní ľudia. Potom dlho nič a až potom práca.“

Nie, obhospodarovaná krajina vypovedá čosi iné. Práca je tu zhmotnená vo všetkom. Podobne ako Boh a ľudia.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Svet

Teraz najčítanejšie