Denník N

Ľuďom nepovedali, že majú syfilis, a liečili ich na „zlú krv“. Pred 45 rokmi ukončili otrasný experiment na ľuďoch

Lekár odoberá krv obyvateľovi alabamského Tuskegee. Foto – Wikimedia/cc
Lekár odoberá krv obyvateľovi alabamského Tuskegee. Foto – Wikimedia/cc

K Afroameričanom vtedy pretrvávali postoje, že nie sú plnohodnotní občania, ale akési infantilné subjekty, ktorým možno klamať a neposkytnúť im najlepšiu možnú liečbu, aká bola dostupná, vraví etik Tomáš Hříbek.

Je to zrejme najodpornejší biomedicínsky výskum v dejinách Spojených štátov.

Na jeseň v roku 1932 začali v mestečku Tuskegee v štáte Alabama rozdávať letáky, ktoré černochom sľubovali liečbu „zlej krvi“. Išlo o miestny výraz určený na popis viacerých zdravotných komplikácií, vrátane únavy či anémie.

Ľudia, ktorí sa do projektu zapojili, dostávali zadarmo teplé jedlo, k dispozícii mali bezplatnú zdravotnícku starostlivosť a uhradili im aj náklady na pohreb.

Účastníci experimentu však netušili, že z nich spravili pokusných králikov. Vládny program bol v skutočnosti určený na výskum syfilisu a jeho účinkov na ľudské telo.

Účastníci experimentu v Tuskegee. Foto – National Archives Catalog

Len niekoľko generácií od zrušenia otroctva

Ľudia nedostali žiadnu liečbu, a to ani v časoch, keď už bola koncom 40. rokov dostupná. Na otrasný experiment na výskum syfilisu v Tuskegee upozornila pred 45 rokmi, 25. júla 1972, novinárka Jean Hellerová z Associated Press. O deň neskôr vyšiel jej text na titulke New York Times.

Po zverejnení šokujúceho článku nasledovalo vyšetrovanie a ukončenie experimentu, ktorý trval 40 rokov.

Etika Tomáša Hříbka z Filozofického ústavu Akadémie vied Českej republiky sme sa opýtali, ako je vôbec možné, že k experimentu v Tuskegee došlo. „Musíme mať na pamäti, že to bolo iba niekoľko generácií od zrušenia otroctva v Spojených štátoch. Niet divu, že k Afroameričanom v spoločnosti stále pretrvávali postoje, že nie sú rovnocenní a plnohodnotní občania, ale akési infantilné subjekty, ktorým možno klamať a neposkytnúť im najlepšiu možnú liečbu, aká bola dostupná,“ povedal pre Denník N etik.

Na začiatku experimentu v 30. rokoch sa do projektu v Tuskegee zapojilo 600 mužov čiernej farby pleti. Z nich 399 malo syfilis a zvyšní plnili úlohu kontrolnej skupiny. Postupom času sa do experimentu pridávali ďalší ľudia, ale koľko ich bolo, nie je jasné, pretože zdroje sa rozchádzajú.

Lekár odoberá krv účastníkovi experimentu v Tuskegee. Foto – National Archives Catalog

Syfilis

Syfilis je pohlavne prenosná infekcia, ktorú vyvoláva baktéria Treponema pallidum, vraví pre Denník N profesorka Mária Šimaljaková, prednostka Dermatovenerologickej kliniky Lekárskej fakulty UK a UN Bratislava.

„V 99 percentách prípadov sa prenáša pohlavným stykom, ale je prenosný aj z chorej matky na plod. Medzi pohlavný styk radíme aj ústno-genitálny styk, ktorý umožňuje prenos infekcie z oblasti dutiny ústnej na pohlavné orgány,“ vraví lekárka.

Doktorka Šimaljaková povedala, že je veľmi nebezpečné, ak má žena syfilis a nie je preliečená do štvrtého mesiaca tehotenstva. V tomto prípade hrozí, že plod môže počas tehotenstva odumrieť. „Ak žena porodí, prejavy syfilisu sa môžu prejaviť aj neskôr. Dieťa sa tiež môže narodiť aj zdravé. Vždy záleží na dĺžke infekcie u matky.“

Odborníčka vysvetlila, že v primárnom štádiu ochorenia vzniká v mieste vniknutia baktérie treponémy do organizmu vyrážka označovaná ako tvrdý vred. „Vytvára sa v priemere po troch týždňoch od infekcie, avšak za istých okolností to môže byť 10 až 90 dní. Vred nebolí, nesvrbí, spontánne sa zhojí, a tak môže ujsť našej pozornosti.“

Pre ďalšie štádium syfilisu sú charakteristické kožné výsevy, padanie vlasov či tvorba plochých vyrážok v mieste vlhkej záparky (ochorenie pokožky). „V treťom štádiu, okrem ložísk na koži, môže dôjsť k postihnutiu centrálneho nervového systému. Objavujú sa vážne kardiovaskulárne poškodenia a psychické poruchy. Vždy záleží na tom, ktorý orgán v tele infekcia postihne. Väčšinou sa ľudia nedopracujú do tohto štádia, lebo ich infekciu zachytíme skôr,“ vraví lekárka.

Aby sa ochorenie nešírilo u každého pacienta pred operáciou, pri hospitalizácii, pri preventívnej prehliadke, pred darovaním krvi a u každej gravidnej ženy, majú byť urobené testy na syfilis, vraví lekárka.

Počet nakazených stúpa

Šimaljaková z Lekárskej fakulty UK hovorí, že syfilis sa lieči penicilínom. „Pacient je liečený počas hospitalizácie, keď je aj celkovo vyšetrený. Ochorenie podlieha povinnému hláseniu. Každý pacient s infekciou je zaregistrovaný a ďalej sa pravidelne sleduje. Morálnou povinnosťou každého chorého je nahlásiť všetky osoby, od ktorých mohol ochorenie dostať. Nahlasujú sa aj osoby, ktoré sú ohrozené, ako je manžel či manželka a sexuálni partneri. Títo ľudia sú následne vyšetrení a v prípade ochorenia aj liečení. Len týmto spôsobom sa dá zabrániť ďalšiemu šíreniu ochorenia.“

Lekárka vraví, že od roku 1990 u nás stúpa počet pacientov nakazených syfilisom. „Máme viac prostitútok, ľudia cestujú po celom svete, sexuálny život je uvoľnený. Ochranné prostriedky sa používajú obmedzene a je málo osvety. Ľudia si myslia, že nie sú ohrození, no sú.“

Podľa údajov Národného centra zdravotníckych informácií sa na Slovensku liečilo v roku 2016 362 pacientov na syfilis, no pred piatimi rokmi to bolo 302 pacientov.

Počet ľudí, ktorí sa na Slovensku liečili na syfilis (2012 až 2016). Zdroj – Národné centrum zdravotníckych informácií

Stratili dôveru

Syfilis sa penicilínom liečil už koncom 40. rokov, no muži v Tuskegee liek nikdy nedostali. „Prípad z Tuskegee mal dlhodobý negatívny efekt na komunitu Afroameričanov v Spojených štátoch. Pamätali si, ako zle s nimi zaobchádzali, takže stratili dôveru v lekárov. Báli sa k nim chodiť napríklad preto, lebo panoval mýtus, že AIDS je tajný výtvor vlády a nakazili by ich,“ vraví etik Hříbek.

Podľa údajov z roku 1980, čiže necelú dekádu od odhalenia povahy experimentu, sa dĺžka dožitia u časti Afroameričanov skrátila až o 1,5 roka. Ľudia sa vyhýbali zdravotníckemu systému, ktorému nedôverovali, čo im skracovalo život, pretože sa neliečili.

Zdroj – National Archives Catalog

Informovaný súhlas

Etik Hříbek z Akadémie vied Českej republiky vraví, že 60. a 70. roky minulého storočia si ľudia spájajú s „hnutím za oslobodenie“ viacerých skupín obyvateľstva, či už boli definované etnicky, pohlavím, alebo sexuálnou orientáciou. „Ale v tom období sa začali presadzovať aj práva pacientov. Vraveli, že chcú poznať všetky fakty ohľadom svojho zdravotného stavu, aby mohli učiniť to, čo voláme informovaný súhlas.“

Štúdie, ktoré sa v súčasnosti robia na ľuďoch, vyžadujú, aby pacienti udelili informovaný súhlas, čiže povolenie na výkon procedúry, ktoré pochádza zo znalosti zdravotného stavu človeka a povahy liečby. Muži, ktorí boli súčasťou experimentu v Tuskegee, žiaden informovaný súhlas neposkytli.

Charles Pollard, účastník experimentu, vraví, že keď sa dopočul, že v škole poskytujú lekári zdravotnícku starostlivosť zadarmo, do projektu sa okamžite zapojil.

Pollard spomína, ako mu celý čas klamali: „Tak som tam šiel. Povedali mi, že mám zlú krv. A to mi vraveli neustále. Z času na čas sa zastavili, skontrolovali ma a povedali: ‚Charlie, máš zlú krv‘,“ vraví Pollard.

Podľa Hellerovej článku z New York Times, ktorý na celý prípad upozornil, žilo na začiatku roku 1972 74 ľudí, ktorí v Tuskegee nedostali žiadnu liečbu. Posledný účastník štúdie, Ernest L. Hendon, zomrel v roku 2007, keď mal 97 rokov.

V roku 1997 sa americký prezident Bill Clinton za štúdiu v Tuskegee oficiálne ospravedlnil.

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Svet, Zdravie

Teraz najčítanejšie