Denník N

Na Denali takmer zostal, na Papue ich okradli, teraz skrášľuje Marikovskú dolinu

Foto N – Lukáš Vráblik
Foto N – Lukáš Vráblik

Štefan Žilovec vystúpil na štyri zo siedmich summitov, teraz sa však sústredil skôr na prácu vo svojom okolí. Okrem organizácie cyklistických pretekov inicioval budovanie náučných chodníkov po keltských náleziskách v Prosnom a tabúľ s povesťami na autobusových zastávkach.

Kedy ste začali s výškovou turistikou?

Po horách som chodil odmalička. V Tatrách som bol prvý raz so sestrou, keď som mal asi osem rokov. Tam som si vyskúšal také skalnatejšie hory, ale vtedy ma to až tak neočarilo, mal som radšej lesy v okolí. Vážnejšie som začal zhruba pred vojenčinou, v šestnástich či sedemnástich som sa túlal opäť po Tatrách. Na vojne som spoznal kamaráta Števa Šterka, s ktorým sme začali tam spolu viac chodiť, potom sme išli aj do Álp. Neskôr sme vymysleli projekt, že pôjdeme na Elbrus a tam som zistil, že mi výšky nerobia až také veľké problémy, preto som postúpil ďalej.

Ako vyzerá každodenná príprava na náročný výstup? Musíte sa nejako prispôsobovať klimatickým podmienkam, ktoré budú hore odlišné?

Určite to nenechávam na to, že tam prídem fyzicky nepripravený. Väčšinou sa pol roka alebo aj trištvrte roka pred výstupom snažím chodiť viac na turistiku a zhruba štyri mesiace pred odchodom chodím so záťažou. To znamená, že zo začiatku trénujem tri až päť hodín najskôr s nejakým 18-kilogramovým batohom, v závere to býva 35- až 40-kilogramový batoh. Je to však v miestnej nadmorskej výške, čiže zhruba do 600 metrov nad morom. To je taký hlavný tréning a potom už len bežné cvičenie a otužovanie.

Vystúpili ste na štyri zo siedmich summits (najvyššie vrchy jednotlivých kontinentov).

Na Elbrus, Aconcaguu, Kilimandžáro a Denali. Na Papue nás okradli, tam sme boli radi, že sme vôbec prežili. Chceli sme vystúpiť na Carstensz Pyramid, ale vôbec sme sa na ňu nedostali. Prileteli sme na Papuu, ale to, čo malo byť zabezpečené cez miestnu indonézsku spoločnosť, nakoniec zabezpečené nebolo a zistili sme to po dvoch dňoch. Celý projekt sme zrušili, pretože všetky peniaze použili na niečo úplne iné. Zostali sme tam vtedy dvanásti Slováci, dvaja Islanďania, Ír a Američan. Zbalili sme sa, išli naspäť na Bali a vyrazili sme po jávskych sopkách.

Štefan Žilovec (1978)

Vystúpil na 4 zo 7 najvyšších vrchov jednotlivých kontinentov: na Elbrus, Aconcaguu, Kilimandžáro a Denali. Na autobusových zastávkach v Marikovskej doline navrhol vybudovať dvadsať tabúľ s povesťami z miestnej histórie, v Prosnom vytvoril náučné chodníky po keltských náleziskách. Organizuje cyklistické preteky: Považskú detskú cykloligu a ŠKODA Maratón. Pracuje ako poisťovací maklér. Je poslancom obecného zastupiteľstva v Udiči.

Dokážete povedať, ktorá z tých štyroch hôr bola najlepšia?

Každá hora je niečím pekná a zaujímavá. Na každej som stretol veľa zaujímavých ľudí a kamarátov. Človek za tie tri či štyri týždne spozná viac ľudí, s nimi sa možno stretáva celý život, ale nezažije s nimi kritické situácie, do ktorých sa občas počas takýchto akcií dostane. Charaktery sa potom objavujú oveľa viac. Najťažšia z tých hôr bola Denali, tá bola taká zaslúžená.

O výstupe na Denali ste vydali knihu, kde píšete, že ste pri návrate rozdali potraviny ďalším skupinám a potom ste v tábore hladovali.

To bol v podstate zvyk z ostatných hôr, pretože na nich sa to tak štandardne robilo. Keď niekomu zostanú zásoby, cestou dole ich už nepotrebuje, lebo si ich jednoducho kúpi, a zase tým, čo zotrvávajú v táboroch, sa ešte zídu. Všade je nejaký bufet s pivom a jedlom. Ale na Aljaške niečo také nebolo, tam sa nedalo nič kúpiť ani v základnom tábore. Jedlo sme rozdali vo zvyšných táboroch. Zišli sme a rátali sme s tým, že odletíme ešte v ten večer, ale nakoniec sme tam zostali tri dni, takže som tam vtedy trochu schudol. (smiech)

Zdolali ste aj nejakú osemtisícovku?

Nie, ešte som sa ani nepokúšal vyjsť na osemtisícovku. Pri horách vždy záleží na tom, ktorí kamaráti prídu s akým projektom. Ak je to zaujímavé a dáme sa dohromady dobrá partia, ideme na to, ale v podstate naša skupina ešte nemala takú ambíciu vyjsť na osemtisícovku.

Himaláje vás nelákali?

Do Himalájí by som sa rád niekedy pozrel, ale zatiaľ nikto zo skupiny neprišiel s takýmto nápadom. Mali sme projekt na Pik Lenina, sedemtisícovku. Tento rok sme s kamarátmi spravili každoročný výstup na Baranec na Veľký piatok, a rozhodovali sme sa, že by sme išli na Chan-Tengri, ale to je v podstate tiež sedemtisícovka a záleží na tom, či sa dáme dohromady, alebo nie.

Koruna Zeme (7 summits)

názov pre sedem najvyšších vrcholov jednotlivých svetadielov + Antarktída:

  • Ázia: Mount Everest (Nepál, Čína) – 8848 m
  • Južná Amerika: Aconcagua (Argentína) – 6962 m
  • Severná Amerika: Denali (USA) – 6194 m
  • Afrika: Kilimandžáro (Tanzánia) – 5895 m
  • Európa: Elbrus (Rusko) – 5642 m
  • Austrália a Oceánia: Puncak Jaya – Carstensz Pyramid (Indonézia) – 4884 m
  • Austrália: Kościuszkov vrch (Austrália) – 2228 m
  • Antarktída: Vinson Massif – 4892 m

Zo Slovákov zdolal 7 summits horolozec Peter Hámor

Nechystáte sa aj na tie zvyšné tri najvyššie vrcholy? 

Kedysi som mal takú myšlienku, ale teraz mám záujmov podstatne viac a snažím sa energiu venovať aj trochu inak. Každý kopec zabije dosť energie a času. Jedna vec je príprava a iná samotný výstup a všetko s ním spojené. Je to finančne aj časovo náročné. Aktuálne mám tie ďalšie „summity“ skôr v okolí, či už v rámci náučných chodníkov, alebo zveľaďovania nášho okolia. Snažím sa venovať energiu skôr týmto smerom.

Sú šerpovia iba v Himalájach?

Na Kilimandžáro sa bez nich ani vyjsť nedá, tam bez nich nikoho nepustia. Keď sme išli na Kilimandžáro, boli sme traja a mali sme sedem nosičov, kuchára, guide (vodcu) a zástupcu vodcu. Bolo to povinné, nosiči mohli niesť maximálne pätnásť alebo sedemnásť kilogramov. Boli tam však aj Francúzi, ktorí mali až osemnásť nosičov, niesli im ešte aj plastové stoličky a slnečníky. Na Kilimandžáro som išiel s dvoma kamarátmi v rovnakom roku ako na Aconcaguu. Keď sme tam prišli a potom vyrazili zo základného tábora, pripadali sme si ako anglickí dobyvatelia Afriky. Všetko nám niesli. (smiech) Prvý deň sme boli stratení, hovorili sme si, čo tam vlastne robíme. Potom sme si už zvykli na to, že nám ráno nosili čaj do stanu. To je iná hora, ale tiež zaslúžená. Netreba to tam prehnať s rýchlosťou. Aj vodca stále hovorí: „Pomaly, pomaly.“ Takmer šesťtisícová výška sa totiž nedá oklamať a keď človek nastúpi veľmi rýchlo, môže byť zle. My sme si navrch vyniesli aj pivo a otvorili sme si ho, ale z dvoch plechoviek sme vypili len jednu, lebo veľmi nám tam nechutilo. Kilimandžáro je síce ľahšia hora ako Elbrus, Aconcagua či Denali, ale aj tam si treba dávať pozor, napriek veľkému komfortu.

Nosíte si všetku vodu so sebou?

Väčšina tých hôr je vyšších a to znamená, že tam je väčšinou ľadovec alebo sneh. Voda sa teda prevára z ľadovcov alebo z potokov, ktoré vychádzajú z ľadovca.

Čo je súčasťou vašej výbavy?

Pre mňa je základom stravy slanina a oškvarky. (smiech) A potom expedičné stravy, nejaké tyčinky. Ideálne sú lieskové oriešky, lebo nezmrznú a človek si ich môže lúskať a pomaly chrúmať, keď leží v stane.

Ocitli ste sa v situácii, ktorá bola životu nebezpečná?

Na Denali po dosiahnutí vrcholu nám ďalšie družstvo vysielačkou oznámilo, že dvaja majú výškovú  chorobu a začínajú zostupovať do tábora. Traja sme išli naspäť, aby sme im pomohli dostať sa do posledného tábora. Z topánky sa mi postupne uvoľňovala mačka, lebo som to dobre neodhadol. V jednom traverze som ju vyzul a šmykol sa. Bolo to tam strmé a aj keď som zasekol čakan, letel som dole. Pomohli mi kamaráti Boris a Mišo, s ktorými som bol na lane. Boli predo mnou a za mnou. Ihneď sa zasekli čakanmi do ľadu a zadržali môj pád. Začal som padať, ale našťastie oni boli zaistení a zostali sme v takom „véčku“. Trvalo to možno pätnásť minút, kým som sa z toho dostal a vytiahol hore. Keby to však oni vtedy nezasekli, tak dnes už tu spolu tento rozhovor nerobíme, ale boli by sme tam niekde v trhline vo výške okolo 5 200 metrov a odtiaľ by nás asi nikto nedostal.

Z výpravy v Pamíre. Foto – archív Š. Ž.

V Marikovskej doline ste spravili náučné tabule s povesťami na autobusových zastávkach.

Je ich devätnásť. Do Hornej Marikovej už sú hotové, dorábajú sa k nim ešte stojany. Dvadsiata „Čertovo sedlo“ ešte pôjde na náučný chodník, ktorý máme rozpracovaný okolo Klapeho (vrch nad Udičou). Bude to ďalší náučný chodník prepojený s Jasenicou.

Ako vlastne vznikol nápad s tabuľami?

Počas novoročnej prechádzky som rozmýšľal, ako by sme mohli našu obec skrášliť a napadla mi myšlienka na tabule z povestí pána Štefana Meliša (zberateľ povestí z okolia Považskej Bystrice – pozn. red.). Chcel som ukázať ľuďom povesti, o ktorých mnohí z nich ani nevedia. Najprv som uvažoval iba nad Prosným, ku ktorému sa viažu v podstate iba tri povesti. Oslovil som aj starostov v doline, že by sme tak vylepšili všetky zastávky od Udiče po Hornú Marikovú. Všetkým sa to zapáčilo. A tak keď sa teraz vyberiete na bicykli z Udiče až do Hornej Marikovej, môžete si prečítať dvadsať povestí.

V Prosnom ste zasa urobili dva náučné chodníky po keltských náleziskách. Túto históriu miestni však poriadne ani nepoznajú.

Jedna vec je, že je to história, ktorá sa tu veľmi nespomína. Ďalším momentom, ktorý spája históriu so súčasnosťou, je samotný kraj. Mnoho ľudí si možno nevšíma, ale ani neváži, čo tu máme – čistú vodu, zeleň, štyri ročné obdobia. To v mnohých kútoch sveta nemajú. Aj to bol pre mňa podnet: ukázať to ľuďom a trochu ich vytrhnúť od rôznych médií, nech sa idú pozrieť do prírody, čo všetko im ponúka. Je stále veľa vecí, ktoré sa tu dajú obdivovať, nemáme tu všetko zdevastované a treba si to aj chrániť.

(V horskom sedle Uhliská, približne 1,2 km juhozápadným smerom od Prosného, našli pozostatky keltského obetiska ľudu púchovskej kultúry v dobe rímskej, staré približne 2-tisíc rokov. Druhý náučný chodník Zlatý kôň prechádza cez miesto na východnej strane obce, kde sa v minulosti nachádzal keltský hrádok. – pozn. red.)

Pomohli tieto projekty turistickému ruchu v regióne? 

Nemapoval som to, ale určite pomohli. Po náučných chodníkoch ľudia chodia, stretávam hlavne cez víkend skupinky ľudí, alebo vidím zaparkované autá. Ale chodia aj domáci, či už z Prosného, Hatného alebo Marikovej. Pár ľudí aj reagovalo, že ani nevedeli, že niečo také tu máme. Mnohí na niektorých miestach neboli dvadsať-tridsať rokov a zrazu sa tam vybrali, lebo je tam chodník. Niektorých ľudí prilákal aj dokument o strome, ktorý sme vytvorili.

Do dediny ste pritiahli aj cyklistické preteky, prvý raz pred siedmimi rokmi, dokopy už bolo deväť ročníkov. 

Záujem o cyklistiku je väčší najmä v posledných rokoch, nielen o rekreačnú. Viac ľudí chodí aj na preteky, je to vidieť  aj na detských pretekoch, na ktoré príde podstatne viac ľudí ako pred ôsmimi rokmi. Nárast je veľký. Je tu aj fenomén Sagan.

Myslíte si, že Sagan skutočne tak výrazne prispel k tomu, že toľko ľudí dnes jazdí na bicykli?

Určite áno. Podľa mňa je to fenomén. Vidíme to aj s kamarátmi, s ktorými robím Považskú detskú cykloligu, ale hlavne na Detskej tour Petra Sagana. Keď sme v roku 2010 alebo 2011 robili finále národnej cyklistickej súťaže o pohár Antona Tkáča, tak prišlo z celého Slovenska okolo 210 detí. A to sa im ešte hradili cestovné náklady. Teraz na tie isté preteky prichádza 400 až 500 detí a to je na detské podujatie v rámci Európy veľké množstvo.

Chystáte aj ďalšie akcie?

S kamarátmi pracujeme na Považskej detskej cyklolige, teraz máme tretí ročník a zostávajú nám posledné dva preteky. Tento rok ma oslovila suseda Helena Múdraková, či by sme nechceli cez tieto preteky podporiť deti v onkologickom centre. Tento rok sa ponesie v duchu: „My deťom a deti deťom.“ V minulých ročníkoch deti neplatili žiadne štartovné. Tento rok bude stáť symbolické jedno euro, ktoré odovzdáme nadácii Deti s rakovinou. Deti sa zabavia s kamarátmi a prinesú radosť a prispejú tým deťom, ktoré nemajú také šťastie a nemôžu sa zúčastniť.

Na budúci rok plánujeme s obcou Jasenica pripraviť náučný chodník okolo Klapeho a s bratrancom z Nimnice riešime ďalšie tri-štyri náučné chodníky okolo kúpeľov. V tomto roku ešte chceme osadiť pamätné tabule obetiam prvej svetovej vojny v obci Udiča a Upohlav a taktiež spolu s obcami vytvárame kalendár z povestí na rok 2018 a s kamarátom Mirom Majtánom pripravujeme filmový dokument z Marikovskej doliny.

Prečo ste sa vlastne rozhodli ísť do miestnej politiky, keď aj tak máte veľa aktivít? 

Vyzvali ma občania. Keď sme robili náučný chodník, viacero ľudí mi povedalo, aby som kandidoval za poslanca. V obci sa nič také nerobí a mohol by som to posunúť. Kandidoval som ako nezávislý. Baví ma to, najmä keď vidím, že sa dá niečo spraviť a ľudia sa zapoja. O to viac ma mrzí, keď potom ich snahu niekto zničí. Ako nedávno, keď niekto v Prosnom pri soche Panny Márie potrhal kvetináče osadené na zábradlí a rozsypal popolnice. Ak to aj spravil niekto potúžený alkoholom, mal by nahradiť škodu. Ľudia z dediny si dali námahu a chodia kvety polievať, aby to bolo pekné a niekto s prázdnou hlavou príde a zničí.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Považská Bystrica

Slovensko, Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie