Denník N

Svet bez plienok môže deti aj bolieť, netreba na ne tlačiť za každú cenu

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Väčšina detí síce zvládne odplienkovanie ľahko, niektorým však svet bez plienok spôsobuje problémy. Zablokujú sa a odmietajú ísť na záchod či nočník. Stolicu zadržiavajú aj týždeň.

Je to ako s prvými krokmi a slovami. Ak sa dieťa po prvý raz posadí úspešne na nočník či záchod, je to veľká téma doma aj na ihrisku. Stačí pár teplejších dní a už sa sypú poznámky typu: „A čo ten váš, už je bez plienky?“ alebo „Taký veľký a stále má plienku?“. Stačí, že dieťa má dva roky, a okolie ho už odsúdilo na svet bez plienok.

Netreba však takémuto tlaku podľahnúť. Leto je síce ten správny čas na to, aby sa začali prvé bezplienkové pokusy, ale nie u všetkých. Treba myslieť na dieťa. Má na to, aby už bolo bez plienok?

Nie všetci rodičia pochopia, ak ešte nie. A ak sa potom nedarí, sú sklamaní. „My rodičia sme naučili deti používať plienky a potom, keď dosiahnu určitý vek, chceme, aby to bolo inak,“ hovorí špeciálna pedagogička Soňa Pekarovičová. V Novom Meste nad Váhom vedie CentrumDys, kde sa venuje výchovným problémom.

Pediatrička Katarína Šimovičová výraz „odplienkovanie“ neznáša. „Je to hlúposť. Rodičom odporúčam, aby nechali dieťa behať bez plienky v troch rokoch v lete. Najlepšie vonku, kde mu ukazujú, kam sa môže alebo nemôže vycikať.“ No najdôležitejšie podľa detskej lekárky je, že netreba dieťa nútiť alebo dokonca trestať. Čas, keď na to príde, príde sám od seba a je to úplne individuálne,“ vraví.

Pomohli pochvaly

Leto naholo je častou metódou. Využili ju aj tridsiatničky Jarka a Martina. Obe majú dve deti, staršie dievčatá, mladší sú chlapci.

Martinina dcéra začala chodiť bez plienky už v roku a pol, ale po lete prišla jeseň a ona zrazu nevedela, prečo má chodiť na záchod. Opäť tak dostala plienku. No na ďalšiu jar už sama povedala, že ju nechce, a všetko bolo bez problémov. Jej mladší brat videl príklad v staršej sestre, takže ako 19-mesačný už chodil bez plienky.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Aj v Jarkinej rodine išlo všetko hladko. Dcérka sa síce najskôr viackrát netrafila do nočníka, ale keď sa podarilo, rodičia ju veľmi chválili a ju to tešilo. Aj ona potom motivovala brata. „Išlo to bez stresov. Ale podotýkam, že sme ich nekarhali za občasné nehody,“ dodáva Jarka.

Práve motivácia starším súrodencom býva častá, i keď niekedy s menšími háčikmi. Majin mladší syn má tri a pol roka a zvykol zadržiavať stolicu. „Museli sme ho neustále motivovať, že ísť na veľkú je úspech a že sa z toho všetci tešíme,“ hovorí Bratislavčanka. Motivácie zabrali, lebo mladší syn už so zadržiavaním nemá problém. Kým jeho brat sedí na záchode, on ide na nočník.

Niekedy treba vymyslieť príbeh

Nie všetky deti však reagujú na pochvaly. Niektoré vôbec nechcú byť chválené. Chcú, aby to šlo bez povšimnutia.

No sú aj náročnejšie deti a rodič musí zapojiť fantáziu. Mária z Banskej Bystrice si musela pomôcť s divadelnou bábkou – vodníkom. Na nočník dávala dcéru pravidelne, odkedy vedela sedieť. Nemala ani rok a už sa vycikala bez plienky. Ako odmena prišiel vodník, ktorý okolo nej skákal a vytešoval sa. „To sa jej rátalo, a keďže ho chcela opäť vidieť poskakovať, rada sa vycikala,“ opisuje spätne prvé bezplienkové úspechy Mária. Využila aj tréningové nohavičky. Niekedy malú nechala pocikanú, aby zistila, aké je to nepríjemné.

Problémom však bolo, že Máriina dcéra dlho nerozprávala, a tak sa nevedela na záchod vypýtať. Pravú chvíľu musela teda vystihnúť mama, ktorá sa občas pozabudla a potom sa malá pocikala. Keď však malo dievča dva roky a štyri mesiace, už sa pýtalo. „Ťažko povedať, čo zabralo, odrazu sa začala pýtať,“ hovorí Mária. Dáva tak za pravdu aj dlhoročným skúsenostiam pediatričky, ktorá opakuje: „Netlačte na deti. Keď to má prísť, tak to príde.“

Netreba sa hanbiť, ak to nejde

Nie všetci sú však trpezliví a s prvými neúspechmi rodičov chytá panika. O to viac, ak sa blíži september a dieťa má nastúpiť do škôlky. Tam už bez plienky nemôže byť. A hoci ide o veľmi citlivú tému, nie je hanba sa poradiť.

Komplikácií, prečo to bez plienky nejde, však môže byť veľmi veľa a problém môže byť aj vážnejší.

Dieťa sa pociká a pokaká na tých najmenej vhodných miestach, až začnú mať rodičia pocit, že to robí naschvál. Nemenej časté je, že síce už je dieťa bez plienok, no zrazu ich začne vyžadovať. To môže byť reakcia na novú životnú situáciu, narodenie súrodenca či prechod do škôlky.

No najhoršie, a to aj po zdravotnej stránke, je, ak si dieťa vytvorí blok.

„Väčšinou je na pozadí nejaký zlý zážitok, ktorý môže byť z pohľadu dospelých aj nie veľmi výrazný,“ hovorí z vlastnej praxe psychologička Janka Ashford. S deťmi, ktoré sa „zaseknú“ a nechcú sa vyprázdniť inak ako do plienky, sa stretáva často. Jej pomoc vyhľadávajú rodičia po odporúčaní pediatrami, ale aj z vlastnej iniciatívy. Pekarovičová radí, že ak sa rodičia začnú trápiť a nenachádzať žiadne riešenia, tak je čas sa obrátiť na odborníka. Najmä ak to trvá tri mesiace a dlhšie.

Týždeň zadržiavania a potom veľké bolesti

Malý Andrej nepotreboval plienku v dva a pol roku. Nepocikával sa. Avšak na veľkú potrebu si ju vyžadoval. Dokázal „to urobiť“ len doma a do plienky, inak stolicu zadržiaval. Problém nastal po zhruba roku, keď išla rodina na štvordňový výlet. Andrej odmietal záchod, nočník, čokoľvek. Po návrate z výletu síce išiel na záchod, ale veľmi ho to bolelo. „Mal zlú skúsenosť, ktorú si zapamätal, hoci my sme tomu veľkú dôležitosť nepripisovali,“ spomína jeho mama Andrea.

Reakciou bolo, že chlapec nechcel chodiť vôbec na záchod. Zadržiaval stolicu. Nepomáhala ani zmena stravy, slivkové kompóty či šťavy. Takúto prvú pomoc radí aj pediatrička Šimovičová. K tomu pridáva aj sirup na zápchu. Andrei poradila doktorka preháňadlo na prírodnej báze. Nič však nepomohlo. Andrejko chodil na veľkú raz za štyri či päť dní, a to s veľkými bolesťami. Až sa jedného dňa rozhodli ísť s ním k psychologičke.

Tá rodičom poradila, aby si vymysleli rozprávku o kakaní. A tak vznikol príbeh o „veľkom šéfovi“, ktorý chce mať narodeninovú párty. Kamaráti sa však k nemu môžu dostať len cez potrubie záchoda. U malého to zabralo. Vždy po večernom kúpaní išiel na záchod, aby sa mohla kdesi v diaľke začať veľká narodeninová oslava. Andrej na problém zabudol asi po dvoch týždňoch.

Foto – N

Na noc plienku nechávať

Ďalším problémom, a možno ešte pre mnohých náročnejším na zvládnutie, je nočné pomočovanie. Aj v tomto prípade radí pediatrička Šimovičová predovšetkým trpezlivosť. Treba si uvedomiť, že mnohé deti jednoducho signál, že im treba na záchod, neprebudí. „Niektoré deti tak musia mať plienku až v štyroch rokoch, a to buď preto, že močový mechúr nie je dosť veľký a nedokáže udržať obsah moču do rána, alebo zvierač ešte nie je zrelý,“ vysvetľuje doktorka.

Častou metódou, po ktorej rodičia siahnu, je obmedzenie poobedných tekutín. „Trápiť dieťa smädom poobede a pred spaním nepovažujem za správne. Mechúr narastie, zvierač dozrie a stav sa upraví,“ hovorí Šimovičová. Myslí si, že so všetkými problémami by mal rodičom pomôcť pediater. Osobne sa bráni tomu, aby chodili s dieťaťom k psychológovi.

Rodičia však dnes často za psychológmi a špeciálnymi pedagógmi chodia. „Mnohí rodičia už nemajú zábrany prísť a poradiť sa, keď sa im niečo nezdá,“ hovorí psychologička Ashford. Na to, aby prišli na konzultáciu, už nepotrebujú ani odporúčanie pediatra.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Zaručená metóda? Neexistuje

Najlepšia metóda na odplienkovanie, ktorá stopercentne zafunguje, taká neexistuje. Každé dieťa má svoje individuálne potreby. „Neverím na odplienkovacie metódy, všetky sú odsúdené na neúspech, ak dieťa nie je pripravené,“ varuje špeciálna pedagogička Pekarovičová. Niekedy podľa nej nad tým veľmi rozmýšľame. Dôležité je, aby to dieťa zvládlo so zábavou a bez stresu.

Pekarovičová sa totiž vo svojej praxi stretáva s deťmi, pri ktorých žiadna „metóda“ nezabrala. Preto rodičom na kurzoch hovorí, aby si predstavovali, čo budú robiť, ak nimi zvolený postup nebude fungovať. „Ako to urobia, aby dieťa nemalo zo seba pocit zlyhania?“ pýta sa rodičov, ktorým prízvukuje, aby „nikdy neuprednostnili metódu pred vlastným dieťaťom“.

Aj psychologička Janka Ashford dodáva, že nikdy nie je dobré tlačiť na odplienkovanie. „Dieťa túto kontrolu a nátlak cíti a prirodzene sa im bráni. Niekedy sú deti v súvislosti s touto témou zahanbované, či už rodičmi, alebo inými ľuďmi z okolia.“ Ani ona nemá presný návod, ako dieťaťu pomôcť. Niekedy, ak to nejde, je potrebné tému úplne odložiť. Niekedy pomôže spomenuté povzbudzovanie alebo môžu rodičia skúsiť pravidelné chodenie na záchod bez toho, aby sa dieťa cítilo pod tlakom.

Vnímať signály pomôže

Pekarovičová dodáva, že je fajn, ak sa k odplienkovaniu dopracuje rodič na základe signálov, ktoré mu dieťa vysiela. Treba si teda všímať, ako sa tvária, keď potrebujú cikať, či kakať. Niektoré sa zvyknú skryť do kúta, typické je prešľapovanie alebo špecifický výraz v tvári. A možno ešte lepšie je, ak je dieťa bez plienky od narodenia, a teda rodičia zvolili preň takzvanú bezplienkovú metódu.

Mladá mamička Timea to práve zažíva so šesťmesačnou dcérou. Rozhodli sa totiž doma používať látkové plienky, pretože sú ekologickejšie ako jednorazové. A keďže chcela mať čo najmenej prania, tak skúsila dávať dcéru nad úmyvadlo už v pôrodnici. Vždy sa vycikala. Potom ju začala pozorne sledovať. Každé ráno ju položila nahú na plienku a sledovala.

„Sama som bola prekvapená, ako bábätká dokážu dávať najavo, čo chcú povedať,“ hovorí Timea. Po niekoľkých týždňoch veľkej trpezlivosti si jej dcéra pred cikaním či kakaním začne trieť oči alebo zakričí, či len povzdychne. Okrem toho ju veľa nosí, čo je veľmi dôležitý faktor, pretože žiadne dieťa nechce ocikať svojho rodiča, a preto dáva intenzívne najavo svoje potreby. „Myslela som si, že je to sci-fi, ale v podstate mi stačilo všímať si, čo mi chce ona povedať,“ vraví Timea.

Slovensko

Teraz najčítanejšie